Začínam tam, kde som skončil predchádzajúce svoje zápisky. S nedostatkom učiteliek pre materské školy. Ako sa ukázalo na konferencii Vysokej školy pedagogickej v Sarvaši, nedostatok prihlásených poslucháčov pociťujú aj na tamojšej fakulte už viac rokov.

Úpadok prestíže pedagogickej životnej dráhy za posledné desaťročia urobil svoje. Pre nás, Slovákov, je viac než smutné, že počet prihlásených najviac klesol práve na odbore slovenčiny. S radosťou však privítali zavedenie štipendia pre nastávajúce učiteľky, pričom podľa mienky prítomných táto nová možnosť prišla neskoro.

Pokladám za nesmierne dôležité spoznať čo najviac ľudí, ktorí svojou pozíciou a činnosťou v nej ovplyvňujú osud našej národnosti, spoluprácu medzi našou národnosťou a materskou krajinou, či inými krajinami, v ktorých žije slovenská menšina, ako aj okolnosti, za ktorých fungujú naše inštitúcie. Práve preto sa snažím o osobný kontakt s členmi diplomatickej misie Slovenska v Maďarsku, navštívil som predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, a napokon v deň doteraz posledných svojich stránkových hodín v Békešskej Čabe som vyhľadal primátora mesta Békešská Čaba Pétera Szarvasa.

Ako to už býva, aj toto stretnutie obsahom presahovalo rámec zdvorilostnej návštevy, keď sa len vymenia menovky, a konkrétna spolupráca sa posunie na neurčitý čas. Keďže som mal pripravené dve veci na pána primátora, vytiahol som ich. Pevne verím, že som pomohol aspoň tomu, aby o nich vzniklo oficiálne stanovisko mestskej samosprávy. Jednu záležitosť som už v súvislosti so svojimi prvými čabianskymi stránkovými hodina spomenul, totiž to, že učiteľky v materských školách, spravovaných mestom, nedostávajú takzvaný národnostný príplatok ani napriek tomu, že spĺňajú podmienky, ktoré predpisujú právne normy. Medzičasom som otázku preskúmal, a konzultoval som o tomto probléme aj s kompetentným kolegom na Ministerstve ľudských zdrojov. Pán primátor bol otvorený, prisľúbil, že to predloží Oddeleniu školstva, osvety a športu, aby vybavilo, čo treba v záujme uzavretia tejto otázky.

Druhá záležitosť, ktorú som nadhodil, tiež pramení v dávnejšom stretnutí s riaditeľkou Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a kolégia v Čabe. Ako sa o tom mohol presvedčiť aj sám, ulica, v ktorej sa naša inštitúcia nachádza (ulica J. Dedinszkého), za posledné roky sa stáva čoraz menej bezpečnou. Na jednej strane ulice sa nachádza mestská nemocnica, na druhej zasa dve školské budovy. Okrem tej našej je tu v susedstve aj maďarská základná škola. Touto ulicou vedie linka autobusu, čiže na oboch stranách je vyznačená zastávka. A keďže čoraz viac rodičov vozí svoje deti ráno do školy a popoludní, po skončení vyučovania z nej autom je táto ulica až príliš rušná a deti behajú medzi autami, autobusom a sanitkami a inými autami z nemocnice. Ako aspoň čiastočné riešenie by videla pani riaditeľka Pečeňová vytvorenie prechodu pre chodcov. Na základe rozhovoru s primátorom už vie o probléme aj mestská samospráva, a tá hľadá riešenie, o ktorom mali rozhodnúť už minulú stredu. Možno by sa tak stalo aj bez mojej intervencie, avšak dôležité je to, aby sa problém vyriešil.

Predposledný víkend sme oslavovali Veľkú noc. Dúfam, že ste strávili veľkonočné sviatky v príjemnom rodinnom kruhu, že dievčatá a ženy boli popolievané, a aj chlapci a chlapi oslavovali v medziach spoločenskej slušnosti. A že slovenské rodiny mali príležitosť aj na pestovanie našich ľudových tradícií, súvisiacich s týmito sviatkami.

Práve v týchto dňoch by sa mala rozbehnúť moja webová stránka www.paulikantal.hu. Podľa plánov by sme mali uvádzať na stránke krátke filmové spoty zo života slovenskej národnosti a informovať o práci ich parlamentného hovorcu. Prosím svojich čitateľov, aby sledovali aj túto webovú stránku, a reagovali na tam uverejnené materiály!

Anton Paulik