Margit Garajszká je veľmi všestranná osobnosť. Pôvodom Dabašanka vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a odbor divadelná réžia a dramaturgia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Odvtedy, ako sa vrátila späť do Maďarska, pracuje ako prekladateľka, spisovateľka, dramaturgička a herečka na oboch stranách Dunaja. Ako prežívala obdobie pandémie? Aké má plány do blízkej budúcnosti? Odpovede na tieto otázky a veľa iných zaujímavostí sa dozviete z rozhovoru s ňou.

– Ako si prežívala posledné mesiace? Koronavírus určite mal vplyv aj na tvoj súkromný i spoločenský život.

– Začiatok pandémie alebo karantény som brala ako dovolenku. Celá rodina bola doma a snažila sa byť čo najviac v prírode. Užívala si to. Ja som asi týždeň alebo dva mala pocit, že mám dovolenku. Až potom som pociťovala, akoby sa zužoval životný priestor. Osobne veľmi ťažko znášam monotónnosť a dni sa stali veľmi podobnými. Prechádzala som mnohými fázami. Niekedy som v tom našla radosť, inokedy mi chýbali stretnutia s rodinou, matkou a so sestrou. Zažívali sme aj veľmi ťažké momenty, ale na druhej strane sme sa veľa naučili. Snažili sme sa vytvoriť nový typ komunikácie. Toto obdobie bolo dobré na to, aby sa človek naozaj sústredil len na dôležité veci a nenechal si rozbíjať pozornosť rôznymi zbytočnými podnetmi.

– Ako u vás prebiehali všedné pracovné dni?

– S manželom sme pracovali z domu a pritom sme mali doma trojročného syna. Najprv sme si museli premyslieť celodenný režim a zadeliť si čas. Rozhodli sme sa, že predpoludním budem s malým ja a popoludní on, lebo sa neviem sústrediť na prácu a dieťa naraz. Synček zasa nie je typ, ktorý by to toleroval, vyžaduje si pozornosť. Našťastie, podarilo sa nám udržať akúsi rovnováhu. Keď bolo pekne, z Budapešti sme chodievali do Leányfalu, kde má manželova rodina domček so záhradou. Nielen synovi sa páčil tamojší pobyt, ale aj mne, lebo sa mi výborne pracuje vonku. Vtedy som uvoľnenejšia a okolitá príroda mi pomáha pri rozmýšľaní a písaní. Je to akýsi pokojný, pohodový stav. Inak vnímam svoju prácu medzi štyrmi stenami pri písacom stole a v prírode. Na človeka vplývajú odlišné impulzy. Veď vlastne aj námet pripravovanej inscenácie mi dala príroda: v Leányfalu bolo možné pozorovať veľa vtáčikov. Sledovali sme ich so synom, lebo aj on je veľmi vnímavý, a ich štebot a hravosť inšpirovali i mňa. Mala som taký koncept, že na základe detských pesničiek a riekaniek by som mohla vybudovať nejaký pekný príbeh. Dlhodobo už riešim to, nielen v súvislosti s divadlom pre deti, ako dostať prírodu do divadla. Práve detské divadlo ponúka veľmi dobré možnosti. Začala som teda zbierať podnety. Celý ten nápad vlastne vznikol na základe pranostiky, podľa ktorej na Mateja začnú vtáčiky spievať, preto sa hovorí, že Matej vtákom strúha píšťaľky.

– Čo by sme mali vedieť o pripravovanej novej inscenácii pre deti?

– Premiéru novej hry Slovenského divadla Vertigo pre deti sme mali naplánovanú na jar. Pandémia však všetko posunula. Nahromadilo sa veľmi veľa úloh a neviem ako zvládneme september. Mám pocit, že všetci presunuli svoje podujatia na jeseň. Inscenáciu sme začali skúšať až teraz v lete, a to v Bánovciach nad Bebravou. Autorom hry je Silvester Lavrík, riaditeľ tamojšej Základnej umeleckej školy Dezidera Kardoša, ktorý nám vybavil divadelnú sálu. Slovenské divadlo Vertigo, žiaľ, ešte nemá stály divadelný priestor, takže vždy je problém s miestom na skúšanie nových inscenácii. Hlavnou postavou novej hry je Matej, ktorý má za kamaráta havrana. Dej sa odohráva počas štyroch ročných období. Cez Matejove činy vidíme, ako sa snaží zahnať svoju samotu s havranom, ako sa učí byť dobrým kamarátom. Túto hravú inscenáciu plánujeme približne na 45 minút, čo je ideálny čas pre žiakov nižšieho stupňa základných škôl. Hráme v nej dvaja, András Nagy a ja. Kostýmy robí kostýmová výtvarníčka Eva Šimáková. Úprimne verím tomu, že premiéra bude začiatkom tejto jesene a pre deti bude hra inšpiratívna. Veľmi sa už teším, že pôjdeme do slovenských škôl v Maďarsku a som zvedavá na reakcie našich mladých divákov.

– Iste budete vystupovať aj s Nocou Helverovou, veď ste ju hrali len v máloktorých mestách a obciach obývaných Slovákmi.

– Dúfam, že Noc Helvera budeme hrať aj naďalej. Myslím si, že riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová robí všetko pre to, aby sa inscenácie divadla hrali, a dostali sa všade, kde je o ne záujem. Noc Helvera je teraz mimoriadne aktuálna v tom, že hlavné postavy hry žijú tiež uzavreté vo svojom svete a sú úzko prepojené. Vlastne všetci sme prežívali počas karantény niečo podobné: ako fungujú vzťahy, keď sú ľudia obmedzovaní vonkajším svetom. Najbližšie bude Noc Helvera predstavená 6. októbra o 19.30 hod. v Národnom divadle v rámci Festivalu Jelen/lét. Dúfam, že ľudia budú mať odvahu a prídu do divadla. Ja osobne som sa unavila z karantény a vnútorne som sa nastavila tak, že pokiaľ neoznámia ďalšie opatrenia, plánujem, pracujem a nebojím sa. Osobne mám veľmi dobré skúsenosti aj z posledného navštíveného predstavenia, lebo počas pandémie aj mne chýbalo divadlo. Nedávno som bola po prvýkrát po uvoľnení opatrení v komárňanskom divadle. Bola to slávnostná chvíľa, všetci sme cítili významný, vzácny moment, že po mesiacoch znovu sme spolu a zažívame niečo, čo sa vytvára pred našimi očami, niečo osobné i medziľudské. To sú skutočné hodnoty divadla.

– Neplánuješ písať aj básne?

– Občas píšem nejaké básne, ale tie majú za úlohu pripomenúť mi nejakú náladu, stav, čo sa dá lepšie zachytiť v básňach. Nepovažujem sa za poetku a veľmi veľa by som sa tomu musela venovať, aby som svoj básnický výtvor považovala za hodný uverejnenia. Písanie prózy ma zaujalo viac, ale pohrávam sa s myšlienkou, že napíšem vlastný, autorský dramatický text. Momentálne pracujem na adaptácii Saint-Exupéryho Malého princa. Veľmi ma baví prozaický text prepisovať do dramatického a pri písaní si predstavovať, ako by to vyzeralo na javisku. Toto maďarské predstavenie bude v Dunaújvárosi špecifické v tom, že v ňom budú využité aj svetelné efekty. Ide o aplikovaný text vyslovene na tieto potreby. Je to však dobrá skúsenosť, možno ako medzičlánok vedúci k písaniu vlastného dramatického textu. Zastávam však názor, že technika veľakrát zradí hercov na javisku. Mám radšej čistejšie formy, spolieham sa na vnútornú obrazotvornosť obecenstva, lebo keď je to naznačené na tom javisku, oni si to už dotvoria, nepotrebujú mať hotové obrazy. Deti to majú v sebe aj teraz. Napríklad, keď som bola v Galante, prečítala som úryvok zo svojej knihy a deti vedeli zodpovedať všetky otázky, niektoré aj domýšľali, a oni si vyfarbili ďalej ten obraz, ktorý som im ponúkla. Škoda, že mnohí dospelí sú akoby uzemnení, čiže pritiahnutí k zemi svojím praktickým životom. Hocikedy si však môžu dovoliť úlet do sveta fantázie.

– Bartókove a Bobuline príbehy sa stali známymi. Plánuješ ďalšie pokračovania?

– Bartóka považujem za uzavretý celok. O Bobuli vznikli dve knihy. V jej príbehoch tiež nepociťujem potrebu pokračovať. Na Čitateľskej súťaži v Pišpeku však deti mali pocit, že príbeh o Bobuli je veľmi dievčenský a nevenovala som dostatok pozornosti chlapcovi Šafimu. Postreh je to výborný, takže sa možno do toho pustím, lebo je vždy dobré, keď človek má pre koho písať, keď je o to záujem. Mne sa veľmi dobre píše na objednávku. Vtedy mám pocit užitočnosti.

– V čom si mala väčšie výhody ako ostatní mladí, ktorí chodili do maďarských škôl?

– Národnostné školy mi dali druhý jazyk, a tým aj vstupenku do druhej kultúry. To je asi najdôležitejšie a možno aj rozmýšľanie v inom jazyku a v inej kultúre. Aj ja cítim na sebe, že trocha inak rozmýšľam po slovensky a po maďarsky. Druhá vec, ktorú mi dala slovenská národnosť v Maďarsku, je pocit spolupatričnosti. Napríklad divadelné tábory Daniely Onodiovej, v ktorých som bola aj ja. Aj tieto napomáhajú rozpoznaniu vlastnej identity a nájdeniu svojho miesta v živote a v spoločnosti. Potom, vďaka slovenskému jazyku som mohla študovať v Bratislave. Dodnes mám na ňu slabosť a pozitívne skúsenosti s ňou. Na vysokej škole učitelia a spolužiaci si vážili to, že ako cudzinka sa snažím zdokonaľovať sa v slovenčine. Mala som pocit, že ľudia to vnímali ako čosi pozitívne. Koniec koncov aj preto som sa nevrátila hneď späť, ale ostala som tam dlhší čas.

Za rozhovor ďakuje Atila Rusnák

Foto: madari.sk