Dolnozemský rodák, maliar Jozef Kanyuk sa v týchto dňoch dožíva 75. roku svojho plodného tvorivého života. Narodil sa 27. 5. 1946 v Níreďháze. Od útleho detstva žije na dolnom toku Hrona, v začiatkoch v Jure nad Hronom a teraz v Želiezovciach. Na Slovensko prišiel s rodičmi v roku 1947 ako dieťa.

Rodina sa usadila v Jure nad Hronom, kde Jozef Kanyuk s ďalšími tromi súrodencami v roľnícko-remeselníckej rodine vyrastal. „Už od útleho detstva som rád kreslil. Práve preto ma rodičia dali učiť do Levíc za maliara – natierača. Stále ma však ťahalo maľovať aj obrazy. K tomu ma inšpiroval jeden maliar, ktorý každoročne chodil z Budapešti maľovať obrazy k Hronu pri Jure nad Hronom. Obdivoval som jeho stojan, kufrík s olejovými farbami, a ja som dostal sto chutí maľovať. Keď som potom vo výklade papiernictva v Leviciach uvidel kufrík s olejovými farbami, povedal som si, že si naň musím našetriť. Stalo sa to z peňazí, čo mi dávala mamička na desiatu, potom z odmeny za snahu ako učeň. Ešte v ten deň som sa pustil do maľovania. Zo začiatku to išlo ťažko, neskôr s pomocou staršieho kolegu som pokročil a zdokonalil sa“, vyznal sa už etablovaný maliar. Po vychodení základnej školy pokračoval v návšteve učňovskej školy v Leviciach, ktorú v odbore maliar – natierač ukončil v roku 1963. Vo svojom vyučenom remesle pracoval v stavebnom podniku a podniku združených služieb pre občanov. Pred odchodom do dôchodku jedenásť rokov pracoval ako živnostník – dekoratér bytov. Popri rutinnej práci maliara – natierača neraz mal nutkanie namaľovať aj obraz, s akými sa často stretával na stenách bytov a kancelárií, až nakoniec sa mu to podarilo.

Kreslil od malička, a to aj zvieratá a skoro začal maľovať olejom a postupne prešiel na akvarel. Ukázalo sa, že okrem slušného ovládania techniky maľby, miešania farieb, má aj talent. Povzbudený prvými vytvorenými obrazmi a pochvalou rodiny, začal sa venovať výtvarnej tvorbe, ktorá prerástla z vyučeného remesla do realistickej maľby. Osud mu prial, že sa v Pohronskom Ruskove zoznámil s akademickým sochárom a výtvarníkom Jozefom Mazanom, ktorý mal neskôr ateliér v Banskej Štiavnici. Tam chodil za ním ani nie preto, že by niečo od neho preberal, veď mal svoje zážitky, predstavy a myšlienky, ale v jeho ateliéri nachádzal maliarsku atmosféru, povzbudenie a čo to sa priučil aj technike a práce s farbami. „Majster Mazan mi stále zdôrazňoval, že poslaním výtvarného umenia je nielen krása, ale aj pravda. Obraz nemá byť len pekný, ale nás musí osloviť svojím obsahom. Že keď viem vysnívať obraz, dokážem ho aj namaľovať, a že správnym maliarom je ten, ktorý stále stúpa hore, nie však stupňom namyslenosti, ale s pokorou v tvorbe a stále vylepšujúcim jej smerom. A tiež, že výtvarnou tvorbou by sme mali ľudí vychovávať. Za jeho cenné rady som mu dodnes vďačný“, zdôraznil. Z uvedeného vyznania vyplýva, že niečo sa naučil pri štúdiu remesla, následne aj od skúseného akademického maliara, ale talent, ten dostal už do vienka. Svojou doterajšou tvorbou a vrodeným umením má blízko k zaradeniu k insitným maliarom. Svedčí o tom živý slobodný a spontánny prejav tvorby, ktorá zobrazuje dielo osobitného štýlu, nesúce znaky insitného umenia. Vrodený inštinkt, vzostupný trend rukopisu, svojská fantázia a vysoký stupeň technickej dokonalosti sa v ostatnej dekáde jeho tvorby výrazne objavila. Prejavuje sa to v ovládaní proporcionality, skladbe figúr, modelovaním charakterov, čím obraz dostáva zrozumiteľnejší príbeh. Podstatné je, že má svoje predstavy, a odvažuje sa siahnuť aj po náročnejších témach. Zvolená sviežosť farieb, žánrová pestrosť, úprimnosť a čistota je výsledkom, že jeho obrazy sú obdivované a vyhľadávané. Všetky obrazy majú svoju usporiadanosť. V jeho vytvorených dielach pozorujeme, že ich maľuje emotívne, čím cítiť v nich, že čo maľuje sám prežíva, čo veľmi poteší aj jeho dobrácku dušu. Nikdy v nich nie je pretvárka, ale spontánnosť a dobrota, ktorá výstižne charakterizuje aj jeho povahu. Slovom tvorí to, čo mu káže srdce, jeho vnútro a potreba vyjadriť svoj pocit obrazom.

Dbá na to, aby jeho výtvarný prejav, v ktorom stvárňuje svoje často smutné a súcitné príbehy, mali vplyv aj na budúce generácie, ktoré nepoznajú tragické osudy prenasledovaných. Vie dať na plátno dobro i zlo, pričom aj v takýchto príbehoch nechýbajú ani jeho osobné spomienky a zážitky. Takto na obrazoch nájdeme aj jeho odkaz na humánnejší svet. Viac námetov čerpá zo zážitkov svojej mladosti, najmä svoje príbehy a pozorovania z detstva, ktoré zažil v dedine a pri rieke Hron. Na týchto jeho prvých obrazoch vidieť výjavy z ulice, trhov, jarmokov, rybolovu, či ženy pri praní, mlynárstvo a kompu na rieke. Tu možno spomenúť aj jeho krajinomaľby, zátišia a dolnozemské motívy. Medzi nimi napríklad níreďházske koňmi ťahané kočiare, „tirpákmi“ nazývané taligy alebo fígerky. Nechýba ani architektúra, interiér, zvieracie motívy. Figurálna zručnosť mu dovoľuje venovať sa portrétom obyčajných ľudí, ktorých by si iný človek pre ich vzhľad a profil ani nevšimol. To je podstatou jeho obrazov. Cítiť z nich dušu a srdce a postavy na jeho obrazoch sú ako skutočné. Vie vycítiť charakter postavy, ktorú sa rozhodol stvárniť. Tým, že má tvorivú fantáziu, nevidieť u neho veľký rozdiel medzi amatérskym a profesionálnym umením. Na túto tému holandský výtvarný kritik Nigo Van Der Endt okrem iného povedal: „Insitné umenie je doplnkom akademického umenia. Bez neho je obraz sveta neúplný ako mesto bez parku.“ Väčšina Kanyukových obrazov pôsobí sviežosťou a uvoľnenosťou a pri tých, na ktorých znázorňuje utrpenie Židov a biedu Rómov, tie nútia človeka veľmi rozmýšľať. Veľa námetov pochádza z vlastných životných skúseností, ktoré sám prežil. To sú napríklad obrazy znázorňujúce osud a následky alkoholikov. Aj z toho dôvodu začal intenzívne maľovať, aby slobodne vyjadril svoje pocity, čo ho nakoniec aj vyliečilo. Na svojej tvorbe takto zanecháva aj pečať svojho osobného príbehu. O tom otvorene hovorí: „Bolo to tmavým obdobím môjho života, časy, keď som, žiaľ, viac sedel pri poháriku ako pred plátnom. Bol to omyl, ktorý si nikdy neodpustím. Trpela moja rodina a trpel som aj ja. Pomohlo mi, že s podporou rodiny som sa opäť vrátil k maľovaniu. Teraz opäť sústredene maľujem a teší ma, keď mojou tvorbou poteším aj iných. Teší sa celá rodina, manželka, deti a vnučky“, pochvaľuje si. Ako vidieť v intenzívnej tvorbe Jozef Kanyuk našiel nakoniec svoje a rodinné šťastie a objav zmysluplného života. V ostatnom čase sa venuje aj téme utrpenia a biedy, do ktorej zaradil judaizmus a Rómov, ktoré majú na jeho obrazoch viac podôb, čiže nielen smutných, ale aj veselších. Jednoducho povedané inšpiráciu hľadá aj v osude rasovo prenasledovaných. Napríklad na niekoľkých obrazoch zobrazil figurálne utrpenie Židov a z nich 14 olejomalieb venoval roku 2012 obnovenej levickej synagóge, kde mal aj výstavu. Možno povedať, že dominantnou témou jeho tvorby sa stal súcit. Insitný maliar Jozef Kanyuk má ateliér vo svojom rodinnom dome v Želiezovciach, miestnej časti Mikula.

V jeho tvorbe prevláda olejomaľba na plátno (300 obrazov), kde na obrazoch dominujú teplé, hnedé, oranžové a citrónovožlté farby. Žánrová tematika a krajinomaľba tvorí 110, zátišia 20 a portréty 10 obrazov. Najskôr si nakreslí na plátno, prípadne výkres, kompozíciu, až potom berie do rúk štetec. Má kresliarske schopnosti a v menšej miere sa venuje aj grafickej tvorbe. Najradšej maľuje v nočných hodinách a keď obraz dokončí, nachádza pocit potešenia, ale po niekoľkých dňoch sa vždy k nemu vracia, aby na ňom ešte niečo vylepšil. Počas doterajšieho tvorivého života namaľoval viac ako štyristo obrazov, mnohé z nich sa okrem Slovenska nachádzajú v Maďarsku, Anglicku, USA, Rakúsku, Francúzsku, Nemecku, a Škótsku, spolu 150 obrazov. Z uvedeného počtu vytvorených obrazov, ako je už uvedené, prevláda olejomaľba. Prvú samostatnú výstavu mal v roku 1996 v Banskej Štiavnici a odvtedy takmer každý druhý rok striedavo v mestách Banská Štiavnica, Želiezovce, Šahy, Levice, Štúrovo, Tekovské Lužany... V ostatných rokoch aj v Budapešti. Všade kde vystavoval, daroval jeden obraz. Jozef Kanyuk sa dlhšie priatelil so zosnulým akademickým maliarom Pavlom Korbeľom (1932 Sarvaš – 2014 Montreux, Švajčiarsko), ktorý striedavo žil a tvoril vo Švajčiarsku a na Slovensku, s ktorým spolupracoval pri viacerých vydarených výstavách. Jozef Kanyuk vystavoval na podujatí maďarských protifašistických bojovníkov v Budapešti, kde zaujal kolekciou svojich vystavených diel. Na rozdiel od mnohých insitných maliarov, on so svojimi dielami neobchoduje, ale práve naopak, venúva ich na dobročinnosť. V Leviciach a v Želiezovciach patrí medzi organizátorov dobročinných akcií, medzi ktoré patria aj aukcie výtvarných diel, z ktorých výťažok z predaja je venovaný sociálne odkázaným. Výtvarné umenie sa Jozefovi Kanyukovi stalo koníčkom a spôsobom života.

Ján Jančovic

Foto: autor