V uplynulých týždňoch mali naši čitatelia možnosť spoznať štipendistov Nadácie pre nadaných. Je to program na podporu žiakov 7. a 8. tried základných škôl, ktorí sa popri svedomitom štúdiu snažia zdokonaliť sa v slovenčine a v znalosti slovenskej kultúry, ktorí sa aktívne zúčastňujú na súťažiach pre základné školy, na kultúrnych a spoločenských podujatiach Slovákov v Maďarsku a chceli by pokračovať v štúdiu na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti.

Ako sme už o tom písali, účastníci programu nemôžu sedieť na vavrínoch: plnia požiadavky stanovené nadáciou. Tak napríklad zostavujú projektové práce, zúčastňujú sa na rôznych súťažiach, teda cieľavedome si rozširujú znalosti slovenského jazyka a vedomosti o slovenských reáliách. V našom novom seriáli prinášame práce, ktoré napísali v období, keď sa uchádzali o štipendium.

Minulosť a prítomnosť jednej rodiny

V tejto práci by som chcela predstaviť moju rodinu a trošku sa zamyslieť nad tým, kde sú moje korene, odkiaľ vlastne pochádzam.

Naša rodina býva v Pilíšskej Čabe. Môj otec Pál Eszes je dôchodca, mamička Erika Eszesová učí na Slovenskej škole v Budapešti. Mám dvoch bratov. Adam študuje na Vysokej škole kráľa Žigmunda v Budapešti a Áron na Starobudínskej univerzite. Starší brat bude sociológom a mladší elektroinžinierom.

Môj otec pochádza z Budapešti a matka z Maglódu. Z otcovej strany mám maďarských a z matkinej slovensko-maďarských predkov. Ja som sa rozhodla skúmať slovenskú vetvu mojej rodiny, čiže život mojich maglódskych starých a prastarých rodičov.

Maglód sa nachádza 3 kilometre od Budapešti. V tejto malebnej dedinke sa narodila moja matka, dcéra Józsefa Németha a Anny Tabányiovej. Môj starý otec bol Maďar a stará matka Slovenka.

Podľa tureckých popisov zo 16.-17. storočia obyvateľstvo Maglódu bolo maďarskej národnosti. Po vyhnaní Turkov sa sem prisťahovala ďalšia skupina Maďarov, lenže ich počet bol malý, takže zemepán sa rozhodol nasťahovať sem osídlencov slovenskej národnosti z Horného Uhorska, predovšetkým z Novohradskej župy. Podľa spisov evanjelickej matriky z roku 1720 už tu bývali dve slovenské rodiny.

Zo sčítania obyvateľstva z roku 1720 je známe, že z 26 rodín, ktoré platili dane, boli štyri slovenského pôvodu. V polovici storočia bola prevažná väčšina obyvateľstva slovenskej národnosti. V súčasnosti tu žije pár stoviek slovenských rodín, ale mladšia generácia už nehovorí po slovensky.

V roku 1902 sa oficiálnym jazykom v miestnej škole stala slovenčina. Moja stará matka Anna Némethová, rodená Tabányiová, ktorá sa narodila v roku 1936, sa po maďarsky naučila až v škole.

Doma a v kostole používala slovenčinu. Prastará matka Anna Tabányiová, rodená Potočková, vedela iba po slovensky, maďarsky sa nikdy nenaučila. Jej muž Pál Tabányi sa naučil v tomto slovenskom prostredí po slovensky.

Život v Maglóde bol pestrofarebný. Slováci presídlení z Horného Uhorska si priniesli svoje obyčaje, pritom si osvojili zvyky nového domova. Týmto spôsobom sa zrodili tradície, ktoré determinovali ich každodenný život od narodenia až po smrť. V malých domoch so slamenými strechami žili početné rodiny, starí rodičia, rodičia i vnúčatá.

Zo spomienok mojej matky som sa dozvedela, že i moji prastarí rodičia, Pavol Tabányi a Anna Potočková, bývali v jednom takom malom dome na konci dediny. Bolo vo zvyku, že izbu a kuchyňu pred každým sviatkom vylíčili. Hlinenú podlahu zarovnali pieskom, aby bola ako zrkadlo. Popri stene namaľovali tenký pruh červenou farbou.

Prvá miestnosť bola čistá izba. Medzi dvoma oblôčikmi bolo krásne ozdobené zrkadlo, na stenách viseli obrazy svätých a fotografie členov rodiny. Baldachýnová posteľ bola v kúte vľavo, na nej pekne vyšívaná perina a vankúše až do výšky stropu. V izbe bola ešte lavica, skrinka so zrkadlom a veľká skriňa na šatstvo. Čistú izbu používali len počas sviatkov, tu oslavovali svadby, krstiny, ale aj zabíjačku.

V kuchyni bola pec, ktorá aj cez tuhé zimy vykúrila celý byt. Tu varili polievky. Iné jedlá varili na železnom trojnožnom stojane v nádobách z pálenej hliny. Okolo pece bola pätka prikrytá pokrovcami utkanými z farebných handier. Zadná izba slúžila ako spálňa pre celú rodinu. V komore sa nachádzali potraviny: múka, údené mäso, slanina, klobása a slivkový lekvár.

Moji prastarí rodičia mali gazdovstvo. Zaoberali sa chovom dobytka, pestovaním obilnín, zemiakov, kukurice a rôznych druhov zeleniny. Vo vinici pestovali hrozno, z ktorého robili víno. Ovocie sušili na slnku alebo po pečení chleba v peci. Po uschnutí ho uložili do plátenného vrecka a vyvesili do komory. Bolo to veľmi užitočné v zime, lebo zo sušeného ovocia robili kompóty. Populárne bolo aj varenie lekváru v kotle.

V maštali mali kone a kravy. Kone pomáhali v hospodárstve. Kravy pásli na spoločných pasienkoch.

Spracovanie mlieka bolo úlohou žien. Moja prastará matka pravidelne robila tvaroh, smotanu a bryndzu. Každý rok chovali jednu ošípanú, aby mali klobásu, slaninu, údené mäso a masť.

Vianoce čakala celá rodina. 24. decembra moja prastará matka varila a piekla vianočné jedlá. Na Štedrý večer varila na večeru kapustnicu a makové rezance. Orechy, jablká, kukuricu a pšenicu prichystala do malého košíka, ktorý potom postavila pod stôl. Tento košík tam stál do konca roka. Po večeri celá rodina išla do evanjelického kostola, ktorý bol na konci dediny.

Moja matka, keď mala trinásť rokov, ešte recitovala na takejto bohoslužbe. O polnoci sa dedinčania stretli pri zvone a spievali vianočné piesne.

Otec a matka študovali v Budapešti, tam sa aj zoznámili. Tam sa narodili moji bratia a tam som sa narodila i ja. Iba pred niekoľkými rokmi sme sa presťahovali do Pilíšskej Čaby.

Pilíšska Čaba leží na úpätí Pilíšskych vrchov. Patrí medzi najstaršie osady okolia.

Veľká časť obyvateľov sa hlási k nemeckej a k slovenskej národnosti.

Slováci sa usadili v Pilíšskej Čabe v 18. storočí. Súpis majetku z r. 1714, keď dedinu získali klarisky, obsahuje mená maďarských a slovenských obyvateľov a zdá sa, že Pilíšsku Čabu obývali až do polovice 18. storočia výlučne len oni. V časoch panovania Márie Terézie a Jozefa II. a na začiatku 19. storočia prišli do dediny Nemci.

Obyvateľstvo si aktívne zachováva svoju národnostnú identitu, rozvíja kultúrne dedičstvo svojich predkov. Na obecných slávnostiach vždy bývajú národnostné programy. Starší príslušníci každej národnosti ovládajú ešte všetky tri jazyky, teda hovoria po maďarsky, po nemecky a po slovensky.

Panský dom, čiže dedinské múzeum, vytvorili Nemci a Slováci spoločne. Obe národnosti tu vystavili starodávne nástroje, nábytok, šaty. Ja tieto predmety obdivujem, lebo o nich mi rozpráva i moja matka, keď spomína na svojich predkov v Maglóde.

Život našej rodiny sa zmenil. Žijeme iným spôsobom, bývame pohodlnejšie, modernejšie, ale tradície našich predkov ostali. Ostali tradičné vianočné jedlá, piesne a tance, ktoré zachovávajú spomienky na mojich dávno zosnulých prastarých a starých rodičov.

Anna Eszesová, 8. trieda (2011)