Rodák z Horniakov Štefan Launer, pôsobil na Dolnej zemi v Sarvaši ako učiteľ a kantor a tu aj 28. augusta 1851 skončil svoj život. Narodil sa 28. januára 1821 v Krupine vo Zvolenskej stolici, kde sa rok pred ním narodil aj známy básnik štúrovskej školy Andrej Sládkovič (Braxatoris). Jeho rodičia boli jednoduchí sedliaci. Za svojho detstva Launer spolu so Sládkovičom študoval v banskoštiavnickom evanjelickom lýceu, ktoré bolo v tom čase jedným z najvýznamnejších centier národného obrodenia Slovákov. Na území dnešného Slovenska okrem Banskej Štiavnice fungovali lýceá v Kežmarku, Levoči, Bratislave a Prešove. Tu vyrastala dolnozemská slovenská evanjelická inteligencia. Počas štúdia v Banskej Štiavnici bol Launer účastníkom slovenského národného kultúrneho pohybu. V Bratislave sa stal prívržencom Ľudovíta Štúra, ale po krátkom čase sa dostal do rozporu s ním. V roku 1842 vystúpil proti jeho spôsobom vedenia mládeže. Na jeseň roku 1847 sa stal učiteľom v lýceu v Banskej Štiavnici. V tom istom roku vydal brožúru „Slovo k národu svému”, v ktorej ostro napadol Ľudovíta Štúra, Ctibora Zocha, Daniela Licharda a názory slovenskej evanjelickej inteligencie na spisovnú slovenčinu. Launer ako učiteľ v lýceu a ako prívrženec Kollárových myšlienok na svojich hodinách napádal Štúrovu koncepciu novej spisovnej slovenčiny a národnej svojbytnosti Slovákov. To vyvolalo v radoch žiakov taký odpor, že musel lýceum opustiť. Launer týmto svojím postojom zapríčinil roztrieštenosť v radoch slovenskej inteligencie, čo vyhovovalo predsavzatiam maďarskej liberálnej politickej strany. Launer v roku 1848 napísal ďalší polemický spis namierený proti štúrovskej skupine s titulom: „Všelicos pro obveselení mysli.” Jeho najdôležitejšou prácou je „Povaha Slovanstva” z roku 1847. Ide o rozsiahlu filozofickú úvahu o Slovanoch, v ktorej povahu „západoeurópskeho veku” vysvetľuje na pozadí štyroch národov a ich kultúr: talianskej, francúzskej, anglickej a nemeckej. Pozoruhodnejšie než tieto úvahy sú Launerove názory na liberalizmus a zemianstvo. Vychádzal z racionalizmu a pomocou nemeckej filozofie, najmä Hegela, sa snažil vyvrátiť spisovnú slovenčinu, panslavizmus, romantické rojčenie a dokázať opodstatnenosť češtiny. Pod rúškom hegelovského schematizmu v súlade so záujmami maďarských liberálnych kruhov kritizoval princípy slovanskej vzájomnosti, slovenského obrodenia a národného hnutia, reprezentovaného najmä štúrovcami. Maďarskej verejnosti určil polemický pamflet „A Stúr féle tótság veszedelmes iránya” (1848), napísaný v intenciách predchádzajúcich spisov. Po marcových udalostiach a po zrušení poddanstva sa ešte obrátil na slovenskú verejnosť brožúrou „Našim milým Slovákům” (1848), oslavujúcou maďarské „dobrodenia” Slovákom, a brožúrou „Vysvětlení proč náš kráľ svržen jest z trůnu?” (1849). Po opustení banskoštiavnického lýcea sa primkol k Jánovi Kollárovi a za jeho pomoci a s podporou vysokého evanjelického kléra sa usiloval o vydávanie česky písaných protištúrovských novín. Povolenie dostal v máji 1849. Titul novín bol „Uhersko-slovenské noviny”. V ďalších svojich brožúrach nekriticky hodnotil maďarskú revolúciu a pokrokovú úlohu maďarskej šľachty, jej národnostnú politiku a prijal vládnu koncepciu jednonárodného uhorského štátu. Slovákom ako čiastke jednotného československého kmeňa sa mal zaručiť kultúrny rozvoj a obmedzené občianske práva. Dielo Štefana Launera bolo častým predmetom politických diskusií. Svojou publicistickou činnosťou síce objektívne spomaľoval proces zjednocovania slovenského národa, ale svojej slovenskosti sa nikdy nezriekol.

Ľudovít Augustín Haan sa narodil 13. augusta 1818 v novohradskom Šámšone, ako syn miestneho evanjelického farára Jána Haana. Mal rok, keď sa dostal do Békešskej Čaby, kde skončil aj svoje elementárne školy. Od r. 1829 do r. 1834 bol žiakom sarvašského gymnázia. V rokoch 1834 - 1839 študoval v evanjelickom lýceu v Prešove. Tu sa pridal na stranu Štúra, ale v hĺbke svojej duše Štúrove myšlienky nepokladal za najvážnejšie, najmä čo sa týka pozdvihnutia hmotnej a duševnej úrovne dolnozemskej Slovače. Vo svojich neskoršie písaných spomienkach uznáva, že poznal „korifejov“ štúrovského hnutia, ale sa nepridal na ich stranu s celou dušou. Pokladal za dôležitejší faktor svoju evanjelickú vieru. V prešovskom období bol knihovníkom Slovenského literárneho spolku. Ako člen spolku pod menom Ľudovít Jaroslav Haan písal elegické básne s náboženskou tematikou. V tomto období, vďaka svojmu strýkovi, muzeológovi Národného múzea v Budapešti Samuelovi Petianovi, bol v úzkom styku s evanjelickým farárom Jánom Kollárom, ktorý pôsobil v Budapešti a ktorý videl v ňom nadaného slovenského literáta. Týmto pádom vplývala na neho Kollárova myšlienka slovanskej spolupatričnosti a po návrate domov zotrval pri uhorskom patriotizme. Od roku 1842 sa stal učiteľom maďarskej školy v Békešskej Čabe a kaplánom pri otcovi. V roku 1848-1849 odprevádza čabianskych dobrovoľníkov na front ako farár. Prostredníctvom spolupráce a kompromisov sa usiloval o zblíženie slovenského a maďarského ľudu, v kruhu ktorých na Dolnej zemi pôsobil. V dobových triedno-politických podmienkach sa však týmto kompromisníctvom pričinil o to, že maďarčina postupne vytlačila slovenčinu z evanjelických škôl i bohoslužieb v jeho farnosti. V literárnej činnosti používal latinčinu, nemčinu, maďarčinu a biblickú češtinu, týmto tradíciám zostal verný tak v cirkevnom, ako v literárnom živote. Venoval sa literatúre, etnografii, archeológii, dejinám umenia, no najmä cirkevnej a svetskej histórii. Jeho bohato doložené štúdie a dokumenty urobili základné sondy do dejín a života slovenských vysťahovalcov na Dolnej zemi.