Popoludní 7. júna 2012 Budínskohradská slovenská národnostná samospráva (BSNS) vo svojom sídle čakala vzácnych hostí: žiakov Budapeštianskej slovenskej školy, ktorých som sa podujal sprevádzať.

Dievčatá a chlapci pod vedením pani učiteľky Margity Zaťkovej prišli v dohovorenom čase na námestie Viedenskej brány. Takto ju nazvali až Turci, keď bol Budín tureckým vilájetom. Predtým to bola Sobotná brána, lebo na neďalekom námestí sa konal každú sobotu jarmok. Medzi Sobotnou bránou a dnešnou Slávičou ulicou (Csalogány u.) bola vtedy slovenská dedina (Tótfalu). Patrila ku kostolu Márie Magdalény, z ktorého tu ostalo už len rumovisko, no jeho veža ešte stojí. Potom som ich zaviedol do budovy Budínskohradskej samosprávy, v ktorej sídli aj naša samospráva, a ktorá by sa pokojne mohla nazývať aj múzeom, keďže ju ozdobuje veľa skvelých sôch a historických malieb. Vošli sme do sieni, kde nás už čakala pani Alžbeta aj so skromným pohostením. Ďalší dvaja členovia zboru - Pavol Tóth Czifra, pôvodne Sarvašan, a podpredsedníčka Katka Noszlopyová - kvôli pracovným povinnostiam tam nemohli byť, ale hostia sa s nimi mohli oboznámiť aspoň pomocou fotografií. Prítomní žiaci patrili k najusilovnejším prispievateľom a „redaktorom“ dvoch školských časopisov: Slniečka a Študentského pera.

Cieľom BSNS bolo obnoviť styky so slovenskou školou, lebo jej žiaci tu už boli aj pred rokmi. Chceli sme im predstaviť niektoré zaujímavosti zo života tunajších Slovákov, aj niečo z toho, na čo sú tu Slováci oprávnene hrdí. Napríklad, že Slováci na hrade a v jeho okolí žili aj v období pred Turkami, lebo tam vedľa mali aj dedinu. Ale boli tu aj po tureckej dobe. Potvrdzujú to údaje od Jánosa Poóra o tom, že roku 1714, keď mal Budín 8952 obyvateľov, z nich 4660 bolo Nemcov, 3690 Slovanov (Srbi a Slováci), 415 Maďarov a 187 iných. Ak Slováci v stredoveku mali dedinu pod Sobotnou bránou, na náprotivnej strane podhradia po Turkoch vznikla osada Tabán, v ktorej žili Ráci, čiže Srbi. Podobné údaje boli aj na peštianskej strane napr. v počte evanjelikov ešte aj v 19. storočí. Napríklad v roku 1821 Slovákov bolo 1394, Nemcov 1125 a Maďarov 35.

A ako je to dnes? V roku 2001 sa tu za Slovákov hlásilo 33 občanov, ale v troch ďalších kategóriách ich bolo ďalších 88 (napr. aj 26 takých občanov, ktorí sa doma zhovárajú po slovensky, ale za Slovákov sa nehlásili!), takže spolu 131 osôb. Zaujímavá je aj skutočnosť, že často aj maďarskí kolegovia veľkej samosprávy majú až závideniahodne pekné slovenské mená, ako Pivarník, Lipták, Kokaš a pod. Slováci tu podnes žijú a nejeden z nich býva práve na Atilovej ulici.

Ďalej som deťom zdôraznil, že kedysi nežili Slováci v osobitných štátoch, ale všetci spolu, v mnohonárodnostnom Uhorsku. Aj hlavné mesto sme mali spoločné: Budín, či Pešť-Budín, a od r. 1873 Budapešť.

Nakoniec žiaci dostali zbierku štúdií o tých slovenských sochároch, ktorých diela sa nachádzajú na verejných miestach Budínskeho hradu (Jozef Damko z Nitrianskeho Pravna, Ladislav Július Dunajský z Ľubietovej, Alojz Štróbl z Kráľovej Lehoty, Ján Fadrus z Bratislavy). Porozprával som im, ktorý z týchto našich umelcov kde a akú sochu má, a spomenul som aj jednu jazdeckú sochu, ktorú síce vytvoril maďarský sochár, ale ten, čo na tom koni sedí, by určite rozumel po slovensky, lebo pochádzal zo starodávneho turčianskeho zemianskeho rodu. Je to slávny husár Andrej Hadík, ktorý 16. apríla 1757 na čele 3500 husárov a pešiakov zaútočil na Berlín a obsadil ho. Odtiaľ máme aj príslovie: Urobil husársky kúsok! Tento husár dosiahol vysokú hodnosť poľného maršala a stal sa predsedom Dvornej vojenskej rady vo Viedni. Jeho zásluhou sa dostali Slováci aj do Petrovca patriaceho futockému panstvu. Dnes je to metropola vojvodinských Slovákov, lebo Futog bol jeho dedičným panstvom. Spomínaní sochári majú diela rozložené po celom hrade, takže sme s rozprávaním na samospráve skončili, aby si mohli všetko prezrieť aj na vlastné oči v teréne. Ešte som rozdal žiakom zbierku svojich básní, z čoho vznikla malá autogramiáda a od pani učiteľky sme dostali najnovšie číslo ich časopisu Študentské pero.

Najprv sme si pozreli neďalekú sochu Jána Kapistrána, stojaciu na rovnomennom námestí, a opodiaľ, na Hessovom námestí sochu pápeža Vincenta XI., dielo Jozefa Damka.

Ďalej to bola socha herca prvého maďarského divadla v Pešti, Mártona Lendvaya, dielo Ladislava Júliusa Dunajského. Bol to tunajší Slovák, narodil sa v Pešti, ale v slovenskej rodine, ktorá sa presídlila do hlavného mesta z Ľubietovej.

Potom sme prešli k Rybárskej bašte, aby sme si tam pozreli jazdeckú sochu kráľa sv. Štefana, a odtiaľ na Hunyadiho dvor hradného paláca, kde sme obdivovali súsošie Matejovej studne. Sú to nádherné diela Alojza Štróbla. Nimi sa tento rodák z Kráľovej Lehoty stal slávnym, získal si veľké sympatie obyvateľov hlavného mesta - Budapešti.

Cestou do vnútorného dvora kráľovského paláca sme zistili, že prechodnú bránu zvnútra i zvonka chránia dvojice strašidelných levov. Ich tvorcom je Bratislavčan Ján Fadrus, ktorý posledných 9 rokov svojho života býval a tvoril v Budíne. Nedávno mu tu, na ulici Naphegy, odhalili bustu.

Plánovaný dvojhodinový program sa pretiahol na dve a pol hodiny, a predsa to bolo málo na vyčerpanie témy. Bolo to len jej načatie. Veď tu žili a účinkovali aj slovenskí básnici, ale aj Slováci iných povolaní. Dôkazy o tom nachádzame v Národnej galérii, v Széchenyiho knižnici, i v Krajinskom archíve. Takže Slováci žijúci v I. obvode Budapešti sa nemusia cítiť cudzo, lebo naši slovenskí predkovia tiež prispeli ku kultúrnemu bohatstvu krajiny. Bola by to téma na mnohé ďalšie stretnutia.

Gregor Papuček