Jasne sa pamätám na prvú príležitosť, keď som uvidela kostol na Rákócziho triede. Išla som tam pracovne, na bohoslužbu pred vyše desiatimi rokmi. Nebola som sama, niekto ma sprevádzal, aby som tam trafila. Nech mi prepáči tá osoba, s ktorou som tam išla, že si na ňu už nespomínam, ale vtedajšia návšteva zanechala vo mne naozaj hlboké pocity.

Nevšimla som si bránu, lebo sme išli vedľajším vchodom cez obytnú budovu, kadiaľ sa vlastne chodí do dvora už niekoľko desaťročí. Mám taký zvyk, hlavne keď idem na nové miesto, že sa pozerám hore na budovy okolo seba. Keď sme prešli po dvore, zastavila som sa pri bočnej stene kostola a pozerala som sa hore, a nechápala som, ako sa tam tá budova dostala. Dovnútra obytného domu. Dovtedy som nikdy niečo podobné nevidela. Majestátnosť aj v schátralom stave vykúkala a javila sa mi takou samozrejmou, že som sa trocha aj zahanbila, prečo som to nechápala.

Neskôr som vyhľadala všetky možné zdroje, aby som sa dozvedela všetko o kostole, ktorý stavali Slováci, neskôr ho komunisti zoštátnili a po reštitúciách časť vrátili naspäť.

Dlho som sa hanbila, keď som čítala o tom, aké rôzne formy využitia tejto majestátnej a krásnej budovy našli jej majitelia. Zriadili tu športový komplex, tanečné štúdio, výstavisko a mal aj rôzne iné využitie, iba kostol tu nebol, alebo ozajstná kultúra v pravom slova zmysle.

Pred niekoľkými rokmi sme vyvesili do vstupnej brány (ktorú od mojej prvej návštevy už vždy nájdem) tabule na pamiatku slávnych Slovákov, ktorí sa pričinili o vybudovanie kostola a slovenskej evanjelickej cirkevnej obce nášho hlavného mesta. Vtedy v kostole bolo práve výstavisko a ja som sa hanbila, že k egyptským múmiám sa ľudia dostanú vedľa našich tabúľ.

Úsilie súčasných Slovákov v Maďarsku a Budapešti o vrátenie nášho kostola, na priečelí ktorého sa hrdo týči socha Martina Luthera, trvá už dlho, ale teraz dospelo do rozhodujúcej fázy. Dostaneme ho naspäť. Bude znovu náš a môžeme v ňom vybudovať ozajstné kultúrne stredisko. Vrátime mu slovenskú tvár a slovenský duch. Som hrdá a teším sa z tohto nápadu.

Naša cesta za vrátenie kostola sa ešte nekončí, ale už sme bližšie k cieľu, ako hocikedy predtým. Držme si teda palce, aby sme došli na koniec a mohli znovu používať budovu, ktorú postavili naši predkovia pred dvesto rokmi!

Eva Fábiánová

Foto: Ervin Filipich