Porážka Maďarska v 2. svetovej vojne priniesla pre Slovákov v Maďarsku oživenie národného povedomia. Stali sa národnostnou menšinou s dovtedy nevídanými právami. Vznikol Antifašistický front Slovanov – politická a kultúrna organizácia aj Slovákov v Maďarsku.

Na ustanovujúcom zjazde 18. 2. 1945 v obci Battonya sa organizácia rozčlenila na slovenskú (so sídlom v Békešskej Čabe) a juhoslovanskú sekciu. Predsedom slovenskej sa stal evanjelický farár Michal Francisci. Slovenská sekcia svoje požiadavky zhrnula v lete 1945 v „Kultúrnom programe Slovákov v demokratickom Maďarsku“. V októbri 1947 sa juhoslovanská a slovenská sekcia osamostatnili. Slováci vytvorili Zväz Slovanov v Maďarsku. Po celom území Maďarska sa utvorilo 164 pobočiek, v ktorých bolo organizovaných viac ako 25 tisíc Slovákov. Predsedom sa stal Alexander Horák. V marci 1948 sa A. Horák presídlil na Slovensko a jeho funkciu prevzal Ján Žúrik. Ten sa presťahoval v decembri 1948. Po ňom ako predseda nastúpil František Bartošek, ktorý sa tiež čoskoro presídlil na Slovensko. V predsedníctve pokračoval Ján Boldóczky. Zväz Slovanov v Maďarsku bol v decembri roku 1948 premenovaný na Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku.

Tým skončilo obdobie výrazného politického a kultúrneho vzopätia Slovákov v Maďarsku a z tohto dedičstva tamojší Slováci čerpajú dodnes. Potvrdilo životaschopnosť slovenskej menšiny v Maďarsku a vytvorilo predpoklady jej ďalšieho prežitia. Vtedy sa kládli základy vzdelávania slovenskej národnosti. Podľa zákona o národnostných školách (vyhláška dočasnej národnej vlády z 24. októbra 1945) sa v Maďarsku zaviedli 3 typy národnostných škôl. V type „A“ sa všetky predmety vyučovali v národnostnom jazyku, po maďarsky sa vyučovala iba maďarčina. V školskom roku 1946/47 fungovalo v Maďarsku 13 slovenských národnostných škôl typu „A“, v nasledujúcom školskom roku sa tento počet zvýšil na 16. Od školského roku 1948/49 počet slovenských národnostných škôl typu „A“ klesol na 8. Napriek ďalšiemu krivolakému vývoju slovenského školstva v Maďarsku bolo po roku 1989 na čo nadviazať.

Významnou a úspešnou iniciatívou Slovanov a najmä Slovákov v Maďarsku, manifestujúcou vzopätie slovanského/slovenského povedomia, sa stali Slovanské dni na Vyšehrade 6. a 7. júla 1947, ktoré predstavitelia Slovákov v Maďarsku (A. Horák a F. Bartošek) organizovali ako veľkú národnú púť. V pozvánke uviedli, že „zrúcaniny Vyšehradu pustli a boli by úplne zmizli, keby sa o ich záchranu nebol zasadil veľký Slovák a Slovan Jozef Viktorín“. Teraz „zavejú v svornosti zástavy maďarské spolu so zástavami slovanských národov (...) úplne absentujú prejavy šovinizmu a nadradenosti, no zdôrazňuje sa potreba vzájomnej úcty, rovnoprávnosti, účinnej spolupráce“. (Vidím určitú súvislosť Slovanských dní so súčasnými májovými „Výstupmi na Pilíš“ neďaleko Vyšehradu. pozn. autora)

Antifašistický zväz Slovanov (Slovenská sekcia) zohrával rozhodujúcu úlohu pri organizovaní presídľovania Slovákov z Maďarska na Slovensko v rámci medzištátnej zmluvy o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom. Dvojaké hodnotenie procesu výmeny obyvateľstva prežíva do dnešných dní. Niektorí tvrdia: záchrana Slovákov, druhí: skaza Slovákov v Maďarsku. Rozhodnutie presídlencov nebolo ľahké, mnohí mali prosperujúce statky, dobré postavenie a zabehaný život. Ale niečoho sa im nedostávalo. Slovenčiny a slovenskosti. Preto hodnotiť rozhodnutie slovenských presídlencov ako nesprávne, či zľahčovať ho, nie je namieste. Dnešní Slováci v Maďarsku ani ich predkovia, ktorí sa presídlili po druhej svetovej vojne do Československa, sa nemajú za čo hanbiť, tobôž kajať. Jedni i druhí sa rozhodli zodpovedne, uvážlivo a správne. Nie oni boli zodpovední za to, že sa ocitli pred osudovou existenčnou voľbou. Svedomie nech si spytujú tí, ktorí ich doviedli nesprávnou národnostnou politikou, ktorá nepriala slovenskosti v Maďarsku, na toto rázcestie.

Jozef Schwarz