Médiá a zachovanie identity

Nielen národ, ale aj národnosť žije vo svojom jazyku, aj keď by nebolo správne ani v prvom, ani druhom prípade to absolutizovať. Nemôžeme totiž zabúdať, že kolektívne vedomie zahrnuje okrem jazykových prvkov napríklad tradície, hudobnú a vecnú kultúru atď. Keď hovoríme o zachovaní identity ľudových komunít prostredníctvom médií, musíme mať na zreteli nielen jazyk, veď etnické skupiny si zachovávajú svoju individualitu komplexným spôsobom. Ak nejaký televízny program možno sledovať v nemčine, slovenčine či ukrajinčine, to ešte  neznamená, že reprodukuje vedomie súdržnosti nemeckej, slovenskej či ukrajinskej komunity v Maďarsku. Vzhľadom na svoj prvotný účinok neupevňuje spolupatričnosť minority, keďže vo vysielaní sa okrem jazyka (ktorým je spravidla kodifikovaný kultúrny jazyk) nestretávame so žiadnym iným prvkom súdržnosti, typickým pre komunitu samu.

Úmerne pokroku informačnej techniky sa jednotlivec vzďaľuje od kolektívnej "konzumácie" informácií. V divadle, knižnici, kine či v škole sú ľudia v kolektíve, kým rozhlas a televíziu ľudia používajú individuálne, nanajvýš v úzkej spoločnosti. Ešte väčšmi to platí v prípade internetu a mobilného telefónu.

Na čo sú médiá vhodné a na čo nie? Ktoré médium a s akou účinnosťou  zabezpečuje identitu minoritného kolektívu? Nenahraditeľným spojivom vedomia identity je pocit súdržnosti. V tom však médiá veľa nepomôžu. A pokiaľ áno, potom prichádzajú do úvahy tie, ktorých vnímanie má kolektívny charakter (škola, kostol, divadlo).

Druhým zdrojom identity je ochrana záujmov komunity. V tomto smere môžu najviac poskytnúť denníky, rozhlas, televízia, internet a sieť mobilných telefónov, s ktorými nemôže súťažiť divadlo či nedeľná bohoslužba. Dnešná technika umožňuje, aby sa komunita kontaktovala  bez nároku na fyzickú prítomnosť a tak dala najavo svoje názory a rozhodovania (takto pôsobia napr. spolky a politické strany).

Čím väčšmi je médium tradičnejšie (technicky zaostalejšie), tým skôr dokáže sprostredkovať zážitok identity v podmienkach osobnej účasti príslušníkov komunity. Čím je modernejšie, tým skôr dokáže poskytnúť individuálne, abstraktné a virtuálne prežitie pocitu pospolitosti.

Svojho času televízia a rozhlas boli vrcholom masovej komunikácie. Dnes už nie je isté, že niekdajšie očakávania, pokiaľ ide o štátnu podporu jazykov menšín prostredníctvom TV, sú ešte reálne. Televízia a rozhlas nie sú bezprostredne vhodné na zachovanie identity pospolitosti, iba druhotne môžu upevniť presvedčenie, že "nie som sám", aj keď inak môžu sprostredkovať zážitok virtuálnej a individuálnej identity.

Je potrebné, aby z nových alternatívnych médií dostali štátnu podporu na tento účel miestny a obecný rozhlas a káblová televízia, internet a mobilná telefónna sieť. Pritom treba integrovaným spôsobom sprítomňovať kultúrne hodnoty používateľov jazyka menšín.

Attila Várfalvi