Hoci sa vraví, že najväčší šéfkuchári sú obyčajne muži, priznajme si, že v bežnej kuchyni všedného dňa normálnej rodiny varia ženy. My sme im nazreli pod pokrievku a opýtali sme sa našich respondentiek, či varievajú tradičné slovenské jedlá a ktoré to sú.

Objaví sa ešte vo vašej domácnosti, kuchyni tradičná slovenská gastronómia?

Predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy Csilla Mezeiová, Legínd

„Ja pochádzam z Matry, z Alkáru, naučila som sa prípravu tamojších slovenských jedál, ktoré varím aj pre moju rodinu v Legínde, kam som sa vydala. U nás v Matre viaceré z jedál robili so zápražkou, napríklad aj fazuľu a kyslú kapustu zapražili so smotanou, múkou a s mliekom. Takáto kapusta mala viac šťavy, nebol to hustý prípravok, skôr polievka, ktorú uvarili s údeným mäsom. K tomu sme nejedli chlieb, ale varené zemiaky. Do fazuľovej „polievky“ pridávali aj ocot. Ani ostatné prívarky neboli husté, napriek tomu, že boli zapražené, boli to skôr hustejšie polievky. Na tieto jedlá z Matry si v Legínde nezvykli, pre nich boli čudné, tam varia tieto jedlá inak. Fazuľu napríklad pripravím tak, že ju nezahustím smotanou, ale ak ju niekto má rád so smotanou, tak dodatočne ju dávame do hotovej fazule. Čo má veľký úspech aj v Legínde, to sú krumplovníky, tie si v rodine dávame pravidelne. Ich cesto je podobné cestu zemiakových guliek, uvarím celé zemiaky v šupe, potom očistím, pretlačím, keď vychladnú, treba k nim pridať múku a vymiesiť cesto, ktoré je však hrubšie a tvar má väčší, než napríklad cesto na palacinky. Potom ich treba upiecť z obidvoch strán na platni sporáku, teraz už skôr na panvici. Podávame ich s dvoma plnkami. Prvá je sladká kapusta, teda kapustu treba udusiť na sladko a druhá plnka je zo slaného tvarohu s maslom. Tieto plnky treba naložiť na cesto a zabaliť doňho v tvare hrubších palaciniek. Je to v podstate hlavný chod, občas ich podávam celé, alebo pokrájané na menšie kúsky. V našej rodine sa tiež udomácnila matranská tokša, podobná zemiakovým plackám a v Legínde ich nazývajú lokšou. Čo my v Matre sme neveľmi varili, ale tu v Legínde som sa naučila, to sú strapačky a bryndzové halušky, i tvarožníky a kapustníky.“

Učiteľka slovenčiny a chémie Judita Molnárová Mátraiová, Nová Huta – Répašská Huta

„Môžem povedať, že áno, lebo mám také šťastie, že bývame spolu v jednom dome s mojou mamičkou v Répašskej Hute, my sme na poschodí a mama na prízemí. Vedieme spoločnú kuchyňu, spoločnú domácnosť. Takže veľa vecí som sa naučila od nej, napríklad prípravu knedlí. Na Vianoce už aj ja viem uvariť naše typické jedlo, je to tradičná hubová polievka s kapustou a klobásou. Aj krumplovníky robievame, tie majú podobné cesto ako palacinky, lenže sú hrubšie - kedysi ich piekli na šporheľte - a naplníme ich šípkovým, alebo slivkovým lekvárom, zabalíme a podávame ako rúrky palaciniek, ale sú hrubšie. Moja stará mama vždy robila na Vianoce tradičné makové bobáľky, ale nie z hotových rožkov, ale aj malé kolieska cesta sama upiekla v rúre, potom ich oparila horúcim mliekom a posypala makom. Tieto bobáľky pripravuje u nás ešte stále moja mamička, ja som ich ešte neskúsila urobiť. Máme ešte jedno typické jedlo, v našom nárečí sa volá mučanka, sú to zemiaky s múkou a podávali sa s mliekom a praženou cibuľou. Ďalej „omačka krumpír“ je kyslá, hustá polievka, ktorú zahustíme cesnakovou zápražkou. A robievame aj strapačky, ako aj makové a tvarohové šúľanky, takto sa volajú u nás nudle. A máme ešte jedno typické cesto, to je kvaka, je to v podstate také isté cesto, z akého sa robia šúľanky, lenže ich upečieme v rúre a potom ich môžeme odložiť a neskôr ich už treba len opariť a posypať. Pritom máme aj klasické zemiakové placky, u nás sa volajú točne.“

Členka Skupiny pestovateľov tradícií Ženský hlas Anna Zemenová, Čuvár

„Najčastejšie pripravujeme gancu: v osolenej vode uvarených zemiakov spravíme kašu – dnes už mixérom, kedysi však tlačidlom na zemiaky –, túto kašu vrátime do vody, v ktorej sa varili zemiaky, keď tá už vrie, kašu zahustíme múkou. Keď je už hustá, omastenou lyžicou ju trháme na kúsky. Dajú sa jesť s makom, zapraženou cibuľou, tvarohom, ale niektorí si ju dávajú aj s kyslou kapustou. Môže sa kaša aj upiecť v pekáči, alebo na panvici z oboch strán, a potom z nej spravíme kôpky pomocou lyžice. U nás sú nepredstaviteľné páračky bez varenej kukurice, posypanej makom, ktorú tiež dodnes robíme. Nie je ani jedno, z akej odrody kukurice má byť uvarená, najlepšie sú tie viac biele, s veľkými zrnkami v ôsmich radoch na jednom klase. Takisto pri týchto spoločných prácach sa podávala kapusta „fosztós“, tú voláme takto po maďarsky (fosztó, fosztás znamená v maďarčine páranie – pozn. autora). Kyslú kapustu treba dusiť aj s cibuľou, pridáme k nej masť z upečených koliesok klobásy a z kúskov údenej šunky, a keď je kapusta hotová, naložíme na ňu kúsky pečenej klobásy a šunky. Máme potom také opuchnuté cesto, ktoré tiež voláme po maďarsky „puffancs“, už aj moja stará mama to takto volala, robíme to z chlebového cesta, vyvaľkáme a spravíme z neho malé kúsky v tvare pagáčikov. Tie treba položiť na platňu šporheľtu, treba ich dobre upiecť z obidvoch strán a potom toto hotové cesto môžeme odložiť aj na týždeň, lebo neskôr sa tieto kúsky musia uvariť v horúcej vode. Moje deti ich mali rady s kakaom, orechmi alebo so škoricou. Tieto jedlá sme kedysi robili väčšinou v zime, vtedy sme kúrili v šporheľte. Potom máme lokše – vymiesené cesto z osolenej múky a vajec do tvaru kruhu asi 30 centimetrov širokého - tiež bolo treba na platni upiecť z obidvoch strán. Lokšu u nás natreli masťou alebo lekvárom. Ale zo samotnej lokše sa robila aj trhanca, volá sa preto tak, lebo ženy z hotovej lokše trhali také kúsky, aké sa im zachcelo a tie uvarili v horúcej vode. Z tej sa potom robila aj polievka, pridali do nej zapraženú cibuľu, soľ, čierne korenie a trošku papriky, petržlenu a dali do nej hotovú trhancu. U nás v Čuvári sú typické aj zemiakové nudle, ktoré podávame tak, že na upečené kolieska klobásy dáme niekoľko vajec, ale nespravíme z nich praženicu, ale iba na také lepkavé upražíme a do toho zamiešame hotové nudle, moje deti ich zbožňujú.“

Evanjelická farárka na dôchodku Alžbeta Nobiková, Sarvaš

„Ja veľmi ľúbim slovenské jedlá. Teraz už len zriedka varievam, radšej si dám uvariť tu mojimi. Jesto jedno jedlo, čo už ani neveľmi poznajú, snáď len ja. Sú to zápražkové štípance. To sú uvarené štípance, inak povedané mrvance, ktoré sú vyváľané, zamiešané v upraženej osolenej svetlej zápražke bez papriky. Štípance majú byť maličké, to je veľmi dobré cesto, samozrejme aj tie z obchodu sa dajú použiť v prípade nutnosti. Kyslá polievka je tiež moja obľúbená. Tú sme jedli voľakedy na raňajky. Môže byť prázdna, je v nej zápražka a smotana, a môže byť v nej zelenina, aj je dobrá. Na konci sa do nej pustili vajcia, nerozmiešané, tie potom zostali vcelku. Obmena tejto prázdnej je svadobná, vtedy sa v nej varili drobky alebo aj celá sliepka. Bez papriky, veľmi sme si papriku cenili, my Slováci, málokedy sme ju sypali do váry. Streda a sobota, halušková robota, tak sme vraveli. To boli naraz rôzne, makové, kapustové, najmä kým sme ešte mali kravu, tak aj tvarohové, bryndzové. Haluškami sa u nás nazývajú asi 1 centimeter široké, dlhé cestoviny, rezance. Tie, ktoré poznajú inde ako halušky, to sú u nás trepance, také keľavie, veľké. Spomedzi tunajších našich jedál je – podľa mňa - najlepší baraní perkelt. Má byť z 4-5 ročného barana, vyškopeného (vyrezaného). Do bagráča (kotlíka) dali mäso, veľa cibule, soľ, papriku a ani kvapku vody. Nie každý vie riadny baraní perkelt uvariť, väčšinou len muži. Baraní perkelt sa nemieša vareškou, len sa natriasa. Pomaly sa varí a keď je tak dopoly uvarený, tak sa musí šikovne prevrátiť, spodok navrch, vrch naspodok. Keď ženy varia doma menšie množstvo, just tak isto to robia, nemiešajú vareškou, natriasajú a prevracajú. Šikovne.“

CsL, ET

Foto: autori