S umelcom slovenského pôvodu Blažejom Hudečkom ste sa mohli stretnúť na stránkach našich novín už v roku 2009. On je autorom emblematickej inštalácie v roku 2012 postaveného Strediska pilíšskych Slovákov, ktorá má názov Radises, teda Korene, ako aj sochy Tlkot srdca pred Zdravotným strediskom v Mlynkoch.

Dnes 40-ročný umelec spod Pilíša ukončil základnú školu v Mlynkoch, potom absolvoval obchodnú školu v Budapešti, odtiaľ prešiel do strednej odbornej školy dekoratérskej a aranžérskej. Priamo zo školských lavíc sa prihlásil do skanzenu v Senondreji, kde pracuje dodnes ako reštaurátor. Popri práci študoval ďalej na Katedre reštaurovania Univerzity výtvarných umení. Blažej nemá obľúbenú prácu, rád robí všetko. Je aj všestranným umelcom, čo vystihuje jeho doterajšia tvorba. V dielach mu však nejde o veľkolepý dizajn. Chce nájsť estetiku medzi materiálom, prírodou a vecami vytvorenými ľuďmi. Sú to vážne ciele, ktoré volajú po tom, aby sa nad nimi človek zamyslel. Inštalácie výhercu v kategórii Public Art na najväčšom výtvarnom festivale strednej Európy Art Capital sú jedinečné, vyžarujú zo seba nápaditosť a sú nositeľmi ekologickej myšlienky. Je z nich však cítiť, že autor ešte nevyčerpal všetky svoje možnosti umeleckého stvárnenia sveta.

– Kedy si sa rozhodol vydať sa umeleckou cestou?

– Ja som vždy rád robil to, čo teraz. Kreslenie som miloval od detstva. Ešte aj dnes si pamätám na prvé pokusy, keď som sa naučil kresliť špirály. Tieto moje práce sa však nezachovali, detskou hlavou som nechápal, prečo ich rodičia neodložili. Do transcendentného sveta umenia ma pravdepodobne nasmerovala otcova smrť. Prežíval som rozličné periódy. Boli časy, keď som sa zaujímal o pouličné umenie, tzv. grafity. Samozrejme, nevyšiel som na ulicu počmárať steny budov, ale začal som tvoriť písmená v podobnom štýle. Napokon na návrh rodiny som sa rozhodol, že sa prihlásim na umeleckú školu. Pred prijímačkami som sa zúčastnil na dvojtýždňovom výtvarnom kurze, aby som si rozšíril zručnosť. Nakoniec ma prijali. Tam som zistil, že túto prácu rád robím, cítim sa pri nej dobre. Aj na Univerzitu výtvarného umenia ma prijali na prvý pokus. Tam som absorboval do seba všetko, čo bolo spojené s umením. Zaujímavé je, že keď som mohol mať okolo 20 rokov, ani učiteľ výtvarnej výchovy si nemyslel, že sa raz naplno budem venovať umeniu.

– Ako prichádzajú tieto nevšedné nápady? Materiál si nájde teba, alebo opačne. Dopredu vieš, z čoho bude vytvorené tvoje ďalšie dielo?

– Snažím sa koncentrovať na všetko okolo seba. Samozrejme, niekedy sú situácie, keď viem, čo a z čoho treba vyhotoviť, ako reštaurátor musím vedieť, čím natrieť daný predmet, aby dlho vydržal. Keď však niekto povie, že sa chystá vyrúbať hrušku, tak mu veľmi rád pomôžem a potom si surovinu zoberiem domov. Drevo uskladním na povale môjho ateliéru s tým, že ho možno použijem pri ďalšom projekte. Nahromadilo sa mi už dosť dreva: čerešňového, smrekového, dubového, ale aj iného. Keď príde čas, tak si z neho vyberiem, veď každé miesto a dielo si žiada iný materiál. Musím sa priznať, že nie som výlučne človek prírody, keď je treba, tak použijem aj umelú smolu. Darmo sa jej snažím vyhnúť, ale ak zistím, že z nej viem vytvoriť svietiacu zemeguľu, na ktorú spadne strom, tak sa nedá nič robiť. Táto inštalácia vychádzala z vtipu: na planétu s názvom Zem sa zrúti strom, ktorý pravdepodobne nepolievali a nechránili. Ovzdušie sa natoľko znečistilo, že sa zničil život na Zemi. Po roku síce opäť začne rásť tráva, ale to je už niečo iné. Keď túto predstavu možno zrealizovať len pomocou umelého materiálu, tak niet o čom uvažovať.

– Ako si prežíval obdobie pandémie a ako vidíš pokračovanie?

– Veľmi som ho nepreciťoval, bol som len týždeň doma. U nás v skanzene v Senondreji máme dostatok priestoru. Tamojšia práca vypĺňa môj každodenný život. Mám veľa úloh či v oblasti samotného reštaurovania, ochrany zdravia, určenia techniky rekonštruovania zariadení a nábytku, alebo štýlu. Ide o nepretržitú prácu, ktorú treba bezodkladne vykonať. Zbadal som však, že každý akoby sa začal chystať na skončenie pandémie. Už teraz do mojej firmy hudecek.art prichádzajú žiadosti o spoluprácu, alebo o uskutočnenie výstavy. Ide o ľudí, ktorí sledujú moju doterajšiu cestu, vidia, čo robím a pokladajú moje diela za efektívne. Myslím si, že keď tomuto všetkému bude koniec, budeme pokračovať v začatej práci. Prednedávnom sme sa pustili do realizovania online výstav. Repertoár ponuky sme teda rozšírili o virtuálnosť. Pandémia absolútne potvrdzuje to, čo chcem vyjadriť svojimi dielami: príroda naznačuje, že čosi nie je v poriadku a možno sa ľudia teraz hlbšie zamyslia nad mojimi inštaláciami. Pre mňa je dôležité, aby sa v nich videli. Ide v podstate o predstavenie vzťahu prírody a človeka tak, aby pozorovateľovi priniesol troška nepríjemný pocit. Je to akési zrkadlo o súžití. Snažím sa neidealizovať, ale nie vždy sa mi to podarí. Chcem dosiahnuť, aby v inštaláciách bolo čosi dráždiace, ale hodné na zamyslenie sa, čo vyvoláva dialóg.

– V roku 2009 si povedal, že pre teba je najdôležitejšia rodina, potom kamaráti, práca a samotné umenie je až na nasledujúcej priečke. Ako je to teraz?

– V podstate platí to aj teraz. Odvtedy som si však založil rodinu, mám manželku a dve deti. Presťahovali sme sa do Senondreja, hoci trvalé bydlisko mám ešte stále v Mlynkoch. Tam mám aj ateliér. Často chodievame na návštevu k matke, ale aj na cintorín a do kostola. Našťastie mám okolo seba ľudí, ktorí sú mi nápomocní. Aj v práci, kde pracujem už 20 rokov, mi vychádzajú z ústrety. Svoj život sa snažím organizovať tak, aby som na všetko mal čas. Keď vymyslím sochu alebo inštaláciu z hocijakého materiálu, vytvorím najskôr skicu a základné plány. Keď vidím, že ma tlačí čas, musím rýchlejšie napredovať v práci, tak poprosím známych, aby mi pomohli. Vysvetlím im, čo a ako, a oni urobia 3D verziu. Tam, kde napríklad treba zvárať, poprosím profesionálneho zvárača, aby mi pomohol.

– Na port.hu sa tiež nachádza tvoje meno, ba v podrubrike Divadlo figuruje jedna práca s názvom Studňa z roku 2009. Si tam uvedený ako tvorca. Je to omyl?

– Nie, nie je. Spolu s Petrom Rizmayerom sme sa dlho zaoberali s video-performance. Vždy sme tvorili veľmi kreatívny umelecký pár. Aj dnes sme v kontakte a pracujeme na spoločných projektoch. Spomínaná nahrávka bola o tom, že sme niekoľkí vyšli na breh Dunaja. Nabrali sme vodu do igelitiek, vyzbrojili sme sa potápačskými okuliarmi, klipmi a fajkami a dookola sme si podávali vodu, aby sme ju nakoniec vyliali späť do rieky. Toto symbolizovalo, že aj my pijeme vodu z prírody, takže sme s ňou zrastení. Videom sme chceli upriamiť pozornosť na to, že treba dbať o svoje okolie, nerozhadzovať smeti a neznečisťovať zdroje pitnej vody. Chceli sme osloviť čo najväčšie množstvo ľudí, aj keď niekedy je to veľmi ťažké. Snažíme sa robiť nahrávky tak, aby zodpovedali aktuálnym trendom, našťastie s Petrom sme sa vždy navzájom dopĺňali. V lete by sme v tom radi pokračovali. Obaja však máme pomenej času, založili sme si rodiny, dokonca Peter sa presťahoval do Sedmohradska. (V roku 2019 na šanghajskom festivale F@IMP 2.0 Blažej Hudeček spolu so Skanzen crew získal v kategórii Iné Striebornú cenu za krátky film I'm from Hungary. Video je dostupné na youtube – pozn. A. Rusnák.)

– Aké máš plány do budúcnosti?

– Momentálne pracujem s keramikou a mám niekoľko ešte nepodpísaných projektov. Tieto sa zrealizujú niekedy cez leto. Pripravujem aj jeden „anti-nástrojový“ seriál pod ochrannou známkou Hudecek, niečo na spôsob kalendárov do stolárskych dielní. Bude tam napríklad fotografia s názvom Miss November s bezúčelnou kruhovou pílou. Seriál vystavím pravdepodobne koncom roka na svetelných reklamných tabuliach v jednej stolárskej dielni a vo viacerých galériách. Mojím cieľom je odsunúť do úzadia také značky ako Stihl, Husquarna a Fiskars. Jasné, celé je to len jeden gag. Nemôžem však veľa prezradiť o svojich plánoch. Stačí len toľko, že v najväčšom arboréte v Maďarsku budem mať zopár sôch a napríklad pri Balatone sa tiež budete môcť stretnúť s niekoľkými mojimi inštaláciami. Nie je druhoradé ani to, že veľmi rád chodím do prírody, ale čoraz ťažšie sa viem dostať na také miesta, kam som dakedy chodil bez problémov. Dávnejšie sme ako partia bez zábran zodvihli ruksaky a bezcieľne sme sa vybrali na cestu. Veľmi rád by som vytvoril umeleckú kolóniu, ale nie v takej forme, že štyri dni pijeme a rozprávame sa o vnútorných pocitoch a prírodných krásach. Chcem robiť niečo také, akože v Sedmohradsku sa vyberieme na viacdňovú túru, so sebou si zoberieme len kuchára. Nájdeme si miesto, kde sme úplne sami a tam sa nabažíme prírody, budeme sa prechádzať a robiť inštalácie. Tieto, samozrejme, veľmi vážne aj zdokumentujeme. Verím, že sa mi to podarí.

Za rozhovor ďakuje Atila Rusnák

Foto: hudecek.art