Na tohoročnom Dni slovenských samospráv v Maďarsku udelili titul členky Čestného grémia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Alžbete Szabovej z Orosláňu. Pani Betka, ako ju nazývajú nielen v kruhoch Slovákov v Maďarsku, ale aj všetci jej známi, nás privítala v Pamiatkovom dome v najstaršej časti mesta, ktorú dodnes volajú Dedina (Ófalu).  Práve tu sa usadili Slováci evanjelického vierovyznania z Bratislavskej, Nitrianskej a Trenčianskej stolice, a to už v roku 1701. Pani Betka nám porozprávala zaujímavosti nielen zo svojho života, ale aj zo slovenského diania v Orosláni a v Komárňansko-ostrihomskej župe.

– Moji rodičia pochádzajú z Orosláňu, avšak v roku 1947 sa presídlili do Československa. Keďže otec Pavel Hanzlík bol baníkom, dostali sa až do Sokolova, pri česko-nemeckých hraniciach. Mama však ako Maďarka zo Sedmohradska si tam nevedela zvyknúť, preto sa presťahovali do Dvorov nad Žitavou, kde sa v roku 1948 usadilo veľa presídlencov z Orosláňu. Neskôr sme sa presťahovali do Veľkého Krtíša, ale potom sme sa vrátili späť do Dvorov nad Žitavou. Strednú odbornú školu záhradnícku som absolvovala v Malinove. Moje prvé pracovisko bolo v Nových Zámkoch, – priblížila nám osud svojej rodiny A. Szabová.

V živote mladej Betky nastal zvrat vtedy, keď raz s rodinou navštívili Orosláň, aby sa zúčastnili na svadbe príbuzných. Vtedy sa zoznámila so svojím nastávajúcim manželom Štefanom Szabom a v roku 1970 sa zosobášili. Pani Betka sa mohla vysťahovať do Maďarska až v januári 1971, keď sa jej podarilo získať rôzne povolenia. Novomanželia sa rozhodli usadiť v Orosláni, kde mala Betka príbuzných a manžel bol ako baník tiež viazaný k tomuto mestu. Spočiatku krátky čas pracovala v obuvníckom závode.

– Nemala som rada, keď ma volali Erzsi, alebo Erzsébet. Vyšila som si na pracovný plášť meno Betka a mala som ho tam dovtedy, kým si moje prostredie nezvyklo na slovenský variant môjho krstného mena. Dnes keby ste ma v meste hľadali ako Szabó Istvánné, nikto by vám nevedel poradiť, ale keď poviete Betka, ihneď vedia, o koho ide, – podelila sa s nami o svoje začiatky na pôde svojich predkov.

Onedlho sa jej podarilo zamestnať vo svojom odbore, v záhradníctve, a o niekoľko rokov sa stala vedúcou oddelenia záhradníctva Komunálnych služieb mesta. Päť rokov pred odchodom do dôchodku mala na starosti koordinovanie prác vo všetkých mestských parkoch, resp. kvetinovú výzdobu celého Orosláňu.

Do slovenského diania v meste sa zapájala postupne. V Orosláni ako prví v krajine založili v roku 1968 Slovenský klub, zásluhy na tom mal miestny rodák, absolvent Slovenského učiteľského ústavu v Budapešti Jozef Daniš.

– Keďže sa nám narodili dve dcéry, Monika a Erika, spočiatku, kým boli malé, som klub navštevovala sporadicky. Medzitým ma však pán Daniš už zaúčal, vodil ma medzi Slovákov nielen v meste, ale aj do iných osád župy. Štafetu vedenia klubu som prevzala od neho v roku 1979, ale aj naďalej – kým bol aktívny – sme úzko spolupracovali. V roku 1987 sme otvorili náš Pamiatkový dom, ktorý sa aj v súčasnosti teší v meste veľkej popularite. Navštevujú ho deti zo všetkých materských a základných škôl, naše kreatívne dielne sú veľmi obľúbené a usporadúvajú sa tu aj rôzne tábory. Tiež je jedným z dejísk našich kultúrnych podujatí a všetkých spoločných osláv našej slovenskej komunity. V jednej zo škôl som rozbehla kurz slovenského jazyka, neskôr som ho organizovala aj pre príslušníkov strednej a staršej generácie. V roku 1995 sme si aj u nás zvolili slovenskú samosprávu, na čele ktorej stojím od jej začiatkov. Ihneď sme sa ocitli v hlbokej vode, v roku 1996 u nás prebiehali prvé Slovenské spievanky a veršovačky Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM). V tom istom roku sme spolu so Spolkom pre ochranu dedinských tradícií, s ktorým dodnes úzko spolupracujeme, usporiadali tradičnú oroslánsku svadbu. Vždy v auguste spoločne organizujeme tzv. Dedinský deň, v minulom roku bol jubilejný tridsiaty. Tiež v prvom roku pôsobenia nášho voleného zboru sme obnovili činnosť tanečnej skupiny Brána, ktorej počiatky siahajú do roku 1972, ale s nástupom deväťdesiatych rokov zanikla. Žiaľ, v dôsledku pracovných povinností a tiež pokročilého veku členov táto formácia už neexistuje, ale v jej šľapajach pokračuje skupina Bránička, ktorú vedie bývalá členka Brány Jucika Bíróová. 15. jubileum oslávime v decembri v rámci nášho Dňa Slovákov. Predtým však v septembri si pripomenieme ešte jednu veľmi významnú udalosť, a síce 325. výročie príchodu Slovákov do Orosláňu. V roku 2001 pri príležitosti 300. výročia sme postavili pomník na počesť našich predkov a od roku 2004 v rámci Dedinských dní udeľujeme aj vyznamenanie na počesť tety Marišky Vargovej, dlhoročnej správkyne Pamiatkového domu. Oceňujeme ním prácu miestnych aktivistov, ale aj našich pomocníkov, priateľov z našich družobných osád na Slovensku. Úspešne spolupracujeme s Dvormi nad Žitavou, Kozárovcami, Myjavou a Šaľou, – vyzdvihla najdôležitejšie aktivity oroslánskych Slovákov v minulosti a súčasnosti Alžbeta Szabová, ktorá je zároveň predsedníčkou Slovenskej samosprávy Komárňansko-ostrihomskej župy. O tejto práci sa vyjadrila nasledovne: – Vzťah jednotlivých slovenských osád v našej župe charakterizuje silná súdržnosť, navzájom si pomáhame. Tiež je príznačné, že slovenské komunity väčších lokalít poskytujú pomoc menším dedinkám. Takto to bolo po dlhé roky napríklad v prípade Orosláňu a Hute, osady, ktorá sa stala súčasťou Ostrihomu. Vždy sme sa snažili, aby sme tejto najmenšej slovenskej obci župy pomohli pri organizovaní slovenských aktivít, pozývali sme Huťanov k nám, alebo sme zabezpečili dopravu ich detí na spomínané Slovenské spievanky a veršovačky. Našťastie v župe je ešte stále desať osád, v ktorých pôsobí slovenská samospráva, tým pádom sa môže založiť aj župný slovenský volený zbor. Spočiatku bola predsedníčkou Mária Nagyová z Čívu, ja zastávam túto funkciu už tretí cyklus. Podľa našich finančných možností podporujeme miestne aktivity, ale máme aj vlastné župné, akým je napríklad Metodické stretnutie učiteliek materských škôl. Koná sa každý rok vždy v inej obci. Tiež každý rok vydávame nástenný kalendár s inou tematikou, v tomto roku to budú najvýznamnejšie podujatia slovenských obcí, ale zvečnili sme na nich už aj kroje, kostoly či národopisné zbierky našich osád.

Na našu otázku, ako prijala členstvo v Čestnom grémiu CSSM, zareagovala: – Mojou prvou myšlienkou bolo: „Bože, to som už taká stará, že budem členkou takýchto grémií a už nebudem pracovať?“ Ale potom som si uvedomila, že je to obrovské uznanie mojej práce. Ja sa nemôžem sťažovať, moje úsilia neraz ocenili, som nositeľkou najprestížnejších vyznamenaní tak CSSM, ako aj ZSM, ale som napríklad Čestnou občiankou Orosláňu, Šale, aj Kozároviec.

Na záver nášho stretnutia nám pani Betka Szabová povedala niekoľko slov o svojich milovaných dcérach:

– Monika napriek tomu, že v Orosláni sa nevyučovala slovenčina na žiadnej základnej škole, sa už ako dieťa rozhodla venovať jazyku svojich predkov. Prihlásila sa na Slovenské gymnázium v Budapešti. Začiatky boli veľmi ťažké, ale zvládla to. Neskôr študovala v Bratislave a v Budapešti, bola vysokoškolskou pedagogičkou v Ostrihome a už niekoľko rokov je riaditeľkou svojej alma mater v hlavnom meste. Na kongrese ZSM v apríli tohto roku odovzdala štafetu úradujúcej tajomníčky Zväzu, bolo to už pre ňu priveľa. Erika sa vybrala iným smerom, od detstva sa venovala športu, roky bola členkou maďarského reprezentačného ženského futbalového družstva. Aj naďalej sa profesionálne venuje športu, usadila sa v Szombathelyi a pracuje v Rakúsku.

Cs. Lampert

Foto: autor