Žijeme rok s prívlastkom „osmičkový“. Osmička neraz zamávala osudom Slovákov: 1918, 1948, 1968. Tieto medzníky, najmä 100. výročie vzniku Československa ako kľúčového prvku záchrany slovenskej identity, sú v zornom uhle médií.

Lenže, čo s návratmi do „existenčného“ pre Slovač v Uhorsku roku 1848 a jeho dôsledkov – (ne)pochopení, (ne)zrovnoprávnení a (ne)pokory vo vzťahu Maďarov a Slovákov prekročiac tri storočia? Najmä ak uhorskou históriou, ktorej sa neradno vzdávať, poučení, mienime všetko slovenské z čias pod maďarskou čižmou, v pozitívnom vylúpnuť? Či sme sa „pokonali“ po 170 rokoch? Názorovo, v matrikách, príbehmi potvrdených časom?

Odmysliac si „najväčšieho slovenského odrodilca“ Alexandra Petroviča, ktorý väčšmi priľnul k puste ako Sitnu (zutekal zo štiavnického lýcea, slovenská materinská reč mu nezavoňala, ani veršík po nej), vytrvalo musíme maďarskú (aj odbornú) verejnosť presviedčať o tom, že poet štetca Ladislav Medňanský, architekt šanghajských výšav Ladislav Hudec, stvoriteľ husárskeho kúsku Andrej Hadik a mnohí ďalší významní „Uhri“ boli rodom Slováci, a iba okolnosti viac zapriali maďarskej a maďarónskej historiografii (kde inde mali vyniknúť v potlačenej slovenskosti, ak nie v maďarskom prostredí?!). Nič viac.

Ak v 21. storočí hrozí, že jedinečnosť duše národov spľasne v „eurosplynutí“, stojí zabojovať o slovenskú identitu slávnych predkov. V citlivo vnímajúcom Maďarsku, kde premiér vyludzuje na citare národných strún marše vľúdneho patriotizmu, vari možno očakávať v (ne)privlastňovaní si histórie konečne aj ústretovosť. Obojstranné pochopenie, že v spoločnom domove sa načim spravodlivo, ak jestvuje hodnoverná historická litera, deliť, zmieriť i pomeriť.

Apropo. Kto je tu v skutočnosti doma? Objektívne my, Slováci. Tak v niekdajších Horných aj Dolných Uhrách. Aj významný uhorský (maďarskou optikou Uhorska tentoraz naozaj maďarský) geograf a štatistik Elek Fényes, slovutný košútovec, sa ešte v 19. storočí vyjadril, že „Slováci sú v Uhorsku najstarším obyvateľstvom v krajine, pričom tu žili už v dobe príchodu Maďarov.“

Nežiadame nič viac, iba uznanie faktov. Neskresľovanie významovosti slovenskej identity, národného (nie národnostného, pretože aj v Uhorsku žil národ slovenský!) pôvodu historických osobností politiky, vedy, techniky, ekonomiky, národohospodárstva, pedagogiky, architektúry a staviteľstva, humanitných vied a umenia a ďalších oblastí života Slovenska, Uhorska a Maďarska. Ak už iným na turulie posvätnosti nesiahame, od tých istých aj bez memoranda žiadame: orla nazvite orlom! A Slováka Slovákom!

Ľudo Pomichal