Divadelný tábor pre žiakov základných škôl v Bystrej

Možno tento príbeh nie je všetkým známy.
Spýtajte sa otca, spýtajte sa mamy.
Často človek beží za šťastím na kraj sveta,
schodí cudzie kraje, cez pohoria lieta.
Cez pohoria lieta, vysoko do neba,
nemá čas dívať sa okolo seba.
Hľadí len do diaľky, nepozrie za vráta,
veď to, čo máme doma, veď to sa neráta...

Krásny text, však? Zrodil sa pred dvadsiatimi rokmi, v roku 1993, v prvom dramaticko-hudobnom tábore v Zálesí. Jeho organizátorom bol Zväz Slovákov v Maďarsku. V roku 1995 si podujatie pod ochranné krídla zobrala Celoštátna slovenská samospráva a od roku 2008 sa koná pod záštitou Slovenského divadla Vertigo.

Tábor „na samom konci sveta”, v obci Zálesie uprostred divočiny prekrásneho Zamaguria, kde si - aspoň v tých časoch - líšky dávali dobrú noc, je dnes už peknou a romantickou spomienkou na prvé táborové stretnutie s detským divadlom a dramatickou hrou. Z detí, ktoré boli jeho účastníkmi, sú dnes už dospelí ľudia a my môžeme len dúfať, že niekde v hĺbke ich vedomia zostala ukrytá slečna Myška a jej Ženích... A že si spomenú na text ústrednej pesničky, ktorú skomponoval pán profesor Belo Felix, ujo Belo, ktorý nás sprevádzal celých dvadsať rokov: v táboroch, na prehliadkach i školeniach. Nuž a v Zálesí bola aj teta Elenka, vtedajšia metodička detského divadla Elena Bakošová, ktorá s ním dodnes tvorila nerozlučnú tvorivú dvojicu... Ujo Belo symbolicky odovzdal svoje kreslo za syntetizátorom v tábore niekomu inému, ale sľúbil, že pesničky bude pre nás skladať i naďalej...

Prenesme sa o dvadsať rokov neskôr, do dedinky Bystrá, kde sa začínajú Nízke Tatry a kde sa v dňoch 24. - 30. júna konal tohtoročný divadelný tábor pre žiakov základných škôl. V hoteli Biela medvedica sa zišlo 40 detí zo slovenských škôl z Budapešti, Sarvaša, Slovenského Komlóša, ďalej z Kétšoproňu, Segedína a dokonca z Púchova - odtiaľto totiž prišiel jeden z trojice odborníkov, ktorí s našimi deťmi počas týždňa skúšali, hrali sa, radovali a trošku, ale naozaj len trošku sa jedovali - divadelník Peter Hudák so svojou dcérou Zuzkou. Zuzka sa k našim deťom rada pridala, pričom sa navzájom poúčali a priúčali „divadelne i jazykovo“. Myslím, že nie je ťažké uhádnuť, ktorí boli ďalší dvaja z trojice - samozrejme Belo Felix a Elenka Bakošová.

Do Bystrej chodíme už tri roky. Žiaľ, nedá sa povedať, že by nám počasie bolo dáko naklonené - tento rok už vôbec nie. Možno je to všetko preto, aby deti nelákalo ísť von a aby „poctivo” skúšali? Môžem úprimne za všetkých dospelých povedať, že nám ich bolo nesmierne ľúto: od pondelka, keď sme prišli, prakticky do štvrtka skoro stále pršalo, bolo zima... na výlete v skanzene v Pribyline bolo osem stupňov... Sem-tam sa podarila aspoň krátka prechádzka do obchodu v dedine alebo okolo hotela, niektorí navštívili bazén v susednom hoteli, ale tak naozaj si dievčence a chlapci po prvý raz pobehali vo štvrtok popoludní. Slúži im ku cti, že aj keď boli zatvorení medzi múrmi Bielej medvedice, očividne im to nevadilo. Skúšali - hrali sa - bavili sa - kamarátili. Po prvom, tak trochu neistom dni skúšok prišli ďalšie, keď sa už všetci osmelili - a nakoľko vyše polovica zo žiakov už v divadelnom tábore bola, a nielen raz, práca išla naozaj veľmi dobre, čo si pochvaľovali aj teta Elenka, ujo Belo a Peter. Spokojné boli aj učiteľky, ktoré deti sprevádzali, pomáhali im, ale aj lektorom - Miroslava Kovácsová a Marta Tuléziová-Ondrejová z Budapešti, Anna Ondrejová zo Slovenského Komlóša, Marta Dekrétová, Mária Mraviková a Margita Kmotriczová zo Sarvaša, Erika Szatmáriová Balogová z Kétšoproňu, ako aj gymnazistka Vivien Kapitányová, ktorá po prvýkrát stála „na druhej strane” a takpovediac asistovala Elenke Bakošovej.

V tomto roku v tábore nevznikli rozprávky, ale predstavenia, ktorých témou je dospievanie, strach, priateľstvo, odhodlanie - ako v predstavení Dokážem to!, ako aj nevšímavosť, ľahostajnosť, ale pochopenie a priateľstvo v predstavení Nefunguje. Prvé predstavenie, príbeh chlapca Adalberta, ktorý sa snaží vymaniť sa spod vplyvu jeho až príliš milujúcich „príbuzných“, vzniklo na motívy románu pre deti talianskej spisovateľky Angely Nanetty. Pod scenár a réžiu sa podpísala E. Bakošová, texty pesničiek vysníval a hudbu skomponoval B. Felix. Názov druhého predstavenia je možno niekomu povedomý - a nemýli sa. Scénickú miniatúru Nefunguje predviedli v roku 2012 na prehliadke Deti deťom členky dramatického súboru budapeštianskej slovenskej školy. Pôvodne ide o poviedku českej spisovateľky Haliny Pawlovskej. Zdramatizoval ju Peter Hudák, ktorý potom scénickú miniatúru prispôsobil nášmu táboru - teda rozpísal ju na viac osôb. Dievča Zuzka si cestou domov „vďaka“ arogancii spolucestujúcich v autobuse vytkne obe nohy a potom sa márne snaží dostať sa domov - výťah je pokazený a - zvláštnym spôsobom - jej nikto nevie pomôcť...

Človek, ktorý niečo tvorí, či už ide o dieťa alebo dospelého, dobre vie, aký je to pocit, keď sa niečo dokončí a navyše podarí. Môže to byť hoci aj dobrá známka, športový výkon, vlastnoručne namaľovaný obraz, chutný koláč, prvý upletený sveter a môže to byť aj divadelné predstavenie. Počas rokov sme sa presvedčili o tom, že ak sa chce, podarí sa. Deti v Bystrej - deti bystré, talentované a dobré - chceli, a tak sa podarilo. Potlesk a slzičky v očiach divákov (netajme, aj dospelákov) hovorili za všetko. Dokázali to a fungovalo to! Ďakujeme!

Vraj nikto múdry
Nepadol z neba.
Čo však, keď nebo sa zamračí?
A tak sa učím prehier sa nebáť.
Múdrosť vraj robí zázraky!
(Dokážem to...)

Daniela Onodiová