Deň 8. júna 2026 nastala smutná nedeľa pre kolektív Slovenskej základnej školy, materskej školy a kolégia v Sarvaši. Na spoločenskej sieti Edita Venášová dala vedieť, že jej milá matka, babka jej detičiek Alžbeta Szebegyinszká v raňajších hodinách odišla na večnosť. Osud jej doprial dožiť sa 74 rokov.

Narodila sa 11. októbra 1951. Vyrástla v Kardoši v roľníckej rodine, kde každodennou hovorovou rečou bola slovenčina. Malá Eržika sa doma naučila po slovensky. Po maturite pokračovala v štúdiách na Pedagogickej vysokej škole Juhásza Gyulu v Segedíne. Získala diplom učiteľa slovenského a ruského jazyka. Prvé jej pracovisko bola Základná škola č. 7. v Békešskej Čabe. O rok ju prijala Slovenská základná škola, materská škola a kolégium v Sarvaši, kde pracovala až do dôchodku. Stala sa vychovávateľkou, pozdejšie vedúcou pracovnej komisie a napokon zástupkyňou riaditeľa v žiackom domove. Jej bývalí žiaci spomínajú na jej tichý, upokojujúci hlas. Jej trpezlivosť nemala hranice. Mohli sa na ňu spoľahnúť vo svojich starostiach nielen deti, ale aj kolegovia. Do dôchodku odišla v roku 2012.

Aj v rokoch oddychu ostala aktívna. V slovenskej škole každý žiak poznal jej kiflíke so slivkovým lekvárom. Ona vedela zamiesiť na ne najchutnejšie cesto. Pri varení slivkového lekváru vždy bola prítomná nielen ako členka Kultúrneho spolku sarvašských Slovákov Vernosť, ale aj ako babička, veď jej vnúčatá chodia do slovenskej školy.

Ostala naďalej členkou Vernosti, kde si nedovolila vynechať ani jedno stretnutie. Prišla keď sme varili, keď sme mali prednášky a rada sa zúčastnila na výletoch. Ešte aj vlani sme boli spolu v Bukových horách, a cítila sa s nami veľmi dobre.

Po odchode do dôchodku sa presťahovala bývať do Čabačúdu, kde tiež bola aktívna v dedinskej slovenskej spoločnosti, od r. 2019 bola poslankyňou vedenia miestnej slovenskej samosprávy až do roku 2024.

Choroba sa postupne vkradla do jej každodenného života. Naposledy prišla medzi nás v novembri na zabíjačku. Ešte pomáhala pri práci. Potom sme sa stretli už len po telefonicky. Jej hlas bol čoraz slabší, tichší.

Milá Eržika, nech bude tvoj večný spánok pokojný, my na teba nezabudneme, nosíme v srdci tvoju pamiatku kým len žiť budeme.

Členovia Kultúrneho spolku sarvašských Slovákov Vernosť