Prezidenti v Pilíšskej Čabe ● Nie xenofóbia, lež empatia

Empatia - schopnosť a vôľa pochopiť druhého, prijať jeho pohnútky, snažiť sa vžiť do jeho kože. Tento vzácny postoj prevládal v piatok v Pilíšskej Čabe.

Je to mestečko kúsok od Budapešti, kedysi tam žili Slováci v hojnom počte, teraz je známe skôr preto, lebo je tam Katolícka univerzita Petra Pázmaňa. Práve tu diskutovali 17. novembra so študentmi prezidenti MR a SR László Sólyom a Ivan Gašparovič. O čom inom ako o všetkých súvislostiach našich vzťahov. Deň predtým podobné fórum usporiadali na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Akiste to nebola náhoda, že voľba padla na Bela a Pázmaňa...

Jednu z myšlienok, ktoré by som rád vyzdvihol z piliščabianskeho fóra sformuloval profesor István Käfer, ktorý toto stretnutie moderoval. Podľa neho by sme nemali uvažovať o spoločnej histórii, ale o totožných dejinách slovenského a maďarského národa - aspoň čo sa týka prvých 900 rokov nášho spolužitia. Ako príklad uviedol práve Mateja Bela a Petra Pázmaňa, ktorých si „prisvojujú“ oba národy. Samozrejme, možno diskutovať o tomto „uhrofilstve“, najmä keď sa chceme sústrediť na staré krivdy. Na tie zabudnúť síce netreba, ale premietať ich do našich dnešných vzťahov je prinajmenšom neprezieravé. Mali by sme to zrejme ponechať historikom. Ivan Gašparovič je koniec koncov optimista: „Niekto zvykne skepticky vravieť, že naše vzťahy sú notoricky zaťažené historickými animozitami. Pesimisti sa na nich priživujú tvrdením, že nikdy lepšie nebudú. Extrémni nacionalisti na oboch stranách si z toho vyrábajú celkom dobré dôvody na prežitie, alebo aspoň na prezentáciu svojich vzájomne extrémne nepriateľských postojov. Ja by som sa však napriek tomu rád prezentoval ako optimista.“ Prezident SR je presvedčený, že naše vzťahy sa podarí doviesť tam, kde vznikne žičlivá atmosféra a pôda pre zatiaľ ešte nejestvujúce, ale tak potrebné úprimné - ani nie historické zmierenie, ale pre historické pochopenie.

László Sólyom sa tiež „zdržal“ chvíľu pri historických krivdách, no vyzdvihol, že v rámci Uhorska, v tom širokom mori rôznych národností, si boli najbližší Slováci a Maďari. A proces takzvaného uzmierenia by on neprirovnával k vývoju nemecko-francúzskych vzťahov, pretože napríklad vojnový konflikt medzi nami nikdy nebol. Trenice, spory boli a aj sú, v neposlednom rade okolo postavenia národnostných menšín, ale „hovoriac o spolupráci v žiadnom prípade by som ju nechcel obmedzovať len na menšinovú otázku. Plne súhlasím s prezidentom Gašparovičom, že sa musíme obracať do budúcnosti. A túto budúcnosť znamená Európska únia. Vstupovať do budúcnosti sa však oplatí iba tak, keď sa zbavíme záťaží minulosti. Preto hovorím, že som za uvoľnenú a dobromyseľnú vzájomnosť. Politika urazenosti nevedie nikam.“

Tak, tá minulosť nás predsa stále trápi. Vari aj mladých študentov? Za všetkých, ktorí s hlavami štátov diskutovali, spomeniem aspoň poslucháča odboru história-angličtina Mihálya Kovácsa, pretože zhrnul všeobecný názor študentov: „História a dejiny kultúry poskytujú viacero možností pre oba národy na hrdosť nad spoločnou, či totožnou minulosťou. Našťastie to zdôrazňujeme čoraz častejšie. Menej sa však hovorí o vzájomnej hrdosti nad našou prítomnosťou. Pritom uznávanie úspechov toho druhého a radosť nad nimi môže naďalej budovať totožnú, stredoeurópsku budúcnosť našich národov.“ Hľa, aj mladé „hlavičky“ rozmýšľajú už div nie ako hlavy štátov. Nie xenofóbia, lež empatia u nich prevláda. Prezidentská „road-show“ v záujme lepšieho slovensko-maďarského pochopenia, zdá sa, nebola márna.