Na základe odporúčania Európskeho parlamentu a Rady (2006/962/EK) o celoživotnom vzdelávaní a rozvoji kľúčových kompetencií sa aj v Maďarsku zaviedla tzv. verejná služba, cieľom ktorej je rozvoj a posilnenie sociálnych a občianskych kompetencií.

Táto služba sa stala povinnou zložkou pedagogických programov jednotlivých škôl. Ani Slovenské gymnázium v Békešskej Čabe nie je v tomto smere výnimkou. A tak si ju študenti deviateho ročníka „odkrútili” v „hluchom týždni”, ktorý trvá od ukončenia školskej dochádzky po slávnostné ukončenie školského roka a rozdávanie vysvedčení. Na základe zmluvy o spoločnej realizácii verejnej služby, ktorú škola uzavrela s Čabianskou organizáciou Slovákov, pracovali v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe. Čo sa dá na takomto mieste robiť? Tak na to som bol zvedavý aj ja. Reku pozriem, čo robia naši študenti a či sa náhodou pri tejto práci nenudia. A veru nestačil som sa čudovať! Keď som ich navštívil, práve - upratovali hotelové izby, vysávali, prezliekali posteľnú bielizeň, žehlili, utierali prach, robili poriadok medzi knihami, časopismi, spomienkovými predmetmi, zametali, umývali okná, polievali kvety, vláčili nábytok, zbierali na dvore a v okolí domu ohorky od cigariet a iné odpadky, pracovali na recepcii, prijímali hovory, robili poslíčkov a ešte mnoho iných robôt, o ktorých som ani nevedel. Na nudu jednoducho nemali čas.

Po ukončení „služby” Viktória Nagyová a Kamila Zolvánová vyspovedali svojich spolužiakov, triednu profesorku Ildiku Szabovú a riaditeľku Domu slovenskej kultúry Annu Ištvánovú, a napísali svoje postrehy. Tu sú:

Od tohto školského roku je povinná verejnoprospešná práca. Keď sme sa to dopočuli, všetci sme sa báli, ale čoskoro sme zistili, že zbytočne. Uspokojili sme sa, až keď sme sa dozvedeli, že ideme pracovať do Domu slovenskej kultúry, lebo toto miesto sme už poznali a mali sme radi aj ľudí, ktorí tu pracujú, a tak sme vedeli, že nám tu bude dobre. Väčšinou sme robili menšie práce, okrem prvého dňa, keď sme dávali pozor na škôlkarov. Rozdelili nás do dvojíc a takto sme upratovali ten „náš veľký slovenský dom”.

Mne sa tam veľmi páčilo a cítila som sa ako doma. Teta Anna a Hajnika nám každé ráno dali inštrukcie, čo a ako máme robiť. Bolo fajn, že každý deň sme dostali inú prácu a takto sme si vyskúšali všetky roboty. Aby to nebola len moja mienka, opýtala som sa aj ostatných. Tu sú ich postrehy:

Marcel: „Bola to veľmi úmorná práca, pritom osožná.”

Kornél: „Nemám rád domáce práce, ale tieto som si užíval.”

Luca a Barbi: „Veľmi sa nám páčilo upratovať izby, lebo sme videli spokojné tváre hostí.”

Márk: „Najviac sa mi páčilo vynášať stoličky, lebo som mohol ukázať dievčatám, aký som silný.”

Aida: „Veľa sme si pomáhali a spoznali sme vážnu prácu. Som hrdḠže sme mohli pracovať tam, kde ešte žije skutočná slovenská kultúra.”

Kamila: „Bolo super byť spolu, lebo tak sme sa lepšie spoznali.”

Opýtala som sa aj našej pani triednej učiteľky a tety Anny:

teta Ildika: „Pre mňa je veľmi dôležité, aby sme pracovali kolektívne a som hrdá, že si to moja trieda osvojila.”

teta Anna: „Podľa mňa urobili kus dobrej a osožnej práce a bolo pekné, že sa snažili neraz pomôcť aj sami od seba.”

Všetci sme sa cítili výborne a dúfame, že si to čo najskôr pôjdeme zopakovať.

By: „Princezná” Viktória (autorka) & „Pirát” Kamila (prekladateľka)

Pavol Žibrita