Meno Margity Garajszkej netreba čitateľom predstavovať, veď o dramaturgičke, spisovateľke, režisérke a herečke sme už na našich stránkach písali. Od januára tohto roku jej pribudla ďalšia „rola“, stala sa riaditeľkou Slovenského divadla Vertigo, jednej z inštitúcií Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku.

S Margitou máme veľa spoločného. V prvom rade alma mater, slovenské gymnázium v Budapešti, a trochu aj bratislavskú Vysokú školu múzických umení a budapeštiansku Univerzitu divadelného a filmového umenia,kde som s ňou robila rozhovor k mojejdiplomovej práci. Osobne sme sa však stretli až po pandémii koronavírusu, na rôznych divadelných akciách.

Do redakcie prišla priamo po účasti na online konferenciiprogramu Orfeusz, ktorý zrozumiteľne a funkčne usmerňuje pedagógov, lekárov, knihovníkov a ľudí pracujúcich s deťmi, ako rozpoznať traumu a ako na ňu adekvátne reagovať. To bol náš východiskový bod.

– Program Orfeusz hneď ráno, nalačno?

– Áno, mám za sebou online konferenciu na neľahkú tému. Organizátori ma požiadali, aby som sa do nej zapojila, keďže pracujem s deťmi v divadelných táboroch, kde sa často vyskytujú hlboko dojímavé a emocionálne situácie. Deti sú otvorenejšie ako v škole, rozprávajú sa, hrajú, a zrazu – bác – stane sa niečo také, na čo nie si pripravená. Orfeusz mi dáva návod, ako spoznať, že dieťa prežíva traumu, ako reagovať, komu a ako odovzdať tieto senzitívne informácie.

– Ako riaditeľku Vertiga a organizátorku divadelných dielní a táborov ťa to musí zaujímať viacnásobne.

– Presne tak. Divadlo nie je len o predstavení. Je aj o ľuďoch, ktorí ho robia, či už ide o dospelých, alebo o deti. Keď vediem deti, chcem, aby sa aj ony cítili bezpečne v projekte.

– Ako si sa vlastne dostala k divadlu a k Vertigu?

– Ja som hrala divadlo prvýkrát v tábore Vertiga, keď som mala 13-14 rokov. Počas týchto táborov a neskôr ako gymnazistka som spoznala významné osobnosti slovenského divadelného života, prakticky Vertigu vďačím za záujem o divadlo a za svoju profesiu.

– Napriek tomu si si pôvodne nevybrala divadelnú dráhu, prihlásila si sa na budapeštiansku univerzitu ELTE, na slavistiku.

– Áno, „divadlovanie“ sa dostalo na chvíľu do úzadia. Rok som študovala na ELTE, potom som pokračovala na Univerzite Komenského v Bratislave. Vlastne už počas štúdia slovenčiny som akosi inštinktívne inklinovala k divadlu. Keď som vyštudovala slovenčinu a mala som už nejaké divadelné práce za sebou, podala som si prihlášku na VŠMÚ, na odbor dramaturgia a réžia, kam ma aj prijali.

– To je ten silný základ, ktorý ťa predurčil k novej úlohe. Od januára si riaditeľkou Vertiga. Ako si sa k tomu dostala?

– Zakladateľka a riaditeľka divadla Danka Onodiová sa rozhodla neprihlásiť do konkurzu na túto pozíciu, tak som podala prihlášku ja.

– Práca riaditeľa je ale iné kafe ako režírovať či dramaticky upravovať divadelné hry...

– Je to úplne niečo iné. Je to manažérska práca. Kopa papierovania, byrokracie, konkurzov, spravovania financií... Vedela som, čo ma čaká a je toho naozaj veľa. Veľa administratívnych a technických otázok, ktoré musím riešiť. Ale pomaly sa zaúčam.

– Ale vyše 30-ročný systém je zabehnutý, nie?

– Áno, divadlo má zabehnutý harmonogram, podľa ktorého ideme. Aj som to napísala do svojej konkurznej práce, že chcem pokračovať v tradícii, ktorú vytvorila Danka.

– Čo ste stihli urobiť od januára, odkedy si riaditeľkou?

– Mali sme veľkú akciu, prehliadku detskej divadelnej tvorivosti Deti deťom v Sarvaši. Myslím, že sa nám celkom podarila. Zaviedli sme niekoľko noviniek. Napríklad mali sme mikroporty, aby bolo deti lepšie počuť. Niekedy totiž majú problém aj poriadne prehovoriť, najmä ak ich slovenčina ešte nie je na takej úrovni.

– Ako sa deťom páčili tieto novinky?

– Boli z nich nadšené! Zrazu mali pocit, že sú naozajstnými hercami. Pre nás to bolo aj finančne náročné. Ešte vlani sme na môj podnet podali žiadosť o dotáciu na technické vybavenie. Objednali sme nejaké mikroporty, ale to by nám nestačilo, veď v niektorých predstaveniach hralo aj 16 žiakov. K mikroportom sme potrebovali aj zvukára, ktorého sme museli zvlášť zaplatiť. Ale myslím si, že sa to veľmi oplatilo, lebo aj sledovanie produkcií priamo vo veľkej divadelnej sále bolo úplne iné, nemuseli sme stále načúvať, čo deti-herci hovoria.

– Okrem mikroportov bola aj ďalšia novinka, ako som to videla v našej televíznej relácii Domovina.

– Áno, vyskúšali sme aj streamovanie, či nám to bude technicky fungovať. Celkom dobre sa osvedčilo. Bola som prekvapená, ako veľa ľudí prenos sledovalo – rodičia, spolužiaci... Napríklad konkrétne viem, že Dóri Sebőková, ktorá žije v Dabaši a aktívne sa už moc nevenuje slovenčine, sledovala prehliadku doma.

– Takže program Deti deťom sa zmodernizoval a bol úspešný. Zavediete tieto novinky do života Vertiga?

– Áno. Chceme technicky zabezpečiť, aby našu činnosť mohli sledovať širšie vrstvy divákov, nielen tí, ktorí majú možnosť prísť na naše predstavenia. Je veľa pedagógov, ktorí by chceli na tomto poli tvoriť, ale nemajú odvahu. Keď uvidia príklady, ako to vyzerá, aké sú možnosti, podklady, trebárs aké dlhé je predstavenie, o čom to je, hádam budú motivovanejší a naberú inšpiráciu.

– Za streamovanie máte môj hlas, veď iste boli rodičia, ktorí takto mali možnosť vžiť sa do atmosféry prehliadky.

– Presne tak, poskytli sme im príležitosť zapojiť sa do programu a motivovať ich, aby povzbudzovali svoje deti k dramatickej tvorbe.

– Čo všetko má Vertigo naplánované na tento rok?

– Posledný júnový týždeň pôjdeme do Bystrej. Bude tam divadelný tábor pre žiakov základných škôl, čo je tiež tradícia. Aj ja som kedysi začínala v takomto tábore. Ja budem vedúcou jednej skupiny. Tentokrát píšem pre účastníkov hru o Sitnianskych rytieroch. V posledných rokoch som spracovávala legendy alebo príbehy, ktoré sa viazali k nejakému mestu či obšírnejšie k Slovensku. Vlani to boli príbehy viažuce sa k Váhu.

V júli budeme mať tradičnú divadelnú dielňu pre stredoškolákov. Na jeseň Spolu na javisku – to je prehliadka dospelých divadelných skupín, a filmový seminár. To sú také stále programové piliere Vertiga. Zatiaľ to vyzerá tak, že by sme ich mohli zvládnuť aj finančne, hoci momentálne nie je ľahká situácia, totiž dočasne zastavili vyplácanie niektorých grantov.

– Chystáte aj nejakú premiéru?

– Určite budeme mať aj premiéru. Pripravujeme detské predstavenie. Zatiaľ to vyzerá, že to bude príbeh o hlucháňovi Gallusovi. Celkom dobre poznám jeho autorku (smiech), takže sa dohodneme na dramatizácii a zrežírujem ho. Autorské práva taktiež nebudú problém. V pláne máme aj inscenáciu pre dospelých s profesionálnou zložkou divadla.

– Aká bude téma hry, ak sa smiem spýtať?

– Zatiaľ som si vymyslela koncept. Chcela by som pracovať podobným štýlom, akým som robila s Divadelným združením národnostných menšín v Maďarsku inscenáciu Medzinárodná konečná stanica. Robila som rozhovory s členmi divadla. Mala som pripravené otázky, oni na ne odpovedali, ja som ich odpovede spracovala a na ich základe som napísala hru. Nie je to čistá dokudráma, v ktorej by každý iba porozprával svoj príbeh, dej bol upravený. Zmenili sme zopár príbehov a niektoré sa nedostali priamo do hry, lebo herci o nich nechceli verejne hovoriť. Bola to pre nás všetkých akási terapia, mali sme z toho veľký zážitok.

– Niečo podobné pripravuješ aj s Vertigom?

– Áno, hľadám respondentov so zaujímavými príbehmi a postrehmi o dvojjazyčnosti, prístupe a vzťahu k slovenčine a maďarčine, o identite, resp. zmene identity. Mám taký pocit, že to musí byť aspoň trochu humorne alebo groteskne ladené, aby to naše obecenstvo pozitívne prijalo. Ale chcela by som stanoviť aj niektoré témy, ktoré by podľa mňa bolo dobré otvoriť. To je zatiaľ taký predbežný plán, nezačala som ešte konkrétne na ňom pracovať, ale keď som písala žiadosť o grant, takto som to sformulovala.

– Pripomenula si identitu a jazyk, tak sa vráťme k tvojej identite, k tvojim koreňom. Pozrela som si video Samosprávy Peštianskej župy „Tvorivé ženy v Peštianskej župe“ o tebe a o tvojom rodisku Dabaši- Šáre.

– Áno, pochádzam z tohto mesta, ktoré má tri časti: Šára, Dabaš a Gyón. V Šáre žijú potomkovia Slovákov. Je tu veľmi silná „slovenská šárska identita“, ktorá sa odlišuje od ostatných častí mesta.

– Tvoja prvá rozprávka sa odohráva taktiež v Šáre, je to tvoj príbeh?

– Áno, bola to autobiografická rozprávka z môjho detstva. Písala som na výzvu súťaže, ktorú som napokon vyhrala a organizátori mi ponúkli, že ju vydajú knižne. Veľmi som si to užila, pretože hoci nie som typ, ktorý sa rád vracia do minulosti, tu išlo o moje vlastné detstvo. Začala som si spomínať na roky, ktoré som strávila v Šáre. Aj protagonisti rozprávky sú Šárania, miestni čitatelia spoznávajú miesta aj postavy rozprávky. Niektorých pomenúvam ich vlastným menom. Táto kniha je pre mňa veľmi dôležitá. Keď si ju dnes prečítam, vždy vidím pred sebou ľudí, ktorí už, žiaľ, nežijú. Je to taká moja spomienková kniha.

– Vo videu si hovorila aj o „Páškome“. Čo to je?

– Páškom je pasienok na okraji mesta, odkiaľ kedysi ľudia vozili zeminu. Tiahne sa popri Dunajskom kanáli, my sme tam ako deti chodievali opekávať slaninu, prechádzať sa a kúpať. V súčasnosti je to Ulica svätého Jakuba.

– Čo je esenciou, silou šárskej slovenskej komunity?

– Že je zomknutá, ľudia sú si blízki. Navzájom si pomáhajú, dobre sa poznajú, príznačné sú dobré susedské vzťahy. Napríklad nedávno išla mama po môjho syna do školy v Budapešti. Čakala, kým deti vyjdú z triedy. Keď prišla domov, prekvapene povedala: „Veď tu sa ľudia navzájom nepoznajú.“

– Viem, že amatérska zložka Vertiga vystúpila s novým predstavením „Ako sa nebáť hadov“ v Šáre.

– Áno. V Slovákmi obývaných mestách a obciach sme odohrali už do 10 predstavení. Radi prídeme všade, kam nás pozvú.

– Divadlo je popri folklóre a gastronómii ďalším obľúbeným segmentom kultúry. Aké je podľa teba poslanie Vertiga?

– Budovať komunitu. Na jednej strane posilňovať súdržnosť medzi tvorcami, na druhej strane posilňovať komunity, za ktorými chodíme. Väčšinou cestujeme po vidieku, hráme v malých obciach. Ročne mávame 1-2 premiéry. S detskými predstaveniami chodíme do škôl. Jedným z našich najdôležitejších cieľov je zachovanie slovenskej identity cez kultúru, konkrétne cez divadlo.

– Na záver čo by si odkázala ľuďom, ktorí hľadajú svoju identitu, komunitu?

– Aby si našli tú svoju maličkú skupinu, pár ľudí, s ktorými sa dobre, uvoľnene cítia. Nemusí to byť veľký spolok, dôležité je, aby sa v ich kruhu nemuseli hrať na niekoho iného. Ak ešte spoločne niečo vytvoria – napíšu knihu, zahrajú divadlo, zasadia strom – a tým potešia niekoho iného... potom prežijú naozaj veľkú radosť.

– Súhlasím! Nájsť si miesto, kde človek môže byť sám sebou, je na nezaplatenie. Držím vám palce, ďakujem za rozhovor a sľubujem, že si nenechám ujsť premiéry a programy Vertiga.

Margita Garajszká je živým dôkazom toho, že slovenčina nežije len v učebniciach, ale aj na divadelných doskách, v knihách, v letných táboroch, kde sa deti učia zážitkovo, srdcom. Lebo čo zažiješ, to sa ti vryje do pamäti a to je najlepší základ na budovanie identity.

Ivett Körtvélyesi

Foto: autorka