Čoskoro – v decembri – si pripomenieme udalosť, ktorú možno v živote Slovákov v Maďarsku označiť za historickú: 20. výročie prvých volieb do miestnych národnostných samospráv. Písal sa 12. apríl 1995, keď sa slovenskí elektori – poslanci novozvolených miestnych slovenských samospráv – zišli, aby založili 53-člennú Celoštátnu slovenskú samosprávu (CSS), na čelo ktorej zvolili rodáka z Baňačky Michala Matu. Slovač v Maďarsku vykročila na neznámu cestu. Mali sme len silnú, rozvetvenú občiansku sféru, slovenských aktivistov, učiteľov, osvetárov a dôveru – v seba a v jeden druhého.

Ako sa hovorí, odvtedy veľa vody pretieklo Dunajom a na základe pribúdajúcich skúseností sa v národnostnom zákone urobilo veľa zmien. Veď zo začiatku napr. za národnostné samosprávy mohli hlasovať všetci, teda aj väčšinoví voliči. Neskôr sa na národnostných voľbách mohli zúčastniť už len tí, ktorí sa zaregistrovali ako národnostní voliči. Trvalo niekoľko rokov, kým sa po právnych základoch vytvorili aj finančné podmienky na budovanie často spomínanej kultúrnej autonómie – zakladania a preberania kultúrnych a školských inštitúcií.

Začíname šiesty cyklus Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a vďaka činnosti predchádzajúcich zborov ho začíname so systémom inštitúcií, ktorý je najrozvetvenejší medzi národnosťami v Maďarsku. Prvýkrát v našich dejinách sa uskutočnili priame voľby regionálnych a celoštátnych samospráv za účasti všetkých slovenských voličov, čo dodáva novozvoleným zborom silnú legitimitu. Našim voličom patrí vďaka za aktívnu účasť vo voľbách! Od jari máme v parlamente aj slovenského hovorcu. Je ním dlhoročný predseda CSSM Ján Fuzik, ktorý sa stal zároveň predsedom parlamentného výboru pre národnosti v Maďarsku.

Pred desiatimi rokmi, keď sme prevzali do prevádzkovania prvú výchovno-vzdelávaciu inštitúciu - sarvašskú školu - a založili sme nové kultúrne inštitúcie, sme tak konali v nádeji, že budeme môcť tieto inštitúcie rozvíjať. Toto predsavzatie sa nám splnilo iba čiastočne a iba v prípade niektorých inštitúcií. Medzi ne patria školy v Sarvaši, Békešskej Čabe, Novom Meste pod Šiatrom a Slovenskom Komlóši, v ktorých od ich prevzatia CSSM narastá počet detí, zlepšujú sa podmienky výchovno-vzdelávacej činnosti. Verím, že sa tak stane aj v prípade školy v Budapešti. Nestalo sa tak v prípade kultúrnych inštitúcií, ani úradu CSSM, ktorých dotácia sa v posledných rokoch nezvýšila ani v nominálnej hodnote. Prevádzkovanie systému inštitúcií kládlo veľké nároky na náš najvyšší volený zbor a niet pochýb o tom, že jeho zachovanie a rozvíjanie si aj v budúcnosti bude vyžadovať nemalé úsilie.

Možno bolo zákonité, že v uplynulých rokoch sa ušlo menej pozornosti napríklad školám, v ktorých sa vyučuje slovenčina ako predmet. Na túto oblasť slovenského národnostného školstva totiž náš najvyšší volený zbor nemal a nemá priamy vplyv. Navyše, v dôsledku zmien právnych predpisov sa zmenilo postavenie základných škôl, ich prevádzkovanie od miestnych samospráv prevzal novozriadený štátny úrad a v niektorých prípadoch cirkvi. Tieto zmeny vo viacerých školách viedli k zániku výučby slovenčiny a k zhoršeniu podmienok vykonávania pedagogickej činnosti. Zmena situácie smerom k lepšiemu si vyžaduje opätovné premyslenie právnej regulácie.

Pretrvávajúcej kríze čelí aj príprava slovenských pedagógov. V záujme zabezpečenia pedagogického dorastu pre naše školy je nevyhnutné vypracovať program odbornej a jazykovej prípravy slovenských učiteľov, inak o niekoľko rokov nebude mať kto vyučovať na našich školách. Zmenili sa aj životné podmienky ľudí. Na tieto zmeny a z nich vyplývajúce požiadavky musíme tiež reagovať, či už ide o podchytenie mládeže študujúcej v hlavnom meste, alebo o starostlivosť o rodinných príslušníkov v pokročilom veku.

Na záver, ale nie v poslednom rade: celý systém slovenských samospráv sa zakladá na občianskej sfére, ktorej sa v posledných rokoch venuje čoraz menej pozornosti, ale aj peňazí. Zo skúseností uplynulých 20 rokov vieme, že národnostné samosprávy dokážu úspešne fungovať iba tam, kde majú za sebou silné spoločenské zázemie. Práve preto sú potrebné živé kontakty so slovenskými občianskymi organizáciami, ako aj s miestnymi a regionálnymi samosprávami.

V jednom článku pred voľbami som napísala: „Naše spoločné ciele, zachovanie nášho jazyka a svojráznej kultúry možno dosiahnuť vzájomnou spoluprácou, spoločnými silami. Namiesto konfrontácie potrebujeme dialóg a kompromisy...“. Myslím si to aj dnes a som presvedčená o tom, že iba touto cestou nájdeme opäť dôveru - v seba a v jeden druhého.

Alžbeta Hollerová Račková
predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku

Foto: TASR