Predtým, ako vás zavediem do čias mojich prastarých rodičov, dovoľte mi, aby som sa predstavil. Volám sa Dávid Janšik, som ôsmakom Slovenskej základnej školy v Sarvaši a chcel by som pokračovať v štúdiu na čabianskom slovenskom gymnáziu.

Zo súťažných prác Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Pochádzam zo štvorčlennej rodiny. Moji rodičia sú učitelia a môj brat je gymnazista. Mnohokrát som mal možnosť zúčastniť sa na letných táboroch, lyžiarskych výcvikoch, školách v prírode a dramatických táboroch na Slovensku. Milujem Slovensko, slovenských ľudí a slovenský jazyk. Preto som si vybral názov práce Cestovanie do minulosti mojich predkov, lebo ako 14-ročný som si chcel predstaviť a aspoň na chvíľku sa preniesť do života mojich prastarých rodičov. Starí rodičia mojej mamičky boli sarvašskí Slováci, potomkovia Slovákov, ktorí sa sem prisťahovali na Dolnú zem roku 1722. Moji slovenskí príbuzní sa dodnes schádzajú na rodinných oslavách a počas sviatkov. Na týchto posedeniach vždy spomínajú na staré časy a rozprávajú - ako oni hovoria - po „tótsky”. Hlavne na zabíjačkách, kde bola vždy dobrá nálada, som vždy zvedavo počúval, o čom sa rozprávajú. Poprosil som babičku, aby mi rozprávala o prastarej mame a prastarom otcovi. Moji starí rodičia po sobáši žili v osade Furuď (Furugy), tam vychovávali svoje deti a neskôr sa tešili návštevám svojich vnúčat a pravnúčat.

Prastará mama bola veľmi pracovitá. Tkala pokrovce, plátno, vyšívala váľanky, uteráky klinovníky, obrusy. Ako dievka chodievala aj na vyšívačky a na priadky. Piekla najlepší kapustník v celej Békešskej župe. Keď upiekla osem vajdlingov, toľko mali detí, starý otec odniesol každému jeden. Zomrela ako 85-ročná. Dozvedel som sa, že jej najobľúbenejšia pieseň bola Zahučali hory. Keď som ju počul, obľúbil som si aj ja a naučil som sa ju.

Prastarý otec bol tiež veľmi usilovný. Plietol košíky a bol aj dobrým včelárom. Pletenie košíkov bolo v minulosti typicky zimnou činnosťou. Venovali sa mu najmä muži, veď to bola neľahká práca. Príprava (lúpanie, máčanie, štiepanie) a hlavne ohýbanie prútov bolo fyzicky náročné. Môj prastarý otec používal vŕbové prútie. Bol som zvedavý, načo slúžili tieto koše. Dozvedel som sa, že sa používali v hospodárstve, na uskladňovanie dopestovaných produktov, ale aj na prenášanie bremien. Pradedko robil aj košiare a metly. Metly hlavne z ciroku, ale aj z vŕbového prútia. Na zaťahovanie prútov používal špagát. Nepracoval len doma, chodil aj na iné miesta, kde robil strechy z trstiny a staval pece. Neskôr chodil za prácou do okolia Blatného jazera, kde najčastejšie staval pece. Bol veľmi dobrý gazda. Na dvore, kde bývali, bol vždy poriadok.

Minulosť a súčasnosť osady Furuď

Vybral som sa do Furuďu, aby som na vlastné oči videl, kde žili moji predkovia a kde trávila letné mesiace moja mamička. Furuď sa nachádza medzi Békešským Svätým Ondrejom a Sarvašom, pozdĺž mŕtveho ramena rieky Kereš, v objatí vŕbového krovia a starých topoľov. Obec bola postavená na vyvýšenine vysokej 5 až 10 metrov. Neďaleko sa nachádza jazero a kanál Furuď. Administratívne patrí k Békešskemu Sv. Ondreju. O minulosti osady svedčia archeologické vykopávky. Objavili tu vzácne náleziská z doby bronzovej, železnej, ale aj z obdobia keltského a avarského osídlenia. Podľa rozprávania obyvateľov kedysi bolo v osade 400 domov. V roku 1967 bolo vo Furuďských viniciach 80 domov s 289 obyvateľmi a vo Furuďskom kúte 19 domov s 53 obyvateľmi. Vinice, po ktorých sa zachovali stopy už len na dvoch miestach, boli vysadené roku 1816. Pôvodne boli vysadené medzi dvoma radmi domov. Aká je dnes táto ulica? Je štyri metre široká, pre Dolnozemčanov trocha úzka. Domy sú väčšinou nabíjané z hliny. Kameň a tehly začali používať až v 20. storočí. Dom pozostával z izby (chiže), pitvora (pelevňa) a komory. V niektorých domoch prestavili izbu tak, aby okná mali výhľad na ulicu. Domy v osade sú nízke a postavené na malom priestranstve. Nájdeme tu aj taký dom, ktorý už nikto neobýva. Na stajni, ktorú museli zbúrať, bol na gerende napísaný rok 1887. Ak niekto príde do tejto osady, cíti sa tu tak, ako keby sa tu zastavil čas.

Z osady sa už veľa ľudí odsťahovalo, bohužiaľ, mnohí zomreli. Málo zo žijúcich sa pamätá na minulosť. Podarilo sa mi spoznať pani Máriu Zolvánovú (1934) ktorá bola susedkou mojej prastarej mamy. S veľkou láskou nás prijala, moju mamičku spoznala, aj keď ju nevidela už 20 rokov. S radosťou nám začala rozprávať o svojom živote. Videl som, že sa jej niekedy pri rozprávaní leskli slzy v očiach. Prastará mama ju mala rada ako vlastnú dcéru, napriek tomu, že mala osem vlastných detí.

Začala nám rozprávať. Bývali tu Slováci, „Tóti”, ako sa oni sami nazývajú. Dospelí rozprávali po slovensky, ale ich deti už menej. Nezachovali si svoje tradície, ako v iných slovenských osadách, ale predsa tu piekli makové a orechové koláče a mali radi bryndzu. Tunajší ľudia boli pracovití. Školu postavila roku 1860 evanjelická cirkev. V rokoch 1934-42 mala 78 žiakov. Jednotriedna budova slúžila aj ako kostol. Môj pradedo tu bol presbyterom. V roku 1965 škola zanikla, budovu zbúrali a o niekoľko rokov na jej mieste postavili obecný úrad. Na bývalom školskom dvore je postavená zvonica a v nej zvon, ktorý každému pripomína minulosť obce. V 50. rokoch tu bol čulý spoločenský život. Uskutočňovali sa tu tanečné zábavy, takzvané „vigyorgók”. Tancovali na hudbu citaristov. Známym muzikantom bol Štefan Komár. Osada mala aj divadelný krúžok, ktorý predviedol niekoľko hier: Starý beťár, Šándor Róža, Fialový agát. Tieto stretnutia sprevádzala vždy dobrá nálada. V zimných mesiacoch ženy tkali, plietli, šúpali kukuricu. Muži hrali karty. Obľúbenou pochúťkou bola varená kukurica.

Teta Marika nás ponúkla pagáčikmi upečenými v peci, ktorú postavil môj pradedko. Keď som sa obzrel v izbe okolo seba, bol som veľmi prekvapený, lebo som videl také predmety, ktoré používali ešte pred 100 rokmi. Teta mi ukázala aj pokrovce, ktoré tkala moja prababka. Na stôl položila staré zažltnuté fotky a začala o nich rozprávať. Pre túto osadu bolo príznačné, že ľudia si navzájom pomáhali pri akejkoľvek práci a slávili spolu aj všetky sviatky. Susedia veľmi dbali o dobré vzťahy. Na ulici bol vždy poriadok, každú sobotu zametali a polievali cestu. Domy trikrát do roka zvnútra aj zvonku vybielili. Na dvore, kde bola hydina rôzneho druhu, nebolo ani len pierko.

Na prastarú mamu teta spomína takto: Statočne vychovávala svoje deti. Každý deň varila, v jeden deň prala farebné šaty, na druhý deň len biele. Prala v drevenom koryte, v rukách, mydlom, ktoré si sama uvarila. Potom bielizeň mangľovala. Pre svoju veľkú rodinu často piekla chlieb, naraz aj 4 veľké pecne. Okrem okrúhleho chleba aj langoše a opekance. V sobotu sa na stôl dostali tri druhy halušiek (rezancov), alebo koláče. Okrem toho sa starala aj o domáce zvieratá. Mali koňa, ošípané, jednu kravu a veľa hydiny. V záhrade pestovala zeleninu a plodiny, ktoré boli potravou pre nich i pre zvieratá. V lete, keď boli veľké práce, chodila boso po poli a zbierala slamu, robila stohy, pomáhala pri mlátení. Za to dostala ako odmenu pšenicu, raž, ovos a iné. Prastará mama vedela zapriahnuť koňa a nosila do mlyna pšenicu, aby rodina mala múku. Pracovala rovnako aj vtedy, keď čakala dieťa. Všetky domáce práce musela robiť v noci, lebo neskôr sa zamestnala na družstve ako pomocníčka. Rodina bola veľká. Moji prastarí rodičia veľa pracovali, ale nikdy nehladovali, lebo si dokázali vypestovať obživu. Neskôr sa museli zamestnať, lebo veľa vecí, ako napríklad sviečky, petrolej, soľ, droždie a topánky si mohli kúpiť len za peniaze a aj deťom chceli umožniť študovať. Prastarí rodičia boli veľmi hrdí na to, že všetky ich deti ukončili osemročnú školu.

Prastarý otec bol od jari do jesene robotníkom-kubikošom pri regulovaní rieky Kereš. Každý deň odchádzal ráno do práce a vracal sa neskoro večer. Niekedy odišiel za zárobkom aj na viac mesiacov a rodina zostala sama. V zimných mesiacoch plietol laná, košíky, tkal vrecia. Drôtoval a plátal hrnce. Bol známy aj tým, že muroval pece, ktoré mali tvar kužeľa. Na okolí je veľa domov, ktoré on zastrešil trstinou.

Život v minulosti ma tak zaujal, že som vyhľadal aj svoje tety, aby mi porozprávali, ako žili kedysi deti. Pri rozprávaní som mal pocit, že napriek ťažkému detstvu im zostalo veľa pekných spomienok. S láskou spomínali na svojich rodičov, ktorí ich vychovávali k poctivosti, usilovnosti, statočnosti, aby si vážili svoju rodinu a vzájomne si pomáhali. Predstavte si, že už od šiestich rokov museli pomáhať okolo domu. Dievčatá kŕmili hydinu, zbierali vajíčka, zametali. Neskôr pomáhali pri varení, vedeli miesiť cesto, vaľkať cestoviny a robiť tarhoňu. Varili mydlo, v záhrade okopávali a pleli burinu, zbierali ovocie a zeleninu. Nosili vodu na pranie, pomáhali prať a museli dávať pozor na mladších súrodencov. Spolu s nimi sa učili. Veľké dievčatá tkali a vyšívali aj svoj „štafírung”, teda veno. Vedeli aj dojiť kravy. Chlapci pomáhali pri kŕmení dobytka, zbierali seno na poli, kosili okolo domu, pásli dobytok na lúkach. Spolu s dospelými máčali, trepali, a česali konope. V zime sa naučili pliesť laná a košíky. Na jar a na jeseň pod dohľadom otcov viedli kone pri oraní a sadení, naklepávali pluhy. V tých časoch bolo typické, že deti chodili do školy od septembra do mája. Od mája pomáhali doma, alebo už ako 8-ročné chodili slúžiť ako bíreši a slúžky do cudzích rodín. Bol som prekvapený, že až 4 mesiace bývali ďaleko od svojich rodičov, na neznámom mieste, často v stajni. Cudzím museli pomáhať a za odmenu dostali šatku, zásteru, klobúk, ba aj celé jesenné školské oblečenie. Pýtal som sa, prečo to robili? Preto, lebo doma bolo o jedno hladné dieťa menej. Pre matku to bolo veľmi ťažké, keď svoje dieťa musela poslať slúžiť k cudzím ľudom. Takto museli veľmi mladí chodiť pracovať ku gazdom, hlavne počas žatvy. Za prácu dostali pšenicu, raž, ovos. Tomu sa veľmi radovali, lebo z obilia mali múku na chlieb. Tí, ktorí nemali vlastné polia, to mali oveľa zložitejšie. Veľa som sa dozvedel aj o detských hrách, o zábavách, o svadobných tradíciách, o žatve a o poľnohospodárskych prácach. Tety mi rozprávali aj o škole a o učiteľoch. Prekvapilo ma, že do školy nemohol chodiť každý. Po týchto rozhovoroch o minulosti som bol presvedčený, že ja by som svoj dnešný život za minulosť nemenil. Chýbalo by mi veľa vecí, napríklad počítač…

Moje otázky, moje myšlienky

Keď som zbieral informácie k tejto práci, spoznal som rodisko mojich prastarých rodičov a ich život. Zamyslel som sa nad tým, kto sa bude ešte pamätať na Furuď, na osadu, kde žili Slováci? Ak zomrú aj poslední starší ľudia, kto bude vedieť rozprávať o „Tótoch” nášmu pokoleniu? Veď začíname zabúdať na ľudové piesne, tance, výšivky, na chute jedál. Darmo sú na zaprášených povalách predmety, keď nevieme, na čo sa používali. Kto nám, deťom, o tom porozpráva? Mnohé nezodpovedané otázky vzbudili vo mne pozornosť a preto som sa rozhodol, že sa ešte vrátim k životu dolnozemských Slovákov, k ich rodinným tradíciám, k ich minulosti. Dúfam, že budem mať ešte príležitosť a čas na to, aby som tieto vzácne pamiatky vedel spracovať, zvečniť a zachovať ich pre budúce generácie.

David Janšík

Slovenská škola v Sarvaši

V súťaži VÚSM Ja a moji predkovia III.

1. miesto I. kategórie

Pripravujúca učiteľka: Zlatica Líšková

(redakčne upravené)