Divadelný tábor CSS ● Na ľudovú nôtu

Viete si predstaviť lepšiu kombináciu ako leto, prázdniny, slnko, veľa dobrých kamarátov a kamarátok, peknú prírodu a navyše na niekoľko krokov od ubytovne bazén? Vyzerá to všetko ideálne, ale my musíme k tomu prirátať po prvé a po druhé a po tretie „dospelákov“, ktorí nám strpčujú život. Dávajú na nás pozor na každom kroku, poučujú nás, prikazujú a zakazujú a navyše nás ešte aj cez prázdniny chcú niečo naučiť.

A predsa: v divadelnom tábore Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) sa toto všetko dá akosi zladiť k spokojnosti všetkých. Veď deti sem už celé roky - teraz už po trinásty raz - prichádzajú preto, aby spoločnými silami - teda so spomenutými „dospelákmi“, svojimi učiteľkami a odborníkmi, divadelníkmi zo Slovenska - pripravili divadelné predstavenia. V tomto roku sa ich v rekreačnom zariadení MIER v Chtelnici neďaleko Trnavy zišlo spolu 75, z toho 60 detí zo Slovenského Komlóša, Sarvaša, Budapešti, Šápova, Békešskej Čaby, Mlynkov, Nového Mesta pod Šiatrom, Kétšoproňu, Luciny, Segedína a pripojil sa k nim aj jeden žiačik z Bratislavy.

V týždňovom tábore sa toho musí stihnúť naozaj veľa, veď čistého času na naštudovanie predstavení je málo, prakticky päť dní (samozrejme, nemohol chýbať aspoň jeden, presnejšie pol dňa na výlet, tentoraz do historickej Trnavy). Vy, milí malí a veľkí čitatelia Ľudových novín, už iste viete, že v divadelnom tábore sa v posledných rokoch skúša v troch skupinách. Nebolo tomu inak ani tento rok. Nuž a skúšať sa dalo perfektne, pretože v Chtelnici na to boli veľmi dobré podmienky, každá skupina mala svoj väčší či menší “kútik“. Po tom, ako v prvý večer odborní lektori oboznámili deti s tým, čo si pre ne pripravili a čo by spolu s nimi chceli priviesť do úspešného konca, sa tieto, hoc aj s menšími ťažkosťami (Do ktorej skupiny by som mal ísť? Ktorá rozprávka ma viac láka? V ktorej skupine mám kamarátov?), rozdelili. Napokon sa to ukázalo ako veľmi dobré riešenie, že sa vekovo preskupili, teda pomiešali sa žiaci základných a stredných škôl.

Je zaujímavé, že všetci lektori tentoraz rozmýšľali „na ľudovú nôtu“. Čerpali zo slovenských tradícií, folklóru, zo slovenskej ľudovej slovesnosti a rozprávok. Elena Bakošová sa spolu s hudobným skladateľom, pánom profesorom Belom Felixom (ani jedného z nich nemusíme osobitne predstavovať, veď nechýbali ani v jedinom tábore!) rozhodla pre slávneho zbojníka, ľudového hrdinu Jura Jánošíka. „Zbojnícka romanca“, ktorú E. Bakošová napísala zo všetkých dostupných materiálov s použitím niektorých veršov z Balady o Jurovi Jánošíkovi od Margity Figuli. Hovorí o láske materskej i mileneckej, o zrade, zlomyseľnosti, ale i o tom, že všetci ľudia sú si rovní. Popretkávaná je známymi ľudovými pesničkami a nápaditými scénickými obrazmi. Stretáva sa v nej minulosť s prítomnosťou, smútok a krása balady s humorom.

Daniela Pápayová so svojou pomocníčkou Máriou Benkovskou a s B. Felixom pripravili s deťmi rozprávku na motívy poviedkovej anekdoty Jána Štiavnického Richtárska stávka. Ktoré dievčatá sú krajšie? Z Východnej alebo z Važca? Kde žijú šikovnejší a prešibanejší chlapi? Podarí sa chlapcom z Važca uniesť Aničku z Východnej? Richtári sa najprv hádajú, potom sa predsa len pomeria a napokon sa dvaja mladí - Miško a Anička - celkom jednoducho nájdu a zamilujú, láska zvíťazí nad všetkými spormi. Ani v tomto predstavení nechýbajú detské hry, ľudové pesničky, ba dokonca ani tanec a veľa vtipných situácií, z ktorých mali deti veľký zážitok.

Režisér Peter Nagy siahol po diele Pavla Dobšinského a vybral si Rozprávku o chudobnom mlynárovi s kopou detí, ktorý si láme hlavu nad tým, ako a z čoho im dá jesť. Spojí sa s čertmi, prekabáti ich a získa tri vrecia peňazí. Čerti sa, samozrejme, svojich peňazí dožadujú a vyzvú mlynára na niekoľkonásobné zmeranie síl. Mlynár ich pomocou zvieratiek, ale i vlastnej dôvtipnosti opätovne prekabáti a spokojný sa vracia k svojim deťom. Režisér v tomto predstavení veľmi nápadito využil takzvané megabábky, ktoré stvárnili samotné deti. Zúročil roztopašnú hru svojich zverencov, ktorí sa v mnohých situáciách (ako hladné deti, ako čerti, ako svinky...) poriadne vybláznili, samozrejme, vždy za nejakým „divadelným“ účelom.

Takto prešiel týždeň, nastal predposledný podvečer - slávnostný podvečer, keď si deti, jednotlivé skupiny navzájom ukázali, čo dokázali. A dokázali toho naozaj veľmi veľa. Za všetko hovorilo úplné sústredenie počas predstavenia, úľava a radosť po skončení, potlesk a dupot nôh - všeobecné uznanie - zo strany kamarátov, učiteliek i lektorov.

Nuž, a prišiel posledný deň, nastala rozlúčka, ktorá je vždy ťažká. Veď v priebehu siedmich dní, ktoré deti spolu strávili, sa zrodilo veľa nových kamarátstiev a upevnili sa staré. Lúčili sa s týždňom práce, možno aj trápenia, a možno aj s kvapkami slzičiek za mamou. Lúčili sa však aj s týždňom radosti, nadšenia, smiechu, dobrého pocitu z pekných a úspešných predstavení, lúčili sa s „dospelákmi“, s ktorými to predsa len nebolo také ťažké.... Veď učiteľky, ktoré ich sprevádzali, im všemožne pomáhali a privierali oči nad menšími nezbedníctvami. Lúčili sa s lektormi zo Slovenska, ktorí ich majú naozaj radi a opäť a opäť za nimi prichádzajú s novými príbehmi. Lúčili sa so zelenými lúkami a bazénom, ktorý ich „prijal do svojho náručia“... Lúčili sa s Chtelnicou.

Pri rozlúčke s vami, milí čitatelia, nesmieme zabudnúť na tých, bez ktorých by divadelný tábor nebolo možné uskutočniť za účasti takého vysokého počtu detí: na verejnú nadáciu Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku a na Ministerstvo kultúry SR. Teraz len dúfame, že si predstavenia budeme môcť pozrieť na budúcoročnej divadelnej prehliadke Deti deťom. Divákom by sa určite veľmi páčili.

(do)