Do Kovačice, dnes už mestečka ležiaceho v srbskom Banáte, prišli po strastiplnej ceste za chlebom prví slovenskí poddaní roľníci v čase feudalizmu pred viac ako dvesto rokmi (1802). Rozhodujúca časť prvých usadených rodín pochádza priamo z terajšieho Slovenska, ale dosť ich prišlo aj z Peštianskej stolice, kde sa Slováci usídlili o storočie skôr.

Všetci rovnako od svojho príchodu do týchto končín si starostlivo uchovávali všetko, čo charakterizovalo ich národnú príslušnosť. Udržali si tiež svoje evanjelické vierovyznanie, aj vďaka ktorému si dodnes zachovali svoju reč, piesne, hudbu, zvyky, obyčaje a tradičné výtvarné umenie, ktoré sa v rôznych podobách prenášalo z pokolenia na pokolenie. Popri iných tvorivých činnostiach najväčší úspech, a to aj za hranicami štátu dosiahli tunajší Slováci v insitnom maliarstve, ktoré tu má takmer sedemdesiatročnú tradíciu a v ktorom aj ženy našli svoj výtvarný prejav. Stála galéria kovačických insitných umelcov má aj po smrti jej zakladateľov viac ako dvadsať stálych členov a mnohí ďalší, z radov mladších a starších, neorganizovaných skúšajú v tomto kumšte svoje nadanie. Kovačica je v tomto smere vyhľadávaným miestom turistov, pretože sa stala svetoznámym mestom insity, nazvaným aj mekkou insity. Okrem stálej galérie sú tu aj ďalšie súkromné galérie, medzi ktoré sa na prvé miesto radí Galéria Babka (majiteľa Pavla Babku). Za prvú insitnú maliarku, teraz už aj najstaršiu, sa v Kovačici považuje Alžbeta Čížiková, ktorá sa narodila v roku 1936. Za pôvod rodiny kovačických Čížikovcov sa považuje Jača, rovnako aj insitného maliara Pavla Cicku, majstra rovnakého kumštu Pavla Hajku zase neďaleká Ďurka.

Alžbeta Čížiková začala maľovať, keď mala 17 rokov. V roku 1954 ako 18-ročná sa stala po prvej úspešnej výstave v Belehrade členkou stálej Galérie insitného umenia v Kovačici. Jej prácu posudzoval jeden z najznámejších, vo svete najuznávanejší insitný maliar Martin Jonáš, keď ju prijímal ešte vtedy do výtvarnej odbočky Kultúrno-umeleckého spolku Pokrok a potom aj osobne dohliadol na jej tvoriaci sa výtvarný prejav. Dá sa povedať, že Alžbeta Čížiková je žiačkou a pokračovateľkou tvorby dnes už nežijúcich umelcov Martina Jonáša a zakladateľa kovačického insitného maliarstva Martina Palušku.

Keď som ju pred časom navštívil, mala za sebou namaľovaných stovky obrazov a práve vtedy v Belehrade absolvovala svoju tridsiatu samostatnú výstavu. S manželom Dejanom má synov Želimíra a Dušana. Keďže sa venovala rodine, nejaký čas nemaľovala, ale znovu začala maľovať v roku 1965. Odvtedy už maľuje neustále a od roku 1966 pravidelne vystavuje v rámci podujatia Kovačický október. Na jej obrazoch je dedina taká, aká bola v jej detstve a v mladosti. Doteraz namaľovala približne 2 tisíc obrazov a mala 66 samostatných výstav. Okrem olejomalieb sa venovala aj grafikám, akvarelom a pastelom. Za svoju tvorivú prácu dostala početné ceny a ocenenia, na rôznych výstavách insitného umenia doma a v zahraničí. Po Kovačici vyjadrila svoju túžbu prvýkrát samostatne vystavovať aj v krajine svojich predkov – na Slovensku. Napríklad v roku 2004 prišla pri príležitosti svojej päťdesiatročnej tvorby na vernisáž svojej výstavy do Martina a Bratislavy. Bola to už päťdesiata ôsma individuálna výstava so štyridsiatkou obrazov, znázorňujúcich zašlé časy svojej milovanej dediny. Nie náhodou ústrednou témou týchto dvoch výstav bolo výstižné pomenovanie Zamilovaná do rodiska. A čo mi vtedy povedala maliarka o svojich začiatkoch? „Už ako malé dievča som začala spontánne narábať ceruzkou a ako každé dieťa chcela som obľúbené veci namaľovať. Bývali sme uprostred dediny, kde sme vlastnili aj krčmu a tak som mala veľkú príležitosť sledovať svadobné sprievody. Mladá nevesta bola vždy oblečená v slovenskom ľudovom kroji a ja som ju celou cestou až k sobášu sledovala a potom som si tento obraz namaľovala na tabuľku. V tom čase sme ešte nemali písanky a bolo mi veľmi ľúto, že som si namaľovaný obrázok musela vždy zotrieť. Vtedy to všetko začalo,“ spomína na svoje začiatky Alžbeta Čížiková. „Veľa som podchytila od zakladateľa naivného maliarstva v Kovačici Martina Palušku, s ktorým sme boli rodina. Pamätám sa, že prvé olejové farby som dostala, keď som mala štrnásť rokov a vtedy som nimi namaľovala prvý výkres s kvetmi. Boli to tulipány a narcisy. Námety mojej tvorby vyvierajú zo spomienok na mladosť, sú návratom do pokojného pestrofarebného dedinského života. Takto prenášam na plátno obrazy z voľakedajšieho života. Sú to najmä svadobné zvyky, práca na poli, žatva, kukurica, slnečnica, banátske roviny, plody zeme, ktoré charakterizuje zlatistá farba.“ Na otázku, aké obrazy a témy jej obrazov sa návštevníkom najviac páčia, odpovedala, že je to príroda a poľné práce v nej. Zo zvykov a obyčají sú to svadby. A ako hodnotí jej tvorbu „učený“ akademický maliar, ako sa vraví Slovák telom i duchom Martin Kizúr, bývalý kustód Stálej galérie naivných maliarov v Kovačici, od roku 1991 žijúci a tvoriaci v Austrálii: „V súvislosti s dielom Alžbety Čížikovej musím spomenúť Martina Palušku, ktorý spolu so Sokolom, Bobošom a Bírešom boli zakladatelia Kovačickej školy naivného umenia a po určitom odstupe rokov sa práve ona po nich stala predstaviteľkou výnimočného a špecifického insitného realizmu, zobrazujúceho dedinskú každodennosť a pospolitosť. V jej diele sa prejavuje aj učiteľský vzťah Martina Jonáša, ale pripomínam, že s hľadaním vlastnej cesty. V porovnaní s tvorbou Kovačičaniek (Chalupovej, Kožíkovej, Husárikovej) vnáša do maliarstva idylický pokoj. Používa etnografickú faktografiu a scénický obraz, ako spomienku na minulosť. Nostalgicky si pripomína dievčenské hry, oberačky, spracúvanie konôp, svadby, tanečné večierky, poľné práce a v zime najmä sánkovačky. Poetika jej maliarstva nesie pečať štýlovej čistoty a večnej nostalgickej túžby za hodnotami z vlastnej minulosti, detstva a mladosti zanechaných na nejakom chodníku, na ktorý sa znovu a znovu vracia.“ A známa srbská výtvarná teoretička a kritička Koviljka Smiljkovičová okrem iného dodáva: „Čížiková vytvára tematický cyklus o živote predkov, o slnečných pšeničných lánoch alebo poliach pod krištáľovo bielou snehovou prikrývkou, o tradičných prácach a zvykoch, ktoré znamenajú úplné prejavenie zrelého individuálneho maliarstva, ako rovnoprávneho člena najznámejších kovačických maliarov. Jednota talentu a jemná lyrická senzibilita prejavuje sa v plnej miere v opisovaní výrazu rodiska. Hoci jej obrazy obsahujú čudesnú náladu uniknutého idylického života jedného sveta, ktorý mizne, jej obrazotvornosť a imaginácia neodňali tomu svetu autentickosť a identitu. Preto o nej možno povedať, že ako umelkyňa nevytvára krásy života, ale že mu privoláva krásu žitia, ktorú nám nesebecky núka stvárnenú na obrazoch.“

Najnovšie o diele svojej krajanky známy výtvarný kritik z Báčskeho Petrovca Vladimír Valentík v katalógu vydanom k jubilejnej päťdesiatročnej výtvarnej tvorbe maliarky napísal: „Výtvarný svet insitnej maliarky A. Čížikovej je veľkolepým pamätníkom ľudskej usilovnosti. Ona na svojich obrazoch znázorňuje život zašlých čias banátskej slovenskej dediny. Je to život podmienený striedaním sa ročných období a im prislúchajúcich prác, ktoré sa cyklicky opakujú: žatvy, spracúvanie konopí, oberačky, lámačky...Ťažký život a tvrdá práca sú však na maľbách ľahké, veselé a hýriace farbami a krásou. Óda pracovitosti je na jej obrazoch všadeprítomná a znalecky vyjadrená teplými farbami. Idylizovanie v jej umeleckých výjavoch je vlastne maliarskou oslavou mozoľnatých dlaní našich predkov.“ Kovačická prvá insitná maliarka, denne sadajúca si so štetcom a paletou pred stojan, dnes jedna z najstarších a najskúsenejších Alžbeta Čížiková, v ktorej tvorbe vždy dominovali olejomaľby, vyznačujúce sa bohatým koloritom od jasných a čistých farieb po jemné odtiene, neskôr úspešne uplatnila aj nové techniky s pastelmi. Jej doterajšie dielo, ktoré je aj oslavou práce a umu slovenských predkov, je veľmi bohaté a nachádza sa v rôznych krajinách sveta, a to rovnako v galériách, ako aj a v rukách zberateľov. Okrem iného hodnotenia výtvarná odborníčka Milica Maširevičová výstižne vyjadrila, že „Alžbeta Čížiková zostala verná sebe a slovenskej tradícii.“ Patrí medzi tých umelcov vo svojej krajine, ktorá veľakrát darom svojich obrazov podporila a naďalej sponzorsky podporuje akcie humanitného charakteru. O jej úspešnom diele svedčia aj viaceré domáce a zahraničné ceny a uznania. Alžbeta Čížiková, ktorá sa venuje maľovaniu s veľkým entuziazmom, do svojej tvorby vnáša idylický pokoj. „Maľovanie pre mňa veľa znamená, lebo pri ňom cítim uvoľnenie a potešenie. Keď sadám za stojan a začínam tvoriť, všetky moje trápenia zostávajú bokom,“ povedala pri mojej ostatnej návšteve v Kovačici.

Ján Jančovic

Foto: autor