Pôvodom Šóškúťan, dnes obyvateľ Bratislavy. Presídlil sa so svojimi rodičmi v roku 1947. Ladislav Marcinkovič v Šóškúte vychodil dve triedy ľudovej školy. Potom sa rodina presťahovala do Bratislavy.

„Prakticky po roku som už slušne rozprával po slovensky, ovládal som aj gramatiku,“ hovorí a dodá, že dodnes nad tým rozmýšľa, akým jazykom komunikovali v širšej rodine, lebo doma sa zhovárali po slovensky. Spolužiaci ho zo začiatku mali za Maďara, ale keďže bol športový typ a vedel hrať futbal, v škole si rýchle našiel nových kamarátov. Dodnes sa dvakrát ročne stretávajú so spolužiakmi zo základnej školy. Priateľstvá založené na športe dlho vydržia.

Prečo chodieva do Šóškútu? „Baví ma to tu. Rád sa porozprávam s rodákmi, s obľubou si vypočujem historky zo starých čias od 87-ročnej tety Némethovej. Preto by som chcel spracovať rodokmeň presídlencov, aby zostala pamiatka, ako sa to všetko udialo. Nevieme presne ani to, odkiaľ prišli Slováci do Šóškútu, z ktorej časti Slovenska, lebo to nie je nikde zdokumentované. Aby vedeli aj deti našich detí, odkiaľ pochádzajú. Aby vedeli, kde majú pochovaných svojich dedkov, babky a prarodičov,“ hovorí L. Marcinkovič.

„Môj otec mal obchod na hlavnej ceste v dome, kde býval pán Kocsis. Jeho rodina sa zaoberala vinohradníctvom. Pokračovala v tom aj po presídlení. V roku 1956 musela vstúpiť do družstva,“ hovorí. „Ja pokračujem v diele rodičov, je to moje hobby. Máme vyše pol hektára viniča, ale hrozno pestujem iba pre vlastné potreby,“ povedal a dodal, že vinohrady majú pod Kolibou, kde sa nachádza ešte úzky úsek, ktorý nie je zastavaný.

Ladislav Marcinkovič ukončil stavebnú fakultu, pracoval na stavbách ako stavbyvedúci, potom si vyskúšal aj druhú stranu – až do odchodu do dôchodku bol investorom.

Za Šóškútom mu je clivo, preto každý rok navštevuje osadu v Peštianskej župe. „Z mamkinej strany tu mám rodinu,“ povedal. Od polovice 50. rokov chodievajú do Maďarska ročne aspoň raz, ale nastálo by sa nechceli vrátiť. Má troch synov, manželka je Bratislavčanka. Ich vzťah k Šóškútu je úzky, ba so širšou rodinou chodievajú aj na spoločné dovolenky k moru.

Na presídlenie sa pamätá málo. Utkvelo mu v pamäti iba toľko, že keď prišli do Bratislavy, nebolo pre ich rodinu pripravené ubytovanie. „Byt, ktorý nám pridelili, ešte nebol uvoľnený. Nemci, ktorých odtiaľ vysťahovali, ešte neodišli. Týždeň sme museli bývať na stanici,“ rozpamätal sa. Väčšinou sa vysťahovali rodičia s deťmi, ale v prípade Marcinkovičovcov sa z otcovej strany presťahovali aj dve sestry s rodinami a otec z matkinej strany. Ostatní z maminej strany ostali v Maďarsku. Podľa vlastného prieskumu L. Marcinkoviča presídlenie sa týkalo 30 šóškútskych slovenských rodín, ktoré vlastnili vinohrady. Čo sa týka rodín, ktoré takéto majetky nemali, ich počet nepozná.

„Dodnes neviem, aké dôvody viedli mojich rodičov k presťahovaniu,“ hovorí L. Marcinkovič, ale hneď dodá, že mohlo to mať niečo spoločné s matkinou energickosťou a rozhodnosťou, ktorej otec podľahol. Matka nakupovala tovar vo veľkoobchodoch v Budapešti a vlastne sama sa vypracovala na obchodníčku. Po vojne však otec musel zatvoriť obchod, preto si rodina myslela, že na Slovensku bude lepšie. „Keďže Slovensko nebolo vo vojnovom stave, život po vojne bol o 100% lepší,“ tvrdí L. Marcinkovič.

Veľký problém je, že hodne presídlencov sa presťahovalo do rodinných domov v Petržalke, ktoré v 70. rokoch zbúrali a na ich miesto postavili výškové panelové domy. Presídlenci (spolu s ostatnými Petržalčanmi) buď dostali odstupné a kúpili si nové domy mimo Petržalky, alebo dostali byty priamo v mestskej časti. Väzby sa takto úplne pretrhali.

Čo sa týka používania slovenčiny v Šóškute, L. Marcinkovič prezradil, že síce nevie, ako sú na tom ostatné rodiny, ale u nich je to tak, že starší ovládajú jazyk svojich predkov, ale mladí už nie a má taký pocit, že slovenčina vymiera. Jedným z prostriedkov na zastavenie tohto procesu môže byť každoročne usporadúvaný kapustníkový festival, ktorý cez gastronómiu chce povzbudiť identitu miestnych občanov. Mimochodom, kapustníka sa L. Marcinkovič dosýta naje práve v Šóškúte, lebo odkedy mu zomrela matka, doma mu nepečú túto špecialitu. Keď príde do Šóškútu, tetka mu upečie chutný štipľavý kysnutý kapustový koláč s vôňou rodiska.