Volám sa Gábor Laczkó, mám 17 rokov, narodil som sa v Békešskej Čabe, kde i žijem. Moja rodina nepochádza priamo z Čaby, presťahovala sa sem z rôznych kútov bývalého Uhorska.

Zo súťažných prác Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Len šťastná náhoda

Kvôli tomu nikto z príbuzných nevie po slovensky, iba ja. O svojom pôvode som nič netušil. Napriek tomu som sa rozhodol, že za pomoci genealógie a skúmaním priezvisk v mojej rodine to zistím.
Bola to len šťastná náhoda, že som sa začal učiť po slovensky. Všetko sa začalo tým, že po škôlke rodičia nevedeli, kam ma majú zapísať do školy. V jednej škole neboli sympatickí učitelia, druhá škola bola plná, tretia tiež, atď. V jeden deň, keď moja mamka a môj otec, ktorí sú záhradníci, sadili stromy v slovenskej škole a museli sa niečo dohovoriť s pani riaditeľkou, opýtali sa, či nemôžem chodiť do tejto školy. Vtedy ešte nevedeli, že aj deti neslovenskej národnosti sa sem môžu prihlásiť. Tak sa stalo, že som začal navštevovať prvú triedu slovenskej školy. Po ôsmich rokoch som sa musel rozhodnúť, kam ďalej. S rodičmi sme sa dohodli, že naďalej budem chodiť do slovenskej školy, veď tu spolu s maturitou, dostanem aj jazykovú skúšku. Zavážilo aj príjemné ovzdušie a rodinná atmosféra. Aj po jedenástich rokoch môžem vyhlásiť: bola to naozaj šťastná náhoda, že som sa začal učiť po slovensky. Veľmi som si obľúbil moju školu a tento jazyk a keď o rok budem maturovať, bude mi veľmi ľúto, že jej múry opustím. Ale slovenčinu neopustím v žiadnom prípade.

O priezviskách

Malé deti sa najprv naučia, že toto „sme my, naša rodina” (teda otec, mama, starí rodičia atď.), zapamätajú si aj svoje meno. Mnohí, keď sa naučia napísať svoje meno, si začnú klásť otázku: „Dobre, dobre! Ale prečo práve toto meno?”. Keď je to navyše nezrozumiteľné priezvisko, prichádza otázka „A čo vlastne znamená?”. Takto začne človek pátrať, hľadať dôvody, prečo má také meno, aké má.

Priezvisko tvorí základ identity každého človeka, určuje a označuje, ale necharakterizuje ho. Priezviská sú nezameniteľnými kódmi do celého života. Skúmanie rodinných mien, ako sa menili v toku dejín, ako sa vytvorila konečná forma, je veľké dobrodružstvo, cestovanie v čase.

V stredoveku na našom území nebolo povinné používať rodinné mená. Namiesto toho ľudia použili tzv. prídomky, napr. Jozef z Budína. Často sa používalo ako prídomok aj meno otca, napr. Ján, syn Jozefa z Budína. Priezviská sa začali povinne používať až za vlády Márie Terézie a jej syna Jozefa II., napriek tomu, že už v XIV.-XV. storočí sa začali vyskytovať priezviská v širšom kruhu, aby sa na úradoch mohli ľudia odlišovať. Na začiatku ani rodné, ani krstné mená sa nedali premeniť na iné. V roku 1816 to František I. zmenil, bolo možné zmeniť si rodné meno, ale krstné nie.

Keď sa neznámy človek ocitne v novom priestore, vždy sa nastolia otázky: „Skadiaľ prišiel?”, „Odkiaľ pochádza?”. Dotyčný potom dostal meno podľa toho, ako na to odpovedal. V maďarčine je to prípona -i, napr. Csongrádi, Szigeti. V slovenčine je to -ský, napr. Podhradský, Farkašovský, Vajanský. Patria sem aj mená bez prípony, ako napr. Nitra

V každom type sa objavujú vo veľkom počte cudzie, alebo pôvodom cudzie mená, v maďarskom aj v slovenskom priestore, ale aj v iných krajinách. Dokonca keby sme siahli hlbšie do dejín, našli by sme pôvod latinský, čo je dôkazom toho, že rímske impérium, Limes Romanus, ako sa historicky nazýva pohraničie starovekého Ríma, siahalo až po Devín a Trenčín. Zanechalo tu kultúrne dedičstvo aj v podobe priezvisk.

Moji najbližší

Môj otec sa volá Lóránt Zoltán Laczkó. Druhé meno Zoltán má podľa otca. Narodil sa 17. septembra 1956 v Békešskej Čabe, v roku revolúcie. On bol pôvodne automechanikom, kým sa nezoznámil s mojou mamičkou, potom zmenil povolanie.

Moja mamka sa dievčenským menom volá Marta Ballaová. Narodila sa 17. júna 1958, tiež v Békešskej Čabe. Vyštudovala záhradníctvo na vysokej škole v Kečkeméte. S otcom sa zoznámila v Drážďanoch, v Nemecku. Obaja tam boli so svojimi priateľmi. Mamka tam pracovala, otecko bol na výlete. Stretli sa na stanici v Drážďanoch. Čo sa stalo, keď prišli domov? Zosobášili sa, s čím viacerí v rodine nesúhlasili. Na začiatku mali len jednu súpravu posteľnej bielizne. Dnes sa z toho smejú. Mamka chodila ešte na vysokú školu, keď prišiel na svet môj brat Lóránt. Až po skončení štúdií začala pracovať v jednej záhradníckej firme. Otecko bol automechanikom vo firme Volán. Po rokoch si začali budovať svoje vlastné podnikanie, chceli sa osamostatniť. Zaoberali sa pestovaním stromov a kvetov, ale aj iných rastlín. Pracovali dlhé roky aj pre mesto. Dosiahli veľa, vďaka veľkej usilovnosti a pracovitosti. Keď už mali skoro všetko, zastihla ich kríza. Dostali sa do situácie, keď sa museli rozhodnúť, ako ďalej. Odišli pracovať do Anglicka. Teraz pracujú v Londýne, v inom povolaní. Predsa je v tom aj niečo dobré, môžem viackrát za rok cez prázdniny cestovať do Londýna.

Mám aj dvoch súrodencov, presnejšie dvoch starších bratov. Lóránta som už spomenul. Má 31 rokov, pracuje ako záchranár. Teraz bývam s ním. Druhý sa volá Balázs. On má 29 rokov, pracuje v mäsopriemysle. Má aj jedného syna, ktorý teraz začal chodiť do prvej triedy. On a jeho rodina sa nedávno presťahovali, bývajú v čabianskych Viniciach. Bohužiaľ, moji starí rodičia už nežijú. Bol som ešte maličký, keď zomreli. Veľmi ľutujem, že mi nemohli pomôcť, aby som ich lepšie spoznal a tým aj korene svojej rodiny. Pokúsil som sa preto o to sám a vypracoval som na základe všetkých nájdených dokumentov náš rodostrom.

Moji predkovia a ich pôvod

Ako som už spomenul, moji predkovia nepochádzajú z Čaby. Ja som len druhá generácia, ktorá sa narodila v Čabe. Mamkina vetva pochádza zo Segedína, z Níršégu a z dnešného Rumunska. Moja stará mama, dievčenským menom Emilia Riczaová, sa narodila v Níračáde v roku 1926. Bola najmladšia zo štyroch detí. Bola ešte dievča, keď sa rodina presťahovala do Čaby. Bola kaderníčka. Najprv pracovala u svojej tety, ktorá bola tiež kaderníčkou, potom odišla pracovať do divadla. Môj dedko, János Balla, sa narodil v Segedíne v roku 1927. On sa dostal do Čaby kvôli práci, pracoval u MÁV (Maďarské štátne železnice) ako mechanik. Tu sa zoznámil s babičkou a hneď si ju vzal. Moja mamka bola ich jedinou a pomerne neskoro narodenou dcérou. Ako som to zistil, rod Ballaovcov pôvodne býval v Segedíne, v Dolnom meste. Poznali aj hovorili segedínskym nárečím. Dedko mal piatich súrodencov, on bol druhý najmladší. Moji prastarí rodičia boli Ferenc Balla a Júlia Bozókiová. Moja prababka bola druhou ženou môjho praotca, prvá zomrela. Môj pradedko bol roľníkom. Celá segedínska vetva rodiny bola katolíckeho vierovyznania. Pôvod priezviska Balla som nevedel. Možno, že pochádza z maďarského slova ballag = pomaly vykročiť alebo z krstného mena Baláž.

O rode Bozókiovcov neviem skoro nič. Pôvod priezviska je maďarský, patrí do 6. skupiny, teda určuje pôvod označeného predka. Ten dávny predok, ktorý dostal toto priezvisko, pravdepodobne pochádzal z dediny Bozók. Bozók sa teraz nachádza na území Slovenska, volá sa Bzovík. Nachádza sa v Banskobystrickom okrese, na území bývalej Hontianskej župy. Bývajú tu hlavne Slováci.

Mamka mojej starej mamy, teda moja prababka Ilona Pappová, sa narodila v Níršégu, v dedinke Csegöld. Jej manželom bol Lajos Ricza, on sa narodil vo Veľkom Varadíne. Moja prababka zomrela mladá, mala žlčové kamene. Mala troch súrodencov: brata Mihálya Pappa, jednu staršiu sestru Emiliu Pappovú a jednu mladšiu sestru Magdu Pappovú. Všetci sa narodili v Csegölde a zomreli v Békešskej Čabe. Ich rodičia boli József Papp a Veron Bibaová, moji praprastarí rodičia. Rod Pappovcov patril k bohatej sedliackej vrstve. V Čabe mali jeden veľký dom vo Viniciach a vlastnili obchod. Hneď na prvý pohľad je jasné, akého pôvodu je rodinné meno Papp, nemusím to bližšie vysvetliť. Je to veľmi rozšírené maďarské meno, hlavne v Bihorskej a v Satmárskej župe a patrí do skupiny priezvisk vytvorenej na základe prirovnania a odkazujúce na funkcie. Či niektorý z predkov vykonával túto funkciu, alebo sa len svojim správaním a výzorom zaradil k tomuto označeniu, sa už nedozviem. Nenašiel som o tom žiadny doklad.

Pôvod rodinného mena Biba nepoznám. Je to veľmi zriedkavé meno.

Rodina Riczovcov pochádza z Veľkého Varadína, aj dodnes tam máme príbuzných, ktorých, bohužiaľ, nepoznám. O rode Riczovcov žije taká legenda, že jeden z predkov bol Turkom, ešte z obdobia tureckých vojen. Vraví sa, že aj na tvári Riczovcov je to vidno.

Otcova rodina pochádza z Gyuly a z Budapešti. Môj starý otec bol Zoltán Laczkó a moja stará mama Mária Majorosiová. Volali sme ju kismama. O rode Laczkovcov neviem veľa, lebo moja babička sa znovu vydala. Viem, že prišli do Čaby z Pešti. Priezvisko Laczkó je vytvorené zo slovenského mena. Je z krstného mena László/Ladislav. To sa spájalo s príponou zdrobneniny -ko, čo je slovenské. Potom sa to predĺžilo v maďarskom priestore. Najčastejšie sa vyskytuje na Horniakoch, na dnešnom Slovensku a nie je vôbec zriedkavé. Rod Majorosiovcov sa nevolal vždy tak. Môj prastarý otec sa volal György Morár. Premenoval sa na Majorosi v 40. rokoch 20. storočia, v období silného pomaďarčovania. Musel sa rozhodnúť, či sa premenuje, alebo ho premiestnia. Rodina Morárovcov bola pôvodom rumunská. Morár je z rumunského slova „morar“, čo znamená po slovensky mlynár. Moja praprababka Florina Pappová vedela ešte po rumunsky. Moja prababka bola Mária Leukuczová. Zomrela skoro, keď mala 25 rokov, na zápal slepého čreva, čo vtedy ešte nevedeli vyliečiť. Priezvisko Leukucza je tiež veľmi zriedkavé, nenašiel som nikde žiadne dokumenty, ktoré by dokazovali jeho pôvod. Asi tiež pochádza z Rumunska. Z rodu Morárovcov, či už Majorosiovcov, viacerí žijú v zahraničí. Po revolúcii roku 1956 dvaja bratia mojej starej mamy emigrovali do Švajčiarska. Oni už nežijú, ale majú potomkov vo Švajčiarsku a v Rakúsku.

Na záver

Z môjho výskumu vysvitlo, že nie som pôvodom ani Maďar, ani Slovák. Alebo práve naopak, že som aj Maďarom, aj Slovákom, či dokonca Rumunom alebo Turkom? Ale kto má čistý pôvod na tomto území a vôbec v celej Európe? Býva tu množstvo národov. Celá Karpatská kotlina, Dolná zem bola skoro tisíc rokov jednou krajinou. Počas tých rokov tu žijúce národy sa miešali, presídľovali, udomácňovali, dostávali sa pod vplyv aj iných národov, ako boli Turci, či Tatári. Asi tu nežije ani jeden človek, ktorý by opodstatnene mohol vyhlásiť, že je čistým Slovákom, Maďarom, či Rumunom. Ja sa považujem za typického stredoeurópskeho mládenca. Medzi mojimi predkami sú Maďari, Slováci, Rumuni, dokonca aj Turci. Možno keby som bol pátral ďalej, našiel by som predkov aj inej národnosti. Kto vie? Myslím si, že národná príslušnosť nezávisí len od toho, akých predkov má človek. Závisí od toho, za koho sa človek sám považuje, od materinského jazyka a v neposlednom rade, kam ho ťahá jeho srdce.

Gábor Laczkó

Slovenské gymnázium v Békešskej Čabe

Ja a moji predkovia III. - 1. miesto v II. kategórii

Pripravujúci učiteľ: Anna Perovičová

(Redakčne upravená verzia)