Štúr a Kossuth očami slovenských a maďarských historikov

Chúlostivá téma natoľko zaujala prítomných, že mnohí sa pohrúžili do udalostí meruôsmych rokov a svojimi otázkami a názormi zaplavili odborníkov.

Veľký záujem o pútavú diskusiu v Slovenskom inštitúte

Všetko sa začalo tým, že prichádzajúce skupinky ľudí najrôznejšieho veku sa usadzovali vo foyeri na 2. poschodí Slovenského inštitútu, až zrazu boli obsadené všetky stoličky. Do začiatku bolo ešte ďaleko, a tak organizátori nezaváhali - pozvali záujemcov o pódiovú besedu o dvoch najvýznamnejších osobnostiach národných hnutí Slovákov a Maďarov meruôsmych rokov, medzi ktorými boli aj veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš a bývalý minister zahraničných vecí MR Géza Jeszenszky, do veľkej sály. Mimoriadny začiatok bol sťa predzvesťou mimoriadneho pokračovania - beseda o Ľudovítovi Štúrovi a Lajosovi Kossuthovi trvala takmer štyri hodiny. Nielen odborníkom, ale ani laikom sa akosi nechcelo pretrhnúť niť, ktorú začal odvíjať privítaním riaditeľ SI Milan Kurucz. Moderátor večera Karol Wlachovský hneď na začiatku spresnil, že zámerom diskusie nie je dostať tieto dve osobnosti pod spoločného menovateľa a predstavil účastníkov diskusie: slovenských historikov Milana Podrimavského a Dušana Škvarnu a ich maďarských kolegov Csabu Csorbu a Gábora Pajkossyho.

D. Škvarna nazval svoj príspevok Štúr a Kossuth - niekoľko paralel a rozdielov. Podrobne sa zmienil o tom, v čom videl podobnosti medzi dvomi Ľudovítmi/Lajosami, najvýznamnejšími osobnosťami dvoch národných hnutí v polovici 19. storočia, ale aj o tom, v čom spočívali rozdiely medzi nimi, čo viedlo k vzájomnému nepochopeniu, odmietaniu ich názorov, ba dokonca k tomu, že Kossuth podpísal zatykač na Štúra. K tejto prednáške sa v blízkej budúcnosti vrátime.

G. Pajkossy uviedol, že v Maďarsku hodnotia Kossutha nielen ako veľkú osobnosť národného hnutia, ale skôr ako veľmi významného dejateľa modernizačných hnutí polovice 19. storočia a priekopníka občianskej spoločnosti. Jeho snaženia a aprílové zákony, ktoré zrušili nevoľníctvo v Uhorsku, priniesli osobnú slobodu všetkým občanom krajiny bez ohľadu na národnosť. Hoci je pravda, že Kossuth bol zásadne proti federácii. Jeho postoj ovplyvnili obavy z panslavizmu, z ruskej intervencie.

Csaba Csorba konštatoval, že dnešné náhľady na osobnosť Kossutha sú mnohostrannejšie a diferencovanejšie, ako boli kedysi. Priblížil prítomným jeden z nich. Ak berieme do úvahy prostredie, v ktorom politik vyrástol, národný duch, ktorý ho obklopoval, pochopíme, akú neľahkú cestu musel podstúpiť, aby sa dostal od liberalizmu k demokracii. Pre Kossutha nebolo ľahké pochopiť, že aj iné národy, národnosti Uhorska prejavujú svoju snahu o svojbytnosť, majú podobné snahy ako Maďari. Odmietal federáciu, ale na druhej strane v júli 1849 urobil významný krok k pochopeniu toho, že je dôležité a nutné, aby nemaďarské národnosti mali možnosť samostatného rozvoja, samostatného národa. Ak sa na to pozrieme spätne zo zorného uhla XX. storočia, tak možno tento výkon nie je až taký veľkolepý, ale myslím si, že v tom prostredí a v tej dobe sa naozaj jednalo o významný krok, - konštatoval Cs. Csorba.

Postava Ľ. Štúra bola od revolúcie r. 1848 až do roku 1918 na Slovensku v živom povedomí slovenskej histórie - začal svoj príhovor M. Podrimavský. V politických programoch sa Štúrova koncepcia národnej identity cieľavedome udržiavala. Ale čo sa týkalo spracovania napr. prínosu osobnosti Štúra do slovenskej kultúry, do slovenského verejného života, to chýbalo. Až začiatkom 80. rokov 19. storočia vznikla prvá, doteraz najväčšia biografia Ľ. Štúra z pera J. M. Hurbana. Bola uverejňovaná v časopise Slovenské pohľady počas 4 rokov. Ďalšia monografia vyšla až 130 rokov po jeho smrti. Málokto poznal Štúra tak dôkladne, aby mohol podať obraz nielen o jeho živote, ale aj o celom jeho účinkovaní - vedeckom, pedagogickom, literárnom, politickom či filozofickom. Snáď najvernejšie sa to podarilo jeho súpútnikovi J. M. Hurbanovi.

Po skončení príhovorov nasledovala diskusia. Zaujímavé otázky položila kolegom profesorom etnografka Anna Divičanová. Zaujímalo ju, čo bolo príčinou toho, že Kossuth nikdy neuznal Slovákov za národ. Takisto nepoznala príčinu, prečo Széchenyi vo svojom denníku potom, ako Kossuth podpísal zatykač na Štúra, napísal jedinú vetu: Ó, len až by chytili toho zločinca! Nuž odpoveď bola len čiastočná - maďarskí politici, a tak aj Kossuth neuznali žiadny iný národ len chorvátsky. V prípade Slovákov sa odvolávali na to, že kto nemá/nemal svoj vlastný štát, ten nemôže vytvárať národ, zostane len ľudom. Anna Divičanová uviedla aj anekdotu z čias, keď robila etnografický prieskum v Slovákmi obývanej obci Ďurka. Údajne tam okolo r. 1930 zavítala delegácia, aby prehovorila ľudí, nech sa zrieknu svojich násilne pomaďarčených priezvisk, ktoré si prevzali od známych maďarských osobností. Tak prehovárali aj nositeľov mena Kossuth. Nakoniec sa ukázalo, že pod týmto priezviskom sú uvedené mená v ich matrike z roku 1695. Takže Kossuthovci v Ďurke sa nemuseli zrieknuť svojho priezviska.

So zaujímavou poznámkou, ktorá upútala pozornosť všetkých prítomných, prišiel docent Pázmaňovej univerzity Ivan Halász. Dúfame, že na našu prosbu svoj originálny názor na Ľ. Štúra a L. Kossutha vypracuje v písomnej forme, aby sme ho mohli uverejniť na stránkach nášho časopisu.

Diskusia v sále skončila, aby ďalšie takmer dve hodiny pokračovala v priestoroch foyeru. Na prvý pohľad chúlostivá téma natoľko zaujala prítomných, že mnohí sa pohrúžili do udalostí meruôsmych rokov a svojimi otázkami a názormi zaplavili naslovovzatých odborníkov na toto obdobie spoločných dejín slovenského a maďarského národa. Obdobie, ktoré ich po viac ako 850. rokoch pokojného spolužitia v dobrom i zlom postavilo na dve rôzne, zásadne odlišné platformy, čo dodnes vrhá tieň na ich vzťahy.

(vzs)