Región Novohrad na obidvoch stranách Ipľa je bohatý na ľudové tradície, kroje, zvyky a obyčaje. Na maďarskej strane pod pohorím Čerhát žije, pestuje a zachováva si svoju tradičnú kultúru nielen maďarská etnická skupina Polovcov, ale aj tu viac ako tristo rokov v troch desiatkach obcí žijúci Slováci.

Národopisné hodnoty novohradských Slovákov na ľavej strane Ipľa doteraz výrazne predstavuje, od Maďarov v mnohom líšiaci sa, predovšetkým ľudový odev a to najmä ženský. Veľká vďaka patrí viacerým novohradským slovenským ľudovým umelkyniam, ktoré zhotovujú a obliekajú bábiky do krojov, ktoré sú pre jednotlivé obce typické. Zachovávajú týmto pre budúce generácie neoceniteľné kultúrne dedičstvo svojich slovenských predkov. Žiaľ, tie najstaršie už nie sú medzi nami, odišli do neba. Po svojich potulkách po južnom Novohrade som viaceré z nich za ich života navštívil. Po rokoch aspoň tri z nich chcem čitateľom pripomenúť.

Judita Lásková Špániková, rodáčka z Veňarca, pochádzala z roľnícko-remeselníckej rodiny. Kým jej matka bola pôvodom roľníčka, otec bol obuvníkom a zapáleným Slovákom. Ľudová umelkyňa pri mojej návšteve o otcovi povedala, že otec lepšie a veľa čítal viac po slovensky ako po maďarsky. Bol folkloristom, spoluzakladateľom Pávieho krúžku, hral na citare. Dcéra po ňom zdedila vzťah a cit k slovenskej ľudovej kultúre. Spolu s manželom Pavlom Láskom boli členmi folklórneho súboru Rozmarín, ktorý sa zameriaval na zachovávanie novohradských tancov, piesní a ľudových zvykov. Bola zamestnankyňou v materskej škole a za svoj tvorivý život zhotovila viac ako 50 krojovaných bábik. Dvadsať z nich rôzne oblečených tvorí stálu expozíciu vo Veňarskom oblastnom dome. Ďalšie sa nachádzajú u zberateľov a jednotlivcov v Maďarsku a v zahraničí. Svoj tvorivý kumšt predstavila na viacerých výstavách doma a v zahraničí. Na veňarských bábikách látka šiat je zo zachovalej originálnej textílie. Pôvodný materiál je väčšinou zo zamatu, glotu, pamoku, modrotlače, hodvábu. Vzory, farebné nášivky, naskladané sukne, zástery boli v minulosti vo Veňarci v tmavom tóne. Až po roku 1940 sa prešlo na viacfarebnosť a pestrosť. „Usilovala som sa o hodnovernosť, historickú vernosť a podľa možnosti a vedomostí zachovať na všetkých typoch krojov aj štýlové znaky. Niektorým domácim ľuďom sa to zdá ešte samozrejmé, lebo napríklad ženy nad 60 rokov nosia ešte aj vo všedných dňoch kroj“.

Malou utešenou málopočetnou obcou pod Čerhátom je Bokor. Neďaleko evanjelického kostolíka som našiel hľadaný dom, ktorý obývala ľudová umelkyňa Mária Hegedüsová Mináriková. Dostalo sa mi srdečné privítanie a radosť panej domu, že sa môže dobre porozprávať v rodnej reči so Slovákom z druhej strany Ipľa. „V našej dedine žije teraz už iba približne 130 obyvateľov, a to väčšinou pôvodne Slovákov. Žiaľ, po slovensky sa môžem porozprávať už iba s mojimi rovesníkmi a tých je u nás už len pár. Vydala som sa do Pastuchova (Pásztó), kde som žila s manželom Maďarom takmer 40 rokov a tam som sa veru nemala s kým rozprávať po slovensky. Posledné roky žijeme s manželom a deťmi v rodnom Bokori. Ja sa však vždy hlásim za Slovenku, a to aj pri sčítaní ľudu, aj teraz som vypĺňala dotazník pre menšinového voliča“, zdôraznila. A ďalej pokračovala, že všetko čo zachovala, pochádza od jej slovenských predkov. Navyše už dávnejšie sa rozhodla venovať výrobe krojovaných bábik nielen pre svoje potešenie, ale aj zachovanie tradícií. Potom ma uviedla do prednej „chyže“, po slovensky zariadenej izby, kde okrem iných slovenských ľudových pamiatok má vystavených 15 veľkých a 4 malé krojované bábiky, ktoré zhotovila v bokorskom štýle. Zhotovila ich tak ako si pamätala, keď slovenské ľudové oblečenie najmä u žien sa v dedine bežne nosilo. Bábiky zhotovené touto ľudovou umelkyňou predstavujú napríklad nevestu, mladého zaťa, družbu, družičky, malé dievča, dospelé dievča, ženu po výdaji, staršiu ženu, „mamovku“ ... Celá izba na tento účel zariadená je v dobovom štýle, čím pripomína muzeálnu expozíciu na tradičný spôsob bývania. Napríklad posteľ je v miestnosti ustlaná navysoko, kde okrem dvoch „duchien“ (perín) je vystavených 9 vyšívaných podhlavníkov a na perinách sú položené vyšívané stuhy a plachty s háčkovanými ozdobami. Steny zdobia umiestnené vyšívané nástenky, na stole vyšívané ručníčky, na inom mieste „klinovník“ (uterák) a skrine zaplnené rôznymi doplnkami a tradičnou vyšívanou bielizňou. V miestnosti nechýbajú ani iné dobové doplnky, fotografie, obrazy a napríklad aj svadobný „fokoš“ (svadobná valaška) s rôznofarebnými stuhami. „Čo vidíte, to je všetko slovenské, väčšinou pochádzajúce od matky a starej matky. Ľutujem, že sa deti v škole nemali možnosť učiť po slovensky, len čo to podchytili od nás starších. Ja nikdy nezradím svoju národnosť a môj manžel je tolerantný človek, ten nemá nič proti mojej slovenskosti a tradíciám, ktoré tu zachovávam. Dobre si zvykol na toto prostredie a slovenské povahy tunajších ľudí,“ povedala mi pri rozlúčke ochotná hostiteľka.

Jednou v rade Slovákmi osídlených obcí v južnom Novohrade je aj Guta (Galgaguta). Prví osadníci sa v nej ocitli už na konci 17.storočia a pochádzali prevažne zo severnej časti Novohradskej stolice, všetci prišli ako evanjelici. Práve náboženstvo formulovalo aj spôsob ich roľníckeho života, materiálnu duchovnú kultúru a zachovanie jazyka. Aj keď si presídlení Slováci svoje životné podmienky museli vytvárať v novom prostredí a v mnohom sa prispôsobiť hospodársko-spoločenskému poriadku, ale svoje tradičné duchovné hodnoty si zachovali podnes. Za týmto účelom niekoľko žien organizovaných v Ženskom národopisnom krúžku zbierajú, zhotovujú krojované bábiky, maľujú kraslice a taniere. Jednou z nich bola v čase mojej návštevy aj ľudová umelkyňa Terézia Bartošová Danielisová. Počas mojej návštevy mi zo svojej práce predstavila až 11 bábik, na ktoré zhotovuje svojou trpezlivosťou a umením miestny ľudový odev a tým aj názorne bábiky oblieka do gutianskeho kroja všetky vekové skupiny. Výrobou miniatúrnych krojov sa zaoberá odmalička. Ako väčšina žien v obci aj ona pochádza z roľníckej rodiny a po začiatočných rokoch súkromného roľníčenia, desať rokov pracovala aj na poľnohospodárskom družstve. Keď však v roku 1962 jej preťažená noha nevydržala namáhavú fyzickú prácu, podstúpila operáciu. Odvtedy, ako sama hovorí, aby zabudla na chorobu, sa častejšie zaoberá výrobou krojov na bábiky a vyšívaním ručníkov, a to vraj aj „na dva boke“. Veľa jej výrobkov má svojich majiteľov nielen v Maďarsku, ale aj v mnohých iných štátoch, lebo ich dostávajú ako dar významné osobnosti, ktoré navštívia obec a cirkevný zbor. Teta Zuzana mi vyložila vzorky svojich krojovaných bábik na gauč a rad radom mi vysvetľuje, čo je pri ktorej charakteristické na jej oblečení. „Toto je „diovča“, čo ešte nechodí do kostola, nemá sviatočný vyšívaný ručník, ale iba ručník na „ďelací deň“. Ďalšie je „diovča“ po konfirmácii, má holú hlavu, učesané je vo štvormo, vrkoč má s ružovou stužkou, v kostole mohlo iba stáť. Mladá nevesta bola vždy v bielom, vence mala s lesklými klasmi a partu so stužkami. Mladý zať bol v čiernom klobúku s pierkom s dvomi bielymi a dvomi červenými vyšívanými stužkami, vyšívanou zásterou, na prsiach čierneho kabáta mal pierko. Žena v strednom veku bola oblečená v tmavosivom rúchu, čepiec mala pod bradu, tabličky (ľapuške) na hrdle, podobne ako má evanjelický farár. Namiesto pasentky „zafku“ (blúzku) a modré „štrinfle“. Mladý muž nosil lajblík, vyšívanú košeľu, súkenný klobúk, vo sviatok s vyšívanou stužkou a na „delací deň“ s čiernou stužkou“, tak výrobkyňa krojovaných bábok pokračovala vo vysvetľovaní špecifík gutianskeho kroja ďalej podľa vystavených bábok. Na otázku: Koľko priemerne trvá výroba jedného kroja na bábiku, odpovedala, že dva týždne, ale pri súrnej objednávke dokáže vypäť svoje sily a urobí ho za týždeň. Všetko však závisí od náročnosti toho ktorého kroja, veď vraj treba „geceľu“ zberať, stužky vyšívať, gombíky zháňať a prišívať, „šlingovať“, samostatne šiť čepce, klobúk, ručne vyšívať ..., a to si vyžaduje veľa práce a času. Terézia Bartošová Danielisová to aj napriek svojmu vysokému veku a podlomenému zdraviu robila s veľkým entuziazmom, lebo si uvedomovala, že tak zachováva pre budúce generácie kultúrne dedičstvo svojich slovenských predkov, ktorí osídlili južný Novohrad pred viac ako tristo rokmi.

Ján Jančovic

Foto: autor

Vzhľadom na mimoriadnu situáciu spôsobenú šírením epidémie koronavírusu po dobu jej trvania uvádzame všetky naše príspevky v plnom znení.