(tasr)

Pred 40 rokmi vojská ukončili Pražskú jar

V Československu sa potom začalo dlhé normalizačné obdobie, ktoré ukončil až november 1989. Na akcii s krycím menom Dunaj sa zúčastnili vojská Sovietskeho zväzu, Bulharska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky a Poľska. Už v prvý deň si táto „internacionálna pomoc” vyžiadala takmer 60 ľudských obetí.

Pražská jar bola vyústením spoločenského vývoja v 60. rokoch minulého storočia a súvisela s krízou ekonomiky, s kritikou stalinizmu a s celkovým medzinárodným uvoľnením politickej atmosféry. Vo vnútri vládnucej komunistickej strany sa popri konzervatívnom vedení na čele s prezidentom Antonínom Novotným stále hlasnejšie ozývalo umiernenejšie krídlo, ktorého predstavitelia si uvedomovali potrebu reforiem. V januári 1968 bol Novotný odvolaný z funkcie prvého tajomníka KSČ a namiesto neho bol zvolený Alexander Dubček. Štyridsaťšesťročný Dubček rýchlo získal spontánnu podporu verejnosti a stal sa jedným z hlavných symbolov obrodného procesu.

V marci 1968 potom Novotný rezignoval na úrad prezidenta a nahradil ho hrdina druhej svetovej vojny generál Ludvík Svoboda. Impulzom ku zmenám bol potom aprílový Akčný program KSČ, ktorý definoval reformy nielen v oblasti politickej a spoločenskej, ale tiež ekonomickej (napríklad zavedenie náznakov trhového hospodárstva). Noví politici na čele štátu však zostávali napriek svojím reformným úmyslom stále predstaviteľmi komunistickej moci a ich cieľom bola len kozmetická úprava existujúceho režimu. I opatrné reformy sa im ale vymykali z rúk. V atmosfére celkového uvoľnenia rýchlo obnovili svoju činnosť spoločenské organizácie (napríklad Sokol), cirkvi a vznikali nové a protikomunisticky orientované organizácie (KAN, K 231). Bola zrušená cenzúra a začali sa rehabilitácie obetí komunistických represií z 50. rokov.

Tento vývoj sa však nepáčil konzervatívcom v KSČ a predovšetkým narazil na odpor Kremľa. Najvyšší predstavitelia ZSSR i ďalších komunistických krajín niekoľkokrát varovali československých politikov pred „nebezpečím kontrarevolučného vývoja”. Napätie vyvrcholilo v júli 1968 takzvaným varšavským listom piatich komunistických strán, ktorý bol v podstate varovaním pred možnosťou vojenského zásahu, ak bude pokračovať „odklon Československa zo socialistickej cesty”. O intervencii potom bolo definitívne rozhodnuté 18. augusta v Moskve na rokovaní piatich generálnych tajomníkov strán štátov Varšavskej zmluvy.

Na začiatku vstúpilo na územie ČSSR zhruba 100.000 vojakov, 2300 tankov a 700 lietadiel. Postupne sa okupačné vojsko rozrástlo až na 750.000 vojakov a 6000 tankov. Už v prvý deň okupácie bolo zabitých alebo smrteľne zranených 58 československých občanov vrátane osemročnej dievčiny. Najviac obetí bolo v Prahe - 22, z toho 17 v okolí budovy rozhlasu na Vinohradoch. V priamej súvislosti s pobytom vojsk Varšavskej zmluvy na území vtedajšieho Československa zomrelo od 21. augusta 1968 do konca roka 1968 celkovo 108 ľudí.

Zatiaľ čo vojaci Maďarska, NDR, Bulharska a Poľska sa z československého územia po krátkom čase stiahli, pobyt sovietskych vojsk bol naopak legalizovaný zmluvou o ich dočasnom pobyte, ktorú Národné zhromaždenie schválilo 18. októbra 1968. Tým sa ich „dočasný” pobyt predĺžil na 23 rokov. Posledný sovietsky vojak, ktorým bol veliteľ Strednej skupiny sovietskych vojsk Eduard Vorobjov, odletel z Prahy 27. júna 1991.

(čtk)

LuNo-Archív:

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=3701

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=6556

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=6925

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=2577

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=6337

Bývalí okupanti: Načo sme tam vlastne išli?

Splnili sme svoju internacionálnu povinnosť, tvrdia jedni. Nie, nemali sme tam čo hľadať, namietajú iní. Takto sa hádajú na internete bývalí príslušníci Strednej skupiny sovietskych vojsk v Československu. Okrúhle výročie dubčekovskej Pražskej jari oživilo ich spomienky na dni pred 40 rokmi, keď do krajiny vtrhli na tankoch. A usadili sa medzi Dunajom a Tatrami na dlhých 22 rokov.

„Rozmýšľam, čo napíšem do dotazníka v žiadosti o vízum, keď budem chcieť pricestovať ako turista do Slovenskej republiky. Je tam otázka o predchádzajúcej návšteve Slovenska, za akým účelom som tam vtedy putoval. Nenapíšem predsa, že cieľom cesty bola okupácia,” zdôveruje sa Marat Achmerov, ktorý dva roky slúžil v pevnosti Komárno.

„Nič tam nepíš, o takom štáte vtedy nikto ani nechyroval,” radia mu. Len Alexander Gorbunov cynicky prehodí: „Napíš - turistika s využitím ľahkej pancierovej techniky.” Gorbunov slúžil v Ružomberku.

Prevažná väčšina týchto dôstojníkov a vojakov sa vtedy po prvý raz ocitla v zahraničí. Mnohí sa dostali do stredu Európy až z ruského Ďalekého východu či zo Sibíri. Bol to pre nich kultúrny šok. „Na kúpalisku v Komárne mali už vtedy saunu, doma sme o tom mohli iba snívať. V predajni s textilom Kormorán pri moste mali všetko, zatiaľ čo v Sovietskom zväze boli vtedy len prázdne police a pulty,” spomína s neskrývanou nostalgiou Oľga, manželka dôstojníka 166. gardového pluku.

Muži, dnes už mnohí dôchodcovia, sa s podobnou clivotou rozpamätávajú na iné radovánky. „Neďaleko skladu pohonných hmôt sa nachádzala krčma. Darmo mal človek strážnu službu, vždy sa našla možnosť odskočiť si do výčapu a doniesť si kanister plný skvelého banskobystrického piva. S našim žiguľovským sa nedalo ani porovnať,” píše účastník internetovej debaty zvaný Kajsar, ktorý dôverne spoznal Ružomberok.

Ďalší veterán Nemo slúžil v Rožňave. Aj tam čapovali „prvotriedne” pivo značky Šariš, ale Nemo chce spolubojovníkom z gardového pluku pripomenúť niečo iné: „Pamätáte sa ešte na slovenské salámy?” A sám si aj odpovedá: „Najmä na výborný Nitran nikdy nezabudnem.”

Do Jelšavy sa im nechcelo

Na ruskom internete je dnes niekoľko webových stránok, kde si vymieňajú zážitky a skúsenosti veteráni Strednej skupiny sovietskych vojsk. Vari najviac navštevovaný je www.cgv.ru s fórom, ktoré má rubriky rozdelené podľa jednotiek a diskutovaných tém.

Aktívni sú aj bývalí príslušníci 30. gardovej Irkutsko-pinskej divízie, ktorej útvary boli umiestnené na desiatich miestach po celom Slovensku. Najradšej spomínajú na službu v Komárne, Zvolene, Ružomberku a na Oremovom laze, najmenej - na Jelšavu.

Na požiadanie Pravdy približuje rozmiestnenie jednotiek Sovietskej armády na Slovensku generál Svetozár Naďovič. V rokoch 1990 až 1991 bol vládnym splnomocnencom pre odsun sovietskych vojsk z Československa.

„Do Jelšavy sa, samozrejme, nikomu nechcelo. Pre nich to bola magnezitová diera, ale nevodilo sa im až tak zle, stačí povedať, že tam mali 200 prenajatých bytov a ďalších 35 si postavili sami,” hovorí Naďovič. Pre sovietskych vojakov platil osobitný výmenný kurz. Jeden rubeľ si menili za 19 korún, kým oficiálny kurz bol 1 ku 10.

Motostrelecký pluk „dočasne” umiestnený v Jelšave mal asi 1 500 príslušníkov, z toho 260 dôstojníkov a práporčíkov. „Boli to mladí muži, preto, keď odchádzali, viezli so sebou 602 rodinných príslušníkov, čiže žien a detí,” vysvetľuje generál

Slobodní dôstojníci bývali v slobodárni, vojaci v kasárňach. Po polročnej poddôstojníckej škole prichádzali odslúžiť pol druha roka vojenčiny. Za 22 rokov sa v Jelšave takto vystriedalo vyše 40-tisíc sovietskych vojakov. A na celom Slovensku? „Zhruba 160-tisíc,” odpovedá Naďovič.

Otec - osloboditeľ, syn - okupant

Vlastný web má na internete dnes už 77-ročný plukovník vo výslužbe Vladislav Suncev zo Žitomiru. V auguste 1968 bol veliteľom prieskumno-pátracieho oddielu, ktorého úlohou bolo „odchytávať” diverzantov, špiónov, ale najmä kontrarevolucionárov.

Suncev je presvedčený, že sovietske vojská vtedy zabránili bratovražednej vojne Čechov a Slovákov, ba čo viac: „Celá planéta vtedy zamrela nad priepasťou, niekoľko krokov od katastrofy,” tvrdí Suncev. A predišlo sa jej iba zásluhou „operatívneho upevnenia západnej hranice Československa”.

Suncev však zostáva aj v starobe veľkým tajnostkárom a konkrétne údaje, napríklad o kontrarevolucionároch, neprezrádza. Nepovie ani to, koľko ich vlastne bolo. Zato poznamená, že podobné vojenské informácie sú podľa zákona utajované 75 rokov!

Na stránke www.cgv.ru si však možno prečítať aj iné názory. So spomienkami na rok 1968 sa tam delí napríklad generál Eduard Vorobjov. Pred intervenciou bol veliteľom motostreleckej roty sovietskych vojsk v NDR. Ich pluk sa nachádzal v pohotovosti už od mája a od júla nacvičoval prechod československej hranice.

„V predvečer 21. augusta sme vyfasovali ostré náboje, každý dostal po dva granáty a potravinový balíček na tri dni,” spomína Vorobjov. „Rozkaz veliteľa práporu znel: na streľbu odpovedať streľbou, maďarské udalosti roku 1956 sa nesmú opakovať!”

Vzápätí však dodáva, že na nijaký odpor kontrarevolucionárov nenarazili. Vorobjova dodnes sprevádzajú ako nočná mora plagáty, ktoré si mohli Rusi prečítať na uliciach obsadených miest, a najmä jeden z nich: „Otec - osloboditeľ, syn - okupant.”

V roku 1990 bol Vorobjov už veliteľom Strednej skupiny vojsk, zodpovedným za ich odsun z Československa. „Vychádzali sme spolu korektne, vďaka čomu mohli v poriadku odísť až štyri transporty denne,” konštatuje Naďovič. V roku 1994 Vorobjov odmietol viesť vojenskú operáciu v Čečensku a radšej odišiel z velenia pozemných vojsk Ruskej federácie. Dnes je v najvyššom vedení strany Zväz pravicových síl Ruska, ktorá však v posledných voľbách úplne prepadla.

(Pravda)