Medzi najznámejších a najvytrvalejších členov svetoznámej stálej Galérie insitného umenia v Kovačici sa zaraďuje aj miestna rodáčka Eva Husáriková, ktorá v tomto roku bude mať jubilejných osemdesiat rokov. Jej výtvarné dielo som poznal dávnejšie, ale osobne som mal možnosť stretnúť sa s ňou prvý raz v Kovačici v máji roku 2007, ale neskôr aj na Slovensku.

V roku 2007 bola Kovačica dejiskom významného medzinárodného podujatia s názvom „Odkaz predkov“, v rámci ktorého popri odborných sympóziách o storočnici „Kovačického procesu“ a 110. výročia od narodenia významného rodáka Jána Bulíka, organizátori pripravili aj niekoľko výstav. Na jednej z nich som pri jej obrazoch objavil aj Evu Husárikovú, s ktorou som sa tam mal možnosť porozprávať o jej tvorbe a zároveň aj navštíviť jej kovačický ateliér. „Už ako žiačka som chodila na výstavy dnes už nežijúcich kovačických naivných maliarov. Najviac mi utkveli v pamäti Kňazovicove obrazy. Nesmelo som sa potom aj ja pokúšala maľovať akvarelovými farbami, v čom ma posmeľovala moja sestra, vtedy už známa insitná maliarka Alžbeta Čížiková. K stálemu maľovaniu som sa rozhodla až vtedy, keď môj syn mal ako žiak za domácu úlohu kresliť zvieratá, čo sme často spoločne vyriešili. Na pomoc prišla opäť sestra, ktorá mi bola poradkyňou pri nákupe farieb a pomôcok,“ vyznáva sa zo svojho rozhodnutia začať maľovať a tvoriť Eva Husáriková. Jej sestrou bola jedna do vlaňajšia najstaršia kovačická insitná maliarka Alžbeta Čížiková, ktorá zomrela roku 2021 vo veku 85 rokov.

Eva Husáriková-Čížiková so svojím prvým obrazom sa opovážila na verejnosti ukázať až v roku 1969. Tento obraz znázorňoval štedrovečerný kovačický zvyk, keď dievča povoláva pred bránou svojho domu strieľajúcich chlapcov na pohostenie. Obraz mal úspech hneď na jej prvej kolektívnej výstave a dodnes sa nachádza vo fonde miestnej Galérie insitných umelcov. Odvtedy sa jej obrazy každoročne objavujú nielen na domácich výstavách, ale aj v zahraničí. Tak ako jej skúsenejšia a vycibrenejšia sestra, aj ona zaznamenáva na svojich obrazoch výjavy zo zašlých čias dedinského života, ktoré jej utkveli v pamäti z jej mladosti a rovnako aj zo súčasnosti. Výjavy s postavami ľudí, zvieratami pri práci, ale aj pri slávnostiach, sú zrkadlom doby, keď v jej rodisku pri namáhavej roľníckej práci bolo aj veľa radosti, veselosti a farebnej krásy. Vidieť to najmä na obrazoch, ktoré verne vykresľujú ženský kovačický kroj nosený pri rôznych príležitostiach (práca, svadba, kostol). Z tohto pohľadu jej tvorba nesie výrazné znaky národopisných tradícií svojho rodiska. To platí u nej aj pri znázorňovaní ľudových zvykov, obyčají počas pracovných a sviatočných dní doma, v spoločnosti a pri práci na poli. Eva Husáriková má zmysel pre detail a tak postavy, ktoré oblieka do pestrofarebného ženského a mužského kroja sa na jej obrazoch vynímajú. Napríklad sukňa v Kovačici známa ako „geceľa“ je väčšinou červená s bielymi bodkami a modrým „štikovaním“, čo nevidieť na obrazoch ani jedného kovačického maliara. V mladosti sa sama zaoberala ľudovou tvorbou a to najmä vyšívaním a dodnes sa veľmi rada pri slávnostných príležitostiach oblieka do kovačického kroja. Nie je preto náhodou, že výšivková ozdoba ňou stvárnených ženských sukní, čepcov, rukávov, záster a mužských košieľ hýri pestrou paletou farieb a vzormi typickými pre Kovačicu. Deti maľuje s veľkými modrými očami a všetky ženské postavy majú výrazné červené líca a pery. Každý jej obraz charakterizuje ružový bodliak, ktorý podľa nej symbolizuje náš život. Má síce veľmi peknú farbu, ale keď sa ho človek dotkne, tak vie nepríjemne pichnúť. A tak podľa nej vraj aj náš život je potom taký – krásny a boľavý.

Eva Husáriková spravidla maľuje pri letných motívoch belasú oblohu s rozptýleným kŕdľom vtákov a zimu v noci pri tej istej farebnej oblohe zase výrazne na jej obrazoch vystupuje svietiaci mesiac. Tak ako každý kovačický insitný maliar aj ona identifikuje svoju tvorbu s rodiskom tým, že v popredí výrazných figúr umiestňuje domčeky s charakteristickým exteriérom, nad ktorými dominuje ako symbol kovačická kostolná veža. Popri hlavných postavách, prekypujúcich výrazným koloritom, Husárikovej obrazy oživuje a spestruje dedinská zeleň, poľné a ušľachtilé kvetiny, rodiace stromy, ktoré symbolizujú spätosť dedinského človeka s prírodou. Jej celková tvorba predstavuje široké spektrum činnosti života a práce rodákov, ako ich od mladosti pozoruje a potom precítene a s majstrovským fortieľom zachytáva na svojich obrazoch Ak by sme mali výstižne pomenovať tvorbu Evy Husárikovej, tak smelo môžeme o nej povedať, že je maľujúcou etnografkou svojho rodiska, ktorá realisticky dokumentuje hlavne jeho tradičné folklórne hodnoty. Veselé námety nachádza zo svadieb, krstín, detských hier, v kŕdľoch husí na dvore a v dedine a poľných prácach v chotári. Tie ocenia najmä budúce generácie Kovačičanov, pretože jej obrazy ako i ostatných insitných maliarov, budú tvoriť významné kultúrne dedičstvo v doteraz ešte svojich mladých dvestodvadsaťročných dejinách. Eva Husáriková za takmer štyridsaťročnú tvorbu namaľovala doteraz viac ako 400 obrazov. Vystavovala na takmer štyristo kolektívnych a 40 samostatných výstavách, z ktorých až 11 mala usporiadaných na Slovensku: v Bratislave, Žiline, Nitre, Levoči, Topoľčanoch a Komárne... Obrazy Evy Husárikovej mali možnosť vidieť aj návštevníci jej výstavy v Nemecku, trikrát maľovala v plenéri na Cypre, ďalej v Londýne, Washingtone a viackrát na Slovensku. Galéria Babka a Nadácia Babka posledné štyri roky pripravuje pôdu, aby terajší aktuálne najstarší a najznámejší kovačickí insitní umelci Eva Husáriková a Ján Bačúr svojím kumštom ako nositelia tradičných vedomostí, boli zapísaní do svetového zoznamu UNESCO. To isté sa pripravuje, aby toto slovenské insitné umenie v Srbsku ako špecifický prvok kultúrneho dedičstva, bolo zapísané do zoznamu UNESCO. Bol by to pekný dar a hold aj samotnej Kovačici, ktorá v roku 2022 oslávi svoje 220. výročie založenia. Medzi jej zakladateľmi bola aj slovenská roľnícka rodina Mateja Čížika z Jače, Peštianska stolica, ktorá pod číslom 136 dostala na užívanie 30 jutár zeme, 12 jutár lúk a 1 jutro vinice.

Ján Jančovic

Foto: autor