Volám sa Tomáš Pluhár. Pochádzam z takej dolnozemskej slovenskej rodiny, v ktorej sa odráža celý osud a história dolnozemských Slovákov v Maďarsku. Pred 63 rokmi sa v živote mojej rodiny odohrali také udalosti, ktoré silne poznamenali jej celý život.

Zo súťažných prác Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Výmena obyvateľstva sa začala v apríli 1947. V Maďarsku prebiehala agitačná kampaň, v rámci ktorej Slovákov v Maďarsku navštevovali významné osobnosti zo Slovenska. Agitačným heslom bol napríklad slogan „Mať volá“, ktorý bol na plagátoch uverejnený dvojjazyčne. S týmto heslom sa mali podľa predstáv Presídľovacej komisie stotožňovať tí Slováci, ktorí sa chceli vrátiť na územie svojich predkov. Mnohí Slováci sa s týmto heslom nestotožňovali, pretože považovali za svoju vlasť krajinu, v ktorej žili už viac ako 200 rokov.

Treba však poznamenať aj to, že medzi dvoma svetovými vojnami cieľom úradnej maďarskej kultúrnej, cirkevnej a školskej politiky bolo posilniť maďarský jazyk a maďarskú kultúru. Od druhej polovice 19. storočia sa nástrojom tejto politiky stalo pomaďarčovanie území obývaných slovenskou väčšinou. Tento proces negatívne ovplyvňoval výučbu v slovenskom jazyku, ba dokonca ju násilne potláčal. Cieľom pomaďarčovania boli najmä ľudové školy.

V medzivojnovom období nastalo vytlačenie slovenského jazyka zo spoločenského života, materinský jazyk bol na ústupe v domácnostiach, aj v cirkevnom živote, upadala jeho spoločenská prestíž, chýbali kultúrne a vzdelávacie inštitúcie zamerané na rozvoj modernej hovorovej slovenčiny (ako liturgický jazyk sa používala biblická čeština).

V Budapešti 27. februára 1946 bola podpísaná Dohoda medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva a Dodatok k Dohode medzi Československou republikou a Maďarskou republikou o výmene obyvateľstva. Na základe tejto dohody mal byť z územia Československa do Maďarska presťahovaný taký počet maďarského obyvateľstva, ktorý sa rovnal počtu osôb slovenskej národnosti prihlásených na presťahovanie z Maďarska do Československa. V zmysle Dohody bolo Československo oprávnené vyslať do Maďarska osobitnú komisiu, ktorá mohla počas šiestich týždňov v slovenskom jazyku vyvinúť propagandu v záujme presídlenia.

Plagáty informovali Slovákov v Maďarsku o dohode, o poslaní komisie, o tom, kto sa môže prihlásiť na presťahovanie. Na plagáte je vymenovaných 16 obcí, kde sa Slováci mohli prihlásiť. Plagát má silný agitačný charakter. Objavili sa aj dvojjazyčné plagáty. Jeden napr. informuje o zhromaždení. Veta: „Nevezmú majetok tým, ktorí tu ostanú!“ svedčí o tom napätom ovzduší, ktoré tu bolo: ľudia sa obávali o svoj majetok, aj tí, ktorí sa nechceli presídliť. Farebné plagáty chceli citovo vplývať na ľudí. Slovenský ľudový kroj, československá trikolóra, zobrazenie roľníka počas žatvy emocionálne vplývali na Slovákov. Dobové dokumenty a vedecké práce, ktoré analyzujú následky výmeny obyvateľstva, hovoria o tom, že tieto akcie na mnohých miestach brzdili priemyselnú a poľnohospodársku výrobu, nakoľko vo viacerých oblastiach zostala pôda neobrábaná a úroda nezozbieraná.

Slováci v Maďarsku sa stali nástrojom politiky. Na rozdiel od Maďarov z južného Slovenska si Slováci mohli so sebou vziať prakticky všetko. Vlak s presídlencami obyčajne vyzeral tak, že v jednom vagóne boli cestujúci, v druhom nábytok, v treťom kravy, vo štvrtom ošípané a v piatom slama a seno. Jeden transport predstavoval približne sto osôb. Vo vagónoch si aj varili a spali. Každý dostal na cestu balíček s potravinami a nejaké šatstvo zo zbierok amerických Slovákov. Spolu s nimi cestovali sestry Červeného kríža, ktoré sa starali o starých a chorých. Cesta trvala obyčajne dva až tri dni, niekedy aj dlhšie.

Po príchode do starej vlasti Slováci z Maďarska mali niekedy trpké skúsenosti. Na železničných staniciach sa namiesto privítania stretli s odsunutými Maďarmi, ktorí na nich cez zamrežované okienka nákladných vagónov kričali: „Prečo ste sem prišli? Vy ste nás vyhnali! Vy ste nám roztrhli rodiny! Prečo ste nám to urobili?“ Väčšina presídlených Slovákov nemala ani tušenie, čo sa tu stalo a nechápali, prečo na nich vykrikujú. Len keď dostali tzv. identifikačné listy, dozvedeli sa, že majetky, ktoré dostali, patrili vysídlenému maďarskému obyvateľstvu. Sklamanie spôsobilo aj to, že veľká časť Slovákov z Maďarska bola nasťahovaná do oveľa horších a menších domov, ako mali v Maďarsku a zasa druhá časť, ktorá predtým nemala nič, prišla zadarmo k majetku. Od roku 1946 do roku 1948 sa na základe zmluvy medzi československou a maďarskou vládou z Maďarska vysťahovalo približne 75 000 Slovákov. Najviac sa ich presídlilo z nasledujúcich miest: Békešská Čaba, Slovenský Komlóš, Níreďháza, Budapešť, Sarvaš.

Osudové roky: 1946 - 1947

V roku 1946 podľa uzavretej dohody medzi Československom a Maďarskom sa začala výmena obyvateľstva. Slováci v Maďarsku sa stali nástrojom politiky. Československé vládne orgány založili Československú presídľovaciu komisiu, ktorá od marca 1946 sídlila v Budapešti. Úlohou komisie bolo počas troch mesiacov verbovať a agitovať v Maďarsku na presídlenie do Československa. V záujme presídlenia v obciach, kde bývali Slováci, sa začali objavovať plagáty, letáky, organizovali sa zhromaždenia.

Pomocou zástupcu riaditeľa Múzea Mihálya Munkácsyho Juraja Andu som mal možnosť oboznámiť sa so súdobými dokumentmi výmeny obyvateľstva. Propagačný materiál Presídľovacej komisie je súčasťou chráneného dedičstva Jána Sekerku, významného čabianskeho rodáka. Pre túto prácu som vybral len niekoľko dokumentov z bohatých prameňov, ktoré budem analyzovať.

Z rodinnej korešpondencie - roky 1948 - 1949

Môj prastarý otec Pavol Pečeňa starostlivo zbieral všetky listy, doklady príslušníkov rodiny. Takto sa zachovala - aspoň čiastočne - korešpondencia Judity Spišiakovej, rodenej Pečeňovej, s rodičmi. Ona sa presídlila na Slovensko v roku 1948 so svojim manželom Jánom Spišiakom. Bola z piatich súrodencov jediná, ktorá si zvolila nový domov. Keďže ide o rodinnú korešpondenciu, postupoval som veľmi opatrne, z listov som povyberal tie najstaršie, z rokov 1948 a 1949. Neuvádzam celý text korešpondencie, z úcty vynechávam intímne, rodinné témy, sústredil som sa predovšetkým na fakty, ktoré z mnohých stránok obohacovali moje vedomosti o výmene obyvateľstva. Judita Pečeňová sa narodila roku 1923 v Sarvaši, bola najstaršou dcérou Pavla Pečeňu a Alžbety Paluškovej. So svojim manželom Jánom Spišiakom po presídlení žila v Želiezovciach, neskoršie v Leviciach, kde zomrela v roku 1985. Mala jedinú dcéru Helenu, ktorá sa stala respondentkou mojej projektovej práce. Jej spomienky uvádzam v nasledujúcej kapitole.

Listy Judity Pečeňovej napísané svojim rodičom sú veľmi zaujímavé a mnohovravné. V nich sa odzrkadľuje história, osud jednotlivca. V listoch som sa stretol aj s terminológiou súdobej politickej propagandy. Korešpondencia veľmi dobre odráža životné pomery na Slovensku koncom 40. rokov minulého storočia. V jednom z prvých listov sa píše, že „chvála bohu máme čo jesť“, informuje o stavbách po druhej svetovej vojne, napríklad o výstavbe okresného domu v Želiezovciach a o nádeji, že možno aj ostatní členovia rodiny sa môžu presídliť na Slovensko. Po druhej svetovej vojne aj na Slovensku bol zavedený lístkový potravinový systém. List z roku 1949 celkom presne informuje o tomto. Presídlení Slováci udržiavali kontakty a vzájomne sa informovali o tom, čo sa stalo doma a aké osudy mali presídlenci v novom domove. Je veľmi zaujímavé sledovať, ako sa mení jazyk listov: najstaršie texty zachovávajú dolnozemské nárečie, ale postupne prevláda spisovná slovenčina. Rodičia sa sťažujú svojej dcére, že „nie všetko vyrozumeli z listu“ a dcéra im vysvetľuje nové výrazy v slovenčine. (...Píšete, že nám všetko ňevjete vyrozumieť znaších dopisov. Nuž mi sme si už zvykli nato, tak písať ako píšeme, nám je to už samozrejme. Mi sa už nevipraváme tak, že taďeme na körgát vijzálás mektekintovať, alebo do városu do jegyzői irogye, pred járasbíróság, na rendőrség, do sétakertyi, do vendéglyova, do műkedvelyova szereplyuvat, na nyaralás, do mozgova na közellátás, na csirke plyac, mi ideme do mesta, na notársky úrad, na okresný súd, na Národnú bezpečnosť, do kina, na zásobovací úrad atď...)

Rozprávanie Heleny Mrázovej

Helena Mrázová (rodená Spišiaková), dcéra Judity Pečeňovej, žije dnes v Leviciach. Narodila sa po presídlení rodiny, roku 1948. Po ukončení gymnázia študovala na lekárskej fakulte bratislavskej univerzity. Dnes pracuje ako obvodná lekárka - internistka. Udržiava živé kontakty s dolnozemskou vetvou rodiny. Keď som sa rozhodol napísať túto projektovú prácu, tak som ju poprosil, aby mi pomohla pozbierať spomienky na historické udalosti výmeny obyvateľstva.

- Kedy sa presídlili tvoji rodičia? Ako spomínali tvoji rodičia na presídlenie?

- Naši sa presídlili v apríli 1948 a spomínali si na presídlenie dvojako, raz smutno a inokedy príjemne a veselo. Smutno preto, lebo ich niesli v nákladných vozňoch spolu s dobytkom, kde nebolo žiadne súkromie ani hygiena. Veselo preto, že som sa im narodila 1. 7. 1948. Mali veľkú radosť, lebo predo mnou sa im narodil syn, ktorý zomrel v Orošháze. Presídlenie prebiehalo v niekoľkých etapách a presídlencov rozdeľovali do jednotlivých rajónov na Slovensku. Niektorí prišli na územie, kde sa hovorilo temer výlučne maďarsky, preto sa asimilovali a pôvodní Slováci sa pomaďarčili. Iní sa dostali do slovenského rajónu a ostali verní slovenčine. Neviem, kto to rozdeľoval, ale zo Sarvašu a okolia sa presídlili viac-menej okolo Želiezoviec. My sme sa presťahovali zakrátko do Bánoviec nad Bebravou, kde sa hovorilo výlučne slovensky, a preto som aj maďarský jazyk úplne zabudla. Prvé roky školy som absolvovala tam a potom otec, ako štátny zamestnanec, bol preložený do Levíc, kde sa opäť hovorilo dvojjazyčne, preto som sa aj ja naučila znovu maďarsky, ale len hovorovú a nie spisovnú reč.

- Čo pre teba znamenalo, že pochádzaš z presídleneckej rodiny?

- To, že pochádzam z presídleneckej rodiny, pre mňa nič neznamená, lebo som hovorila a hovorím peknou ľubozvučnou stredoslovenčinou. Nikto nikoho neodsudzoval, hoci vedel, že rodičia pochádzajú z Dolnej zeme, ale ja som sa už narodila tu a som hrdá, že som Slovenka.

- Ako ste udržiavali kontakty s rodinou?

- Kontakty s rodinou, ktorá zostala v Maďarsku sme udržiavali návštevami. Prvýkrát sme navštívili Maďarsko, keď som bola asi trojročná. Cestovali sme vlakom a podľa rodičov to bola namáhavá a dlhá cesta. Potom asi ako 10-ročná som bola na prázdninách u starých rodičov. Následne sa mamin brat Pavel oženil. Boli sme na svadbe autom a môj otec ženícha a nevestu rozvážal autom po chotári a jednotlivých sálašoch. Starý otec hovoril, že to bol zázrak, lebo auto tade neprešlo ani raz za týždeň. Potom sa narodila Editka, na ktorú sa živo pamätám v postieľke v izbe pri peci. Aj ako sa učila chodiť.

- Čo pre teba znamenajú Sarvaš, Kondoroš a Čabačúd?

- Pre mňa Sarvaš znamená zábavu, ktorú mi umožnil mamin brat Pavel, chodil so mnou ešte ako slobodný na tancovačku. Z Kondorošu si pamätám najmä na trhy, ktoré otec rád navštevoval a kondorošskú čárdu, ktorú sme neraz navštívili. Čabačúd mi je povedomý len tak, že tam piekli veľmi dobrý chlieb, ktorý sme počas našej návštevy chodili kupovať.

- Čo si odovzdala svojim deťom z našej rodinnej histórie?

- Moje deti z toho, že pochádzam z presídleneckej rodiny, majú to, že navštevujeme Editku s rodinou. Žiaľ, hoci mám veľa sesterníc a bratrancov v okolí, kde som bola ako malá, nestretávame sa, hádam preto, že som najstaršia a ako dieťa som neovládala maďarčinu a oni zase slovenčinu. Veľmi sa teším, že mamin najmilší brat Pavel, ktorý síce nedávno zomrel, má dcéru Editku a ona dvoch synov, s ktorými sme v kontakte.

Moje závery

Žiadny dokument, žiadna vedecká práca nehovorí o dopadoch výmeny obyvateľstva na individuálne osudy, o prvých rokoch prispôsobovania sa, o túžbach po domove, po rodičoch, o trpkých skúsenostiach. Keď sa hovorí o výmene obyvateľstva v Maďarsku, spomína sa predovšetkým maďarské obyvateľstvo zo Slovenska, o Slovákoch z Maďarska sa píše oveľa menej. Napr. žiadnu fotografiu som neobjavil na internete o vagónoch, v ktorých naši cestovali. Veľký počet Slovákov sa presídlil na Slovensko. Dobre by bolo vedieť, prečo sa tak rozhodli a aké osudy potom mali v novej vlasti. Prečo sa niektorí z nich pomaďarčovali a prečo sa druhí zasa vedeli integrovať do slovenskej spoločnosti? V rokoch 1947-1948 ľudia cestovali vo vagónoch, možno v tých istých, ktoré sa používali počas 2. svetovej vojny. Celý proces výmeny obyvateľstva bol antihumánny. Udržiavanie kontaktov s členmi rodiny je podľa mňa veľmi dôležité. Asimilácia, strata jazyka prerušuje kontakty. Treba vedieť po slovensky, aby kontakty i naďalej žili...

Tomáš Pluhár

Slovenská základná škola a gymnázium v Békešskej Čabe

Ja a moji predkovia III. (redakčne krátený príspevok)

Cena Celoštátnej slovenskej samosprávy v II. kategórii

Pripravujúca učiteľka: Anna Petrovičová

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.............................................................................................................................................