V krásnom hornatom prostredí XII. obvodu Budapešti, v kultúrnom stredisku Jókaiho klub, usporiadali začiatkom septembra vernisáž výstavy diel maliara Juraja Ezüsta (1935 – 2017) a jeho syna, grafického umelca Zoltána Gy. Ezüsta.

Dynastiu výtvarných umelcov viaže k Slovákom ich pôvod. „Moji starí rodičia sa ešte rozprávali akousi zmiešanou slovenčinou, v tej dobe som im zväčša aj rozumel. No keď som mal osem rokov, presťahovali sme sa do Budapešti a odvtedy som už jazyk zabudol – bolo to dávno. Neznalosť slovenčiny ľutujem jednak preto, lebo s otcom sme mali veľa spoločných výstav, ktoré sa nejakým spôsobom viazali k Slovákom a Slovensku, a jednak preto, lebo máme rodinu v Nových Zámkoch,“ prezradil nám mladší z Ezüstovcov, Zoltán, pred takmer desaťročím, keď sme sa s ním porozprávali pri príležitosti spoločnej výstavy Ezüstovcov v debrecínskej Župnej knižnici Pétera Juhásza Méliusza. Vtedy ešte organizovali výstavu otec a syn spoločne, dnes už, žiaľ, syn iba sám. Juraj Ezüst nás navždy opustil pred tromi rokmi. Majster však žije ďalej vo svojich dielach a tak aj prostredníctvom nich sme si pri príležitosti nedožitých 85. narodenín umelca mohli na neho zaspomínať.

„Touto výstavou vzdávam poctu umeleckému dielu môjho otca,“ začal svoj príhovor Z. Gy. Ezüst na margo výstavy, ktorá sa mala pôvodne uskutočniť v apríli, kvôli pandémii sa však presunula na neskorší termín. „Od začiatku mojej umeleckej dráhy sme mali mnoho spoločných výstav, ktoré môj otec organizoval vedome, aby ma čím skôr uviedol do tohto mimoriadneho sveta. Dodnes vzbudzujú vo mne množstvo krásnych spomienok. Pripomínajúc si 85. otcove narodeniny, ktorý sa ich, žiaľ, nemohol dožiť, vynára sa aj množstvo myšlienok v súvislosti s jeho a mojou umeleckou činnosťou.“ Umelec si zaspomínal na svoje detstvo, na povalu békeščabianskeho štvorposchodového domu, kde mal otec zariadený ateliér a kde spolu so sestrou trávili veľa času. Spomínal na ľudové predmety, ktorými sa otec obklopoval a ktoré tvorili sčasti tému jeho obrazov a ktoré aj on s veľkou láskou zbiera. Zaspomínal si na umelecké kolónie, kam chodila celá rodina, a zvlášť na tú v Szolnoku, kde mu raz otec naaranžoval zátišie, aby ho nakreslil. Túto kresbu si odložil, priam ju strážil. „Asi v nej videl niečo, lebo po návrate domov – vtedy už do Budapešti, na ulicu Kráľa Mateja – ma zapísal do krúžku kreslenia Hubu Bálványosiho,“ zhrnul svoje umelecké začiatky Z. Gy. Ezüst. „Možno to znie trochu romanticky, ale v mojej mysli sa s touto udalosťou spája príbeh Daidala a Ikara. Daidalos zhotovil krídla pre Ikara tak isto, ako keď mňa otec učil, pomáhal mi formovať moje umelecké ponímanie.“ Z. Gy. Ezüst následne citujúc slová historičky umenia Márie Egriovej zhrnul umeleckú dráhu svojho otca, ktorý v počiatkoch ako pokračovateľ dolnozemských tradícií modely svojich malieb so sedliackou tematikou – život na sálašoch, pracovné náradie – zobrazoval s detailnou presnosťou, v neorealistickom chápaní. Neskôr sa postupne vzdialil od tohto štýlu a na svojich urbanistických obrazoch vyskúšal viaceré techniky.

Po predstavení umeleckej dráhy svojho otca sa mladší z Ezüstovcov, narodený v roku 1963 v Békešskej Čabe, zamyslel nad styčnými bodmi svojho umenia s otcovým, nad tým, ako ho podvedome ovplyvňovalo otcovo dielo, odkiaľ pramenil jeho záujem o abstrahovanie v jeho umeleckých začiatkoch. Dnes sa v dielach grafika Zoltána Gy. Ezüsta inšpirácia často spája so surrealistickými väzbami, pridržiava sa figurálneho vyjadrovania. Vo svojich dielach sa vyhýba skutočnému priestoru, radšej sám tvorí prostredie pre svoje figúry vytvárajúc kolíziu medzi jestvujúcim a fikciou. Príznačný je preňho aj kontrast – zámerne kladie vedľa seba dynamické a statické zobrazenia, pričom sa vyhýba umiestňovaniu týchto motívov do reálneho prostredia. Často sa pritom nechá inšpirovať rôznymi kultúrami a z tejto inšpirácie potom vznikajú nové série. Tak sa zrodila napr. trochu surrealistická čierno-biela Afro séria, inšpirovaná africkými drevorezbami, ale dlhodobo ho inšpiruje aj mexická a grécka mytológia. S obľubou pritom experimentuje s digitálnymi i fotografickými postupmi, ktoré mu otvárajú nové smery. „Tematikami mojich malieb, ktoré sa zrodili v uplynulých niekoľkých rokoch, sčasti reagujem na digitálny a vizuálny jazyk našej doby, zároveň ma zaujímajú vzťahy medzi fiktívnymi priestormi a tvarmi, ako aj možné vizuálne anomálie, ktoré sa istým spôsobom týkajú kvantovej teórie. Niekoľko rokov sa v mojich maľbách pohrávam s myšlienkou, že čo ak skutočnosť, ktorá nás obklopuje, je iba virtuálna realita a nie nevyhnutne materiálna skutočnosť. V tom prípade počas rozjímania môžu vzniknúť obrazové anomálie, vizuálne odchýlky od skutočnosti, pixle, poruchy. Jedným z hlavných princípov kvantovej teórie je, že pozorovateľ svojím názorom o prostredí, ktoré ho obklopuje, ovplyvňuje toto prostredie, a teda myseľ ovplyvňuje našu fyzickú skutočnosť. A teda čokoľvek, čomu veríme, že sa udeje, v kvantovom poli sa počas pozorovania stane skutočnosťou. Možno v inom priestore, v druhej dimenzii takto jestvuje aj môj otec. A ak veríme v kvantovú teóriu, naše myšlienky nám môžu vytvoriť túto druhú dimenziu, kde môžeme byť opäť spolu – ak aj nie fyzicky, tak aspoň v duchu. Každopádne prostredníctvom otcových malieb to s určitosťou môžeme konštatovať,“ ukončil svoj príhovor Zoltán Gy. Ezüst, ktorého obrazy sa okrem európskych štátov, ako Slovensko, Rakúsko, Švajčiarsko, Nemecko, Taliansko alebo Fínsko, dostali aj do takých vzdialených kútov sveta ako je Kuba alebo Južná Kórea. V XII. obvode Budapešti si ich mohli záujemcovia pozrieť v septembri.

Zlatko Papuček

Foto: autor

Na strieborných krídlach emócií