Každý rok chodievajú žiaci sarvašskej slovenskej základnej školy na lyžiarsky výcvik. Tohto roku sa štyria (Mária Medveďová, 5. C trieda, Anna Terhešová, 5. A trieda, Ákoš Častvan a Bálint Bertók 6. B trieda) spolu s pani učiteľkou Zlaticou Liškovou zúčastnili na lyžiarskom výcviku v Rakúsku.

Zájazd zabezpečilo Gymnázium v Sarvaši, hlavným organizátorom bol telocvikár Imrich Gyuricza.

Z roka na rok je ťažšie organizovať lyžovačku, pretože finančné podmienky sú čoraz náročnejšie. Pri prieskume začiatkom školského roka vysvitlo, že záujem by bol, ale finančné prostriedky rodičov sú, bohužiaľ, obmedzené.

Keďže tesne pred uskutočnením lyžiarskeho výcviku v Rakúsku vysvitlo, že je voľných päť miest, pružne sme využili túto možnosť. Našťastie naša škola je pomerne dobre vybavená lyžiarskou výstrojou, ale otázkou zostávalo, ktorá veková skupina a ktorí žiaci na výcvik pôjdu? Vedenie školy sa rozhodlo umožniť výcvik žiakom piateho a šiesteho ročníka. Záujemcov bolo viac, prednosť dostali tí, ktorí už boli aspoň raz lyžovať.

Keďže žiaci doposiaľ lyžovali len na Slovensku a prvýkrát cestovali do Rakúska, boli veľmi zvedaví nielen na svahové podmienky, ale aj na samotnú cestu. Otázok bolo nesmierne veľa. Počas cestovania sme mali aj zaujímavé príhody. V Sarvaši bolo ráno veľmi chladno, -10 stupňov a bola hmla. V autobuse nám bolo príjemne, ale ako sme sa približovali k hraniciam, hmla zhustla a pred nami sa zobrazila mliečna cesta. Niekoľko kilometrov po prechode hraníc sme sa dostali do takých závejov, že sme mohli pokračovať v ceste len krokom. Počasie sa menilo, pred príchodom na ubytovňu začalo svietiť slniečko a kraj, v ktorom sme sa ocitli, bol ako v rozprávke.

Oblasť južnej Karintie je naozaj jedna z najkrajších v Rakúsku. Ubytovaní sme boli v hoteli Friesacherhof. Dvojposteľové izby s komfortným zariadením a ešte krajším výhľadom na okolie nás očarili.

Hneď po raňajkách sme sa vybrali na svah Klippitztörl, dostali sme permanentky, na ktoré sme museli dávať pozor.

Prvý deň sme lyžovali len na svahu pre začiatočníkov, bol dosť krátky, no strmý, ale na rozcvičenie žiakom vyhovoval.

Ostatné dni sme sedačkovou lanovkou vyšli na najvyšší bod svahu, tu sme mali možnosť výberu podľa vlastných schopností. Červené a modré značky označené číslom prezrádzali obťažnosť svahu. Počas týždňa sme vyskúšali všetky trate. Každý deň sme spolu obedovali na niektorej chate. Počasie nám prialo, napriek tomu, že vždy fúkal silný, studený vietor. Najzložitejšie bolo používanie vleku s kotvou, ale práve odtiaľ bolo najviac možností používať svahy rôznej obťažnosti. Pre deti bola trasa lesnou cestou hotovým dobrodružstvom, lebo sa tu dalo aj skákať z menších mostíkov. Oddýchnuť sme si chodili na štvormiestnu sedačkovú lanovku, na ktorej trvala cesta 15 minút. Mali sme možnosť rozprávať sa po slovensky. Po večeri žiaci písali slohové práce, v ktorých opísali svoj denný program.

Opis jedného dňa Ákoša Častvana.