Répašská Huta je obec, z ktorej pochádza môj otec a jeho predkovia. Má 500 obyvateľov. Leží uprostred nádherných lesov Bukových hôr. V porovnaní s ostatnými obcami je jej chotár najhustejšie lemovaný horou. Okolité lesy vždy boli základom živobytia tunajších obyvateľov. Ani naša rodina nebola výnimkou...

Moji prastarí, starí rodičia, ba aj otec si tam tiež našli prácu. Živili sa furmanstvom, boli nádenníkmi pri lesných prácach, pálili vápno a uhlie.

Samotná obec je pomerne mladá. Jej história sa datuje 220 rokov. Jej dnešný názov sa prvýkrát spomína roku 1790 ako osada, ktorá vyrástla v susedstve sklenej huty. Pomenovaná bola podľa lesníka Répáša a spomenutej huty. Obyvateľstvo tvorili prisťahovalci zo Šariša, Spiša, Liptova, Oravy, Trenčína, Zvolena, Gemera, Malého Hontu a Novohradu. Títo sa zmiešali s miestnym obyvateľstvom, s ktorým vytvorili svojské slovenské spoločenstvo s miešaným jazykom. Pôvodnú ľudovú kultúru zachováva už 57 rokov miestny tanečný súbor Veľká Bukovinka.

Môj otec

Volá sa Béla Kővári. V rodine bolo šesť detí. Jeho otec sa volal Lajos Kővári, matka Emília Mikeszová. Pôvodne sa však môj starý otec volal Lubai, neskôr si zmenil priezvisko. Môj otec sa ešte narodil ako Lubai, ale neskôr sa aj on stal Kővári. Toho času tak urobilo mnoho tunajších obyvateľov. Podľa článku v Ľudových novinách v našej dedine asi jediným, kto si po druhej svetovej vojne nepomaďarčil meno, bol bývalý riaditeľ školy Karol Orliczký. Podľa neho nikto do toho nikoho nenútil, len bola taká možnosť a mnohí ju využili. Bola v tom možno aj politika. Môj otec sa teda narodil v Répašskej Hute 26. januára 1951. Aj základnú školu začal navštevovať v tejto obci. Jeho o dva roky mladší brat Ernő začal 1. septembra 1963 chodiť do štvrtej triedy slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom. O mesiac mu v internáte bolo veľmi smutno za rodinou. 1. októbra toho istého roku sa preto k nemu prisťahoval i môj otec. Vtedy bol šiestakom. Jeho triednou učiteľkou bola Terézia Gogolyáková, teta Terka. Pani učiteľka dodnes žije v Novom Meste pod Šiatrom a teší sa dobrému zdraviu.

V škole na Dózsovej ulici č. 11, v ktorej dnes sídli Kazinczyho múzeum, bol otec priemerným žiakom. Nebol jediným z Répašskej Huty, vtedy odtiaľ dochádzalo 18 detí. V jeho triede boli traja z trinástich - Mária Vajková, Jozef Makó a on. Jozef dnes žije v Miškovci a Mária, inak otcova sesternica, v Bogáči. Spolu zdolávali denne vzdialenosť 250 m od hlavnej budovy internátu na ulici Rákóczi č. 3 do školy.

Pán učiteľ Rezső Petik, ktorého volali len ujo Rudi, sa vo svojej výskumnej práci z roku 1974 o Répašskej Hute vyjadruje takto: „Répašská Huta: 588 obyvateľov, vzdialenosť od železnice 31 km, od Nového Mesta pod Šiatrom 115 km. Dala 59 žiakov, v poslednom ročníku už len jedného. Posledných 5 rokov ich počet klesal... Je to obec s pomerne vysokou kultúrou. Počet žiakov klesol z nasledujúcich dôvodov: 1. veľká vzdialenosť od Nového Mesta pod Šiatrom, 2. répašhuťanská škola disponuje tiež dobrým pedagogickým zborom, 3. učitelia sa snažia počet žiakov udržať, lebo ich pokles by spôsobil menšie zlučovanie.”

Otec skončil základnú školu v školskom roku 1965/1966. Celkový počet žiakov bol vtedy 143. Od prvej po ôsmu triedu sa počet žiakov menil nasledovne: 13,14,15, 22,13, 23, 24,13. Medzi nimi boli žiaci z 13 obcí. Môj strýko Ernő skončil základnú školu v školskom roku 1967/1968. Môj otec ho v internáte pravidelne navštevoval, lebo vo svojich stredoškolských štúdiách pokračoval v Novom Meste pod Šiatrom.

Moji prastarí rodičia

Prastarí rodičia z otcovej strany Menyhért Lubai a Anna Kőváriová sa zobrali dňa 8. mája 1899. Vlastný dom si kúpili 6. júna 1903 od manželov Józsefa Offerthalera a Terézie Rusznyákovej v Répašskej Hute za 700 korún. Podľa kúpno-predajnej zmluvy na mieste zaplatili 420 korún a do 1. októbra 1903 mali doplatiť zvyšných 280 korún. Za preddavok sa však mohli do domu ihneď nasťahovať. Prastarí rodičia z matkinej strany Lajos Mikesz a Emília Fridelová sa zobrali dňa 8. apríla 1918. Za čias mojich prastarých rodičov ľudia chodili v krojoch. Chlapi nosili biele voľné plátenné nohavice, biele košele, čierne vesty, čierny klobúk a čižmy.

Moji starí rodičia

Moji starí rodičia z otcovej strany sa volali Emília Mikeszová a Lajos Lubai. Emília Mikeszová sa narodila 27. mája 1921, v matrike sa uvádza, že bola rímsko-katolíckeho vierovyznania. Lajos Lubai sa narodil 1. októbra 1917. Bol tiež rímsko-katolíckeho vierovyznania. Podľa poistnej zmluvy zo dňa 19. júna 1978 bol môj starý otec majiteľom deväťročnej kravy menom Gyöngyi, ktorá sa narodila v roku 1969. No viem, že mali i ošípané. Dôkazom častých zabíjačiek je i fotografia mojej nevlastnej starej mamy, ktorá nesie v ruke misu s pochúťkami zo zabíjačky. Dedo, ktorého som nepoznal, si zobral svoju druhú manželku po tom, ako mu začiatkom šesťdesiatych rokov zomrela jeho prvá žena. Toho času učitelia udržiavali kontakty s rodičmi nielen na rodičovských schôdzach, ale i mimo nich, napríklad v trhové dni. V utorok a v piatok sa teda moji starí rodičia objavili na trhu i v škole. Deti navštevovali najmä cez dvadsaťminútové prestávky a zároveň sa porozprávali s učiteľmi.

Môj otec vojak

Otec po skončení školy narukoval na vojenskú prezenčnú službu. Dokonca si za mlada spieval i košútovské piesne, preložené z maďarčiny, ako napr. túto:

Lajos Kossuth to odkázal

Minul se mu regiment

Keď ešti raz to odkaže

Čicke musime mi odejsť

Nech žije dluho Maďarsko

Nech žije dluho.

Po skončení služby bol otec drevorubačom, pekárom a pritom pomáhal aj ako vápenkár. Dnes je podobných pecí ako vidieť na pôvodnej fotografii asi 40. Proces, ktorým v nich vápenec prejde, aby sa stal vápnom, si vyžaduje teplotu až 1500 °C. Takú obrovskú energiu vápenkári získavajú pálením takého istého množstva bukového dreva, ako vápenca, ktorý majstrovsky naukladajú po obvode pece. Môj otec sa to naučil od svojich predkov. Taký vápenkár musí najskôr pripraviť drevo, nalámať vápenec, postaviť vápenársku pec, aby potom vo dne i v noci do nej prikladal bukové drevo. Po zamurovaní vrchnej časti pece treba 72 hodín permanentne udržiavať oheň v dolnej časti pece. Takto získaných 800 °C zvýši uvoľnená energia z rozpustených prímesí vo vápenci, ako je železo alebo síra. Až keď sa vápenec začne roztápať, môže vápenkár povedať, že vápno je vypálené. Vtedy sa mohol aj môj otec vyspať. Potom pec rozobrali a pripravili vápno na odvoz.

Moja matka

Moja matka Alžbeta Zuraiová pochádza z obce Hernádlak, narodila sa 12. mája 1963. Mala jednu sestru. Ja som sa narodil 8. apríla 1997 v Miškovci. Mamička najprv pracovala v skrutkárni v Miškovci, ale bola aj skladníčkou v pekárni, kde pracoval i otec. Napriek tomu, že sa nenarodila v Répašskej Hute, jej kuchárske umenie sa prispôsobilo miestnym chutiam. Staré recepty pravidelne oživuje v nasledujúcich jedlách, ktoré sú i dodnes pomenované po slovensky. Tieto jedlá vie pripraviť i otec, ktorý mi po slovensky nadiktoval aj prísady a spôsob ich prípravy.

Recepty

Maščuchová polievka obsahuje mrkvu, petrušku, kaleráb a „štikané” halušky. Polievku treba zatrepať.

Zatrepané huby sú vlastne suché huby, „gribi”, ktoré treba ztrepať. Podávajú sa so zemiakmi, alebo s ryžou.

Točne sa robia z 1 kg zemiakov, jednej cibule, soli, korenia, majoránky, dvoch lyžíc múky.

Strapačky sú z troch veľkých zemiakov, 1 kg múky, 1 celého vajca a vody.

Knedle sa robia z 3 dkg droždia, 1 kg múky, dvoch „vajcových” žĺtkov, soli. Po vykvasení treba knedle vyformovať a uvariť nad parou.

Mnohé prísady si naša rodina zbiera sama. Vo voľnom času chodievame na huby a lesné plody. V našich lesoch rastú jahody, maliny, černice, šípky a drienky. Radi sa venujeme i prácam v záhrade.

Slovenské piesne v pamäti môjho otca

Naša rodina si doma aj rada zaspieva. Otec si zo svojho detstva pamätal nasledujúce slovenské piesne, pričom prvú z nich spievali na Vianoce.

1. pieseň

Aka jasna hvezďička za horu sviťela.

Vtedy Pana Mária syna poroďila

Ako poroďila, tak mu aj spivala,

Hajačuču veliká, bo ja bi vam spala.

Vezňi, Petre, trúbu, zatrúb Pánu Bohu,

že se Ježišťek narodil, chvala Pánu Bohu.

2. pieseň

Široká je Balaton a uski je most na nej

Ne idz tamac moja milá, bo ti spadneš do nej.

//: Ňespadňem, ňespadňem ja do tej širokej vodi,

radšej spadňem, moja milá, s tebu do ľubosci://

s tebu do ľubosci://

Miestne povery a mýty

Vo voľnom čase sa moji rodičia často so mnou hrávajú, chodievame i na túry, alebo sa hrávame spoločenské hry a karty. Keď som bol menší, rozprávali mi rozprávky.

Najzaujímavejšie príbehy, ktoré mi otec slovne potvrdil, som sa však dozvedel z knihy, ktorú mi zo školskej knižnice v Répašskej Hute požičala moja bývalá učiteľka Valéria Petőfiová. Z knihy pod názvom Mýtické bytosti v Répašskej Hute som si vybral nasledujúce:

Podľa jednej z povier répašskí ľudia, starý Šproch so zaťom, odvážali niekam vápno. Starý Šproch šiel s vozom vzadu, zať vpredu s vlastným.... Zrazu tri ženy sa rútia dolu zo stráne. Chytia starého a dajú sa s ním do tanca. Zať už bol za Hollóstető, a starého nikde. Zať musel dlho naňho čakať. Keď ženy starého poriadne povykrúcali, otočili sa a strhla sa veľká hrmavica.

- Kde ste boli? - pýta sa zať starého, keď ho dobehol.

- Čo ti poviem… tri slečinky ma tak povykrúcali, že sa nevládzem na nohy postaviť….

Ďalšia povera je hrôzostrašnejšia. Podľa nej v Répašskej Hute žil jeden muž a jedna žena. Stalo sa to v lete. Išli zbierať seno. Urobili kopu z babincov. Zrazu hovorí muž žene: Ja teraz musím odísť tam a tam. Keď príde nejaký pes, vylez na babince a odtiaľ ho bi vidlami. Keď muž odišiel, hneď aj prišiel pes, dobre rozzúrený. Napadol ženu, ale chytil jej len sukňu a vytrhol z nej kus. Na veľký krik pes odišiel. Po krátkom čase sa vrátil muž. Žena mu vyrozprávala, že tu bol jeden pes. Ako sa tak rozprávajú, žena videla, že manžel má medzi zubami kus látky z jej sukne. Žena sa potom rozviedla so svojím mužom a jeho upálili. Tento človek bol vlkolak. Aj v Répašskej Hute, aj v Novej Hute bol vlkolak.

Ten najhrôzostrašnejší príbeh som nechal naposledy. Podľa neho mal mladý pán svadbu. Po nevestinom tanci odišla mladucha s manželom na pôjd si ľahnúť. Tam potom mladý muž roztrhal svoju manželku. Ráno ich čakali, že zídu z povaly, ale zišiel len muž a sadol si do kúta. - Kde máš manželku? - pýtali sa ho. Ale nepovedal nič. Stalo sa to v Répáši.

Môj prvý kontakt s Novým Mestom pod Šiatrom

Keď sa v našej obci koncom školského roku 2006/2007 rozhodli vyšší stupeň zlúčiť so školou v Novej Hute, môj otec sa rozhodol, že ma zapíše do novomestskej slovenskej školy. Ako siedmak sa dnes už tretí školský rok učím v škole, do ktorej chodili i mnohí moji príbuzní, aj môj otec. Škola síce od roku 1981 sídli na Ulici Bálinta Balassiho č. 4, no v jej učiteľskom zbore ešte stále vyučuje Alžbeta Kazupová, ktorá bola spolužiačkou môjho strýka. Keď ma bol otec zapísať do školy, hneď ho spoznala. Pekne sa aj porozprávali o spoločných známych.

Náš rodinný dom

O starom dome, v ktorom bývali moji prastarí rodičia, som si urobil nasledujúce poznámky tak, ako mi o ňom rozprával môj otec.

„Na stredku bol pitvor s pecu, s čím kurili aj čistu izbu. Ta izba bola napravo od pitvora. Nalevo bola kuchiňa, de bola aj jedna postelka. Tam spal starí tato. V pitvore na peci bol širokí kameň, kde udili slaninu, klobáse aj meso. Na vrch hiže buli šingle.“

Podľa záznamu v stavebnom povolení sa moji starí rodičia mohli nasťahovať do svojho vlastného domu dňa 11. decembra 1958. V tomto dokumente sa môj starý otec volá už Kővári. Neskôr tento dom daroval môjmu otcovi. Podľa darovacej listiny zo dňa 11. marca 1992 bol darcom Lajos Kővári, môj dedo, a darovaným Béla Kővári, môj otec. Dnes v tomto dome žijeme traja: moja mama, otec a ja.

Dúfam, že raz tento dom zdedím aj ja a budem sa oň starať tak pekne, ako moji rodičia. Verím, že raz o mojich rodičoch a starých rodičoch budem môcť aj ja porozprávať svojím deťom.

Csaba Kővári, 7. trieda

Maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná

základná škola a internát v Novom Meste pod Šiatrom

Ja a moji predkovia III.

Cena Domu slovenskej kultúry v B. Čabe v I. kategórii

Pripravujúca učiteľka: Júlia Kucziková

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
......................................................................................................................................