Vonku je teplo, ale ten zvuk sa zosilňuje. A to svetlo. Budia sa aj susedia. Stretávajú sa na chodbe. V pyžame. Niektorí ešte viac na ľahko. Čo sa deje? Televízia už nevysiela. Je príliš neskoro, rádio však funguje. Hudba. Nič viac. Zrejme nikto nie je v štúdiu, ak tak technik, čo vymieňa najnovšie vinylové platne. Hrajú Vondráčkovú, Gotta, Kubišovú. Samé hitovky. Ale čo sa vlastne deje? „Prišli Rusi! Obsadili letisko!” To nič, to je len bláznivá domovníčka. Tej už dlho šibe. Dôvody na to by však predsa len boli. Ten Brežnev, sovietsky súdruh s hustým nepestovaným obočím je totiž riadne podráždený. Náš milovaný Dubček sa s ním nechce bozkávať. Ak mu dá pusu, len takú vlažnú, aj to len kvôli televízii. Najmocnejšieho súdruha v celom komunistickom bloku necháva Dubček čakať. Najvyšší československý stranícky predstaviteľ má síce ženu a troch synov, ale odporovať sa nesmie. Keď pusu, tak pusu, aj keď je ženatý. A keď nie, dokáže dať Brežnev „jazýčkovú” aj nasilu. Obsadenie Československa naplánovali ruskí maršáli na noc z 20. na 21. augusta 1968. Presne pred štyridsiatimi rokmi. Operácia začala krátko po jedenástej hodine večer. „Napadlo nás 27 divízií, asi pol milióna vojakov, 6300 tankov, 4200 diel a zo vzduchu takmer tisícka lietadiel a helikoptér, či už dopravných alebo bojových,” povedal pre Aktuálne.sk Stanislav Sikora z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Tankových divízií bolo dvanásť, pechotných trinásť a dve špeciálne jednotky. „Veľkú úlohu zohral pri obsadzovaní Československa Viliam Šalgovič, ktorý bol vtedy námestníkom ministra vnútra pre Štátnu bezpečnosť (ŠtB). Mal na starosti obsadenie kľúčového bodu, pražského ruzynského letiska, aby mohli ruské lietadlá bez problémov pristáť. Pár minút pred príletom vtrhli do priestorov letiska eštebáci a všetko to tam vyčistili. Zmocnili sa riadenia letiska a následne začali pristávať lietadlá,” spomína historik. Šalgovič bol v čase pádu komunizmu predsedom Slovenskej národnej rady. Bál sa pomsty zo strany obyčajných ľudí, preto sa radšej obesil. Ako prvý pristál na pražskom letisku okolo druhej hodiny ráno Antonov An-12, ktorí priviezol výsadkárov. Tí mali za úlohu vojensky letisko obsadiť. Krátko po tom začali pristávať ďalšie lietadlá s technikou, vojakmi a príslušníkmi. V rovnaký čas začali uzavierať slučku aj pozemné vojská. „Z juhu išli na Slovensko maďarské jednotky a bulharský pluk. Cez moravskú bránu išli okrem sovietov aj Poliaci. Cez severnú bránu, územie bývalej Nemeckej demokratickej republiky išla najmasívnejšia časť sovietskych vojsk, ktorým asistoval východonemecký spravodajsko-operatívny oddiel,” vysvetľuje Sikora. Slovensko patrilo do východného vojenského okruhu, a ten považovali Rusi za tylový. Nesusedilo totiž s kapitalistickou cudzinou, vynímajúc úzky pás s neutrálnym Rakúskom,. Preto Slovensko obsadilo len 50- tisícová armáda, ktorá sa sústreďovala najmä na Bratislavu. Po celom Československu však okamžite ľudia pochopili, že okupantom môžu narobiť najväčšie problémy, ak ich dezorientujú. Mnohí z nich totiž videli súvislú vrstvu asfaltovej cesty po prvý raz. A orientácia v teréne? Španielska dedina. „Na niektorých miestach obyvatelia strhli označenia ulíc a smerové tabule, aby okupačné sily dezorientovali. Smerové tabule ľudia buď strhli, alebo ich nasmerovali naopak. To spôsobilo aj niekoľko stoviek smrteľných úrazov, keď do seba tanky a transportéri navzájom vrážali. Komunistická propaganda potom tieto úrazy označovala za výsledok útoku kontrarevolucionárov,” vysvetľuje Sikora. Takmer nikto z radových pešiakov nevedel, kde v skutočnosti je. Československo bol pre nich socialistický štát v Európe. Povedali im to. Niektorí zo sovietskych vojsk však ani netušili, čo a kde je Európa. Pochádzali z Ázie. Vďaka komunizmu si osvojila veľká časť z nich hygienické návyky až na vojenskom výcviku. Splachovací záchod? Teplá voda? Výťah? Potraviny v obchode a normálne za platné peniaze? Hmm. „Im neuveriteľne premývali mozgy, že idú zachraňovať ľudí od zlých imperialistov. Ľudia zatínali päste, hádzali do nich kamene, občas sa im podarilo zapáliť tank,” hovorí Sikora. V Československu bola vtedy na školách povinná ruština, takže ľudia sa snažili presvedčiť dezorientovaných okupantov, že sú tu zbytočne, lebo tu sa žiadna kontrarevolúcia nekoná. Invázia však dopadla z pohľadu ruských maršalov fantasticky. Mala vynikajúce parametre. „Do štrnástich hodín obsadili celé Československo.” A tým sa všetko len začalo. Zúfalstvo. Strach. Krv. A normalizácia.

Andrej Onufer (aktualne.sk)

Népszabadság: Aj maďarská menšina

považovala maďarských vojakov za okupantov

Správanie sa obyvateľstva maďarskej národnosti na južnom Slovensku sa v auguste 1968 ničím nelíšilo od slovenského, pretože aj ono považovalo maďarských vojakov za okupantov. Vyplýva to z rozhovoru spolupracovníka Vojenského historického ústavu v Bratislave Michala Štefanského pre denník Népszabadság. Podľa historika drvivá väčšina obyvateľov maďarskej národnosti považovala maďarských vojakov, ktorí prišli na územie Československa od Šiah do oblastí Nitry a Levíc, za okupantov. Svedčí o tom aj prieskum, ktorý vykonali v septembri 1968 na podnet straníckej centrály. Podobný názor mal podľa Štefanského aj vtedajší styčný dôstojník maďarskej armády Ferenc Szücs, ktorý 2. septembra v ústnom hlásení maďarskému ministrovi obrany Lajosovi Csinegeovi zdôraznil, že v Československu neexistuje žiadna podpora vojsk Varšavskej zmluvy a odporučil, že „najlepšie by bolo okamžite sa vrátiť domov”. Maďarský generálny konzul v Bratislave Pál Sztankó v hlásení do Budapešti 13. septembra uviedol, že napätie medzi Maďarmi žijúcimi na Slovensku a občanmi slovenskej národnosti sa zmiernilo, pretože odvtedy spoločne vystupujú proti okupantom. Niekoľko inak zmýšľajúcich okresných straníckych tajomníkov, ktorých konzul konkrétne menoval, označili tamojší Maďari za zradcov a pohrozili im smrťou, povedal Štefanský, ktorý pre Népszabadság vykreslil situáciu okolo okupácie aj s ohľadom na určité špecifiká Slovenska.

Československo nemohlo počítať s pomocou Západu

Pri intervencii vojsk Varšavskej zmluvy sme nemohli počítať s pomocou západných štátov a úplne bola vylúčená pomoc USA, tvrdí historik Vojenského historického ústavu Michal Štefanský. Neskutočne veľa práce! Američania považovali tento konflikt za vnútroblokovú záležitosť, to znamená za záležitosť sovietskeho bloku a hodnotili ho ako konflikt dvoch frakcii v KSČ. Preto nechceli zasahovať do vývoja a nijako Československu pomôcť. Za problém tiež považuje nezhody medzi ČSSR a USA. Československo bolo súčasťou sovietskeho bloku, Varšavskej zmluvy, členom RVHP a na sofijskom stretnutí Varšavskej zmluvy v marci 1968 podporilo sovietsky návrh odsudzujúci vojenskú agresiu vo Vietname. „ČSSR podporovalo Vietnamskú demokratickú republiku a Vietkong zbraňami a materiálnou pomocou. Tým vlastne pomáhali silám, ktoré vystupovali proti USA,” povedal. „Cely ten postoj západných štátov k pomoci ČSSR možno zhrnúť do odpovede, ktorú dal americký minister zahraničia Dean Rusk, keď sa ho pýtali či poskytnú pomoc ČSSR. Odpovedal vtedy: Nie, predsa nemôžeme riskovať jadrovú vojnu,” uviedol Štefanský. Západné štáty sa obávali konfrontácie so Sovietskym zväzom a nechceli pripustiť taký stav, aby politika uvoľňovania medzinárodného napätia, odzbrojovania USA aj ZSSR bola ohrozená. Američania sa navyše poučili z maďarských udalosti v roku 1956, kedy rádio Slobodná Európa vyhlasovalo, že USA poskytne maďarskej strane pomoc, na čo sa niektoré jednotky spoliehali, a napokon k žiadnej pomoci nedošlo. Vojská Varšavskej zmluvy videli v ČSSR ohrozenie socializmu, z pohľadu ZSSR tu hrozila kontrarevolúcia. „Išlo o to, aby boli zamedzené reformy, ktoré sa začali v roku 1968. Existujú aj také úvahy, že príčiny intervencie boli geopolitické a strategické, teda snaha umiestniť sovietske vojska a rakety na území ČSSR.” Podľa Štefanského vedenie KSČ nemohlo v tomto prípade nijako zasiahnuť. „Je ťažko povedať, či reformné krídlo komunistov na čele s Dubčekom mohol zvrátiť stav, ktorý tu nastal po obsadení ČSSR. Prišlo sem totiž pol milióna sovietskych, maďarských, poľských, bulharských vojakov a čiastočne aj vojská Nemeckej demokratickej republiky (NDR). Ich zámerom bolo obnoviť neostalinský systém. Dubčekovci ich vyhnať nemohli,” poznamenal Štefanský. Zvrátiť stav podľa neho najskôr znamenalo splniť podmienky, ktoré kládol Sovietsky zväz a spojenecké vojska. Reformy, ktoré sa v ČSSR uskutočnili, ohrozili aj komunistických lídrov v Poľsku - Wladyslawa Gomulku a v NDR - Waltera Ulbrichta, tvrdí historik. Obaja sa totiž obávali o svoje mocenské pozície. „Gomulkova pozícia v krajine nebola silná a obával sa, že dôjde k jeho zvrhnutiu. V marci 1968 tam došlo k pohybu a existovali reálne obavy,” dodáva. Ulbrichtové obavy zase spočívali v tom, že môže dôjsť k zblíženiu medzi ČSSR a Nemeckou spolkovou republikou (NSR), podobne, ako to bolo v prípade Juhoslávie a potom Rumunska, ktoré nadviazali diplomatické styky so západným Nemeckom. „V krajinách východného bloku boli totalitné a polototalitné režimy, ktoré potláčali akúkoľvek kritiku voči socializmu,” konštatuje Štefanský. „Pokus o reformu v Československu bol priaznivo prijatý iba v Rumunsku a v Juhoslávii, ale obe tieto krajiny mali svoje dôvody, prečo reformy podporovali - išlo o odpor voči ZSSR,” dodal historik.