Deti vetra a slnka v Slovenskom Komlóši

Veľmi som sa chcela prihlásiť do súťaže Ja a moji predkovia, ale nevedela som, o čom budem písať. Bývam v Slovenskom Komlóši, ale nemám slovenských predkov. Som Cigánka (Rómka) a budem písať o Cigánoch...

Išla som za Bandi báčim, pánom Ondrejom Lopušným. Porozprával mi veľa zaujímavých vecí o Slovákoch, o ich príchode na Dolnú zem, o ich práci, zvykoch, zábave. Spomenul aj mojich predkov a ich život medzi Slovákmi. Rozhodla som sa, že nebudem písať o meste a o Slovákoch. Som Cigánka (Rómka) a budem písať o Cigánoch (Rómoch)!

Z najlepších prác zaslaných do súťaže

Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

„Ja a moji predkovia II.“

Ľudia pozerajú na Cigánov rôzne. Aj Slováci používajú slovo cigáň, keď hovoria, že niekto nehovorí pravdu - cigáni. Ľudia vedia o minulosti Cigánov veľmi málo. Priznám sa, ani ja som toho veľa nevedela. Nezaujímalo ma to. Žijem v meste medzi ľuďmi, ktorí sú tolerantní k iným minoritám, lebo sami sú ďaleko od materskej krajiny. Cigáni v Komlóši už menej používajú cigánsky jazyk, ale mnohí hovoria po slovensky. Aj ja.

Vo svojej práci opíšem, kto sú Cigáni, spôsob ich života v minulosti, príchod do Uhorska a na komlóšsku pustatinu, ich život medzi Slovákmi a ich prácu. Informácie mám od pána Lopušného, od mojich rodičov a z internetu. Najviac sa mi páčilo, keď Bandi báči povedal: „Móž to povjedať, že v pokoji žiľi Komlóšanja s Cigáňi. A ja móžem to povjedať, že ot toho času, ako prišľi na Komlóš aj podňes ešťe, čo veľa šakovo počujeme, aľe na Komlóši ešťe aj podňes, kerí sa tu naroďil, to sa naši Cigáňi, ňigdá na tomto sveťe ňebola ňijaká škrutka medzi Slováci aj medzi Cigáňi, to takuo ňebolo, u nás ňebolo.“

Som veľmi rada, že som spoznala život svojich predkov. Teraz viem, prečo sú Slováci v Komlóši takí hrdí, prečo si chránia svoje tradície, hovoria o svojich predkoch. Dnes viem aj ja viac o svojich predkoch a som hrdá, že som Cigánka.

Cigáni sú kočovný národ, ktorý má veľa vetiev. Najznámejší sú Sinti a Rómovia. Patria medzi tie národy, ktoré si nedali spoločné meno. Niekto sa volá Cigán, iný si hovorí Róm. Slovo cigán nemá presne vymedzený význam. Slovo Róm, ktoré sa dnes používa vo viacerých krajinách, znamená človek, Rómovia sú teda ľudia. Cigáni používajú cigánsky jazyk. Cigánčina je členom indoiránskej jazykovej rodiny. Naša slovná zásoba nie je veľká, máme okolo 150 - 200 slov. Veľa slov sme prevzali od národov, s ktorými sme sa na ceste do Európy stretli a s ktorými sme žili. Z jazyka komlóšskych Slovákov máme napríklad slová firhang, ulica a pod.

O najstarších dejinách vieme veľmi málo. V stredoveku si ľudia mysleli, že Cigáni sú obyvateľmi bájnej Atlantídy. Neskôr historici písali, že Cigáni prišli zo starovekej Asýrie, z Kaukazu, Malej Ázie, ba aj zo severnej Afriky - z Egypta. Najviac historikov dnes dáva pravlasť Cigánov do severnej Indie. Z indickej pravlasti ich vyhnali mongolské kmene v 9. a 10. storočí. Potom začali žiť kočovným spôsobom, sťahovali sa z miesta na miesto. Išli na západ cez Perziu, Arménsko, Grécko, na Balkánsky polostrov. Najstaršie správy o Cigánoch na európskom kontinente sú z polovice 11. storočia. Na Balkáne zostali dlhý čas, kým neprišli osmanskí Turci, ktorí ich chytali a predávali ako otrokov. Cigáni boli nútení vandrovať ďalej cez Podunajskú kotlinu do strednej a do západnej Európy.

Cez územie Uhorska prešla v 15. storočí veľká skupina, asi 300 Cigánov. Na jej čele bol kráľ Sindel s vojvodami Michalom, Ondrejom a Panuelom. V roku 1415 odišli z Budína a rozdelili sa na štyri časti. Obyvatelia Uhorska sa báli malých potulných skupín, líšili sa tmavšou pokožkou, oblečením, osobitým spôsobom života, vlastným nezrozumiteľným jazykom, temperamentom a neochotou robiť to, čo ostatní ľudia. Vtedy ich začali volať deti vetra a slnka. Najväčšie zmeny v živote Cigánov boli v 18. storočí, v období vlády Márie Terézie a Jozefa II. Títo panovníci chceli tzv. cigánsku reguláciu. Chceli, aby sa Cigáni usadili, prestali kočovať a žili tak, ako ostatné národy monarchie. Podľa nariadení z rokov 1761 - 1773 mali dostať Cigáni pôdu, mali mať kresťanské meno, nesmeli nosiť cigánske šaty, používať cigánsky jazyk, sobášiť sa medzi sebou, deti im mali zobrať a vychovať ich mali kresťanské rodiny. Ak to neurobili, dostali trest. Najmenší trest bolo palicovanie. „Tým Cigánom, ktorí sú už ženatí a majú deti, musia im tieto násilím odobrať, aby boli vzdialené od rodičov a príbuzných a aby neprišli do styku s ostatnými Cigánmi. Zároveň im mala byť zaručená lepšia výchova. Na niektorých miestach sa s tým už aj začalo a tam, kde neboli dobrovoľne ochotní podporiť uvedený zámer, pristúpilo sa k násiliu…”

O spôsobe života Cigánov v Uhorsku vieme veľa zo Súpisu Cigánov, ktorý bol 31. januára 1893. Panovník chcel vyriešiť „czigányügy” - cigánsku otázku. V Uhorsku Cigánov delili do troch skupín.

1. Usadení Rómovia mali jednu adresu, bývali v jednej obci spolu s ostatnými dedinčanmi alebo oddelene vo svojej štvrti.

2. Polokočovní Rómovia bývali v jednej obci dlhšie kvôli práci, ale nemali svoj dom. Keď prácu skončili, presťahovali sa do iného mesta.

3. Kočovní Rómovia putovali z miesta na miesto. Žili v spoločnej skupine, ktorú volali karavána. V karaváne boli často členovia jednej rodiny 7 - 10 ľudí. Najväčšie skupiny mali 40 až 90 členov. Bývali na kočoch a v šiatroch.

Koncom 19. storočia len málo Cigánov kočovalo, asi 3,3 %. Najviac Cigánov žilo v Rumunsku a na juhu Uhorska, lebo tu mali prácu a viac sa podobali tamojším obyvateľom. Cigáni žili v 7 962 obciach Uhorska. Viac ako polovica mala domy mimo obce, v kolóniách. Len málo Cigánov malo vlastnú pôdu. Chodili pracovať k iným gazdom, pracovali sezónne, orali, sadili a zbierali úrodu. Niektorí sa starali o zvieratá. Cigáni mali 150 spôsobov obživy. Najväčšia skupina boli hudobníci. Boli aj šikovní remeselníci - robili predmety zo železa, hliny, kože, vlny, handier, kostí a pod. Ženy sa zaoberali aj veštením a mágiou. Na čele cigánskej skupiny stojí vajda. Slovo vajda znamená knieža. Má veľkú úctu, ostatní členovia ho počúvajú. Medzi Cigánmi bolo badať pozostatky matriarchátu. Muži a ženy žili často v konkubináte, boli manželia bez sobáša.

Do Komlóša prišli Cigáni okolo roku 1846-1850. Usadili sa na mieste, ktoré si Komlóšania nerozdelili, lebo sa tam nedalo nič pestovať. Boli tam močiare. Teraz tam stojí Pipišov mlyn. Cigáni si vyberali také miesta, kde bola blízko voda a rušná cesta. „Oňi sa ľúbiľi usaďiť na takom mjesťe, kďe blízo bola voda. Abi boľi zabespečení, veť oňi sa ňebáľi, že ochorejú, piľi, keť bola čistá voda i z garádu. Načín bolo i variť. Tam si zhotovovaľi i tagzvaňje putre.” Putre boli cigánske domy. Mali malé okná a nemali strechu, iba strop. Cigáni si stavali domy z váľkov, aj na to potrebovali vodu. „Keť si robja chiže, i tam bolo načín blato narobiť, poton ich pekňe omazať. Pleve daľi do blata, to čo i dážď bou, ňevišibau tag veľme i vidržaľi aj počasja, čo bolo planuo.” Z blata a črepov si stavali aj pece, ktoré vždy v lete museli omazať.

Mlyn začali stavať okolo roku 1880 a Cigáni sa presťahovali k Aradskej ceste. Vzniklo sídlisko, ktoré nazvali Paríž, neskôr Sídlisko Dankó. Tu žili asi 100 rokov podľa svojich zvykov. Mali svojho cigánskeho richtára-vajdu. Toho si vážili aj Cigáni, aj Komlóšania. „Tagže na toho počúvaľi, to bou edon taki, keriho i Cigáňi veľme vážiľi. Tag ak sa navoľačo zavaďiľi, tag ľen k tomu ta šľi. Aj obec, čo vjedou richtár komlóski, aj ten ňepozbjerau šeckich Cigáňou až voľačo, bola voľajaká bjeda. A tak ten, čo bou vajda, tak toho zavolau, s tín sa pozhováraľi, že čo je, aľe na Komlóši vždi bou pokoj. Dvestošezďesjad rokou si tu naveki f pokoji žijú Komlóšanja a ich Cigáňi.” Okrem úradných mien si dávali aj prezývky, napr. Šajtoš sa volali Čemeri, Gavódi boli Dida a moji predkovia Rádaiovci mali prezývku Gulai. Komlóšski Cigáni sa neženili a nevydávali medzi sebou. Keby sa príbuzní zobrali, to by bola hanba. Keď si vyberali Slováka, na to dávali pozor, že „šírica k šírici a kabanica ku kabanici“. To znamená, že kupec nedal dievča za mazára, za chudobného. Cigánske rodiny mali veľa detí, preto si museli hľadať robotu, „ta z voľačoho načín bolo žiť”. Venovali sa hlavne príležitostným prácam na poli, pri stavaní sálašov a pri zabíjačkách. „Cigáňi sa veľme zapojiľi do slovenskjeho komlóskeho národa. Oboznámiľi sa a tak choďiľi po domľach a takuo navjac robjevaľi, že ľebo mazaľi blatom, aľebo vápnom, aľebo keť boľi zabíjačke, tak tan šľi hrnce pošuchať. Keť tak chlapi-Cigáňi ta šľi, tak škrabaľi brava, keď sa opaľovalo a to poton dostaľi páľeno, bagáňe, šat.”

Medzi Slovákmi a Cigánmi v Komlóši sa vytvoril často klientelský vzťah. Sedliacke rodiny mali svoje rómske rodiny, ktoré im pomáhali. Za prácu často dostali naturálie - potraviny a šaty, čo bolo výhodné pre obe strany. Keď sedliak potreboval pomoc na poli a v dome, poprosil „svojho” cigána. A keď cigánska rodina potrebovala pomoc, išla za „svojím” sedliakom. Ženy - cigánky pomáhali pri deťoch, strážili ich alebo dojčili. „Každí Komlóšan mau svoju Cigánku, čo choďila pomáhať, vodu nanosila, keť sa pralo, merkovala na ďeťi. Ešťe veľa rás takuo bolo, že tohdi veľme veľa ženi pomreľi po póroďe, tag boľi dojke. Tag veľa ráz u veľkích gazdou bolo, že Cigánke boľi dojke. Nadájaľi ďeťi. Veľme povedzme zvikľi edon druhimu. To za veľa rokou tagže njeľenže djouka začala choďiť k enej gazďinej a poton sa vidala, aj sa zostarla a poton mala djouku a tá choďila, tak celje famílje sa spoznaľi, a tak choďiľi ena k druhimi, a tag žiľi.”

Aj v Komlóši boli Cigáni-hudobníci. Mali tri skupiny (bandy) a hrali v krčmách, na zábavách a na svadbách. Najväčšia zábava bola v Komlóši vždy 20. augusta. To boli hody. Vtedy hrali všetky bandy naraz. V noci jedna dychovka a jedna cigánska skupina. Cigáni sa venovali aj drotárstvu, drotovali hrnce a vyrábali pekáče, ťapše. „A krásne ťapše robiľi na Komlóši báťa Tóni Čemeri, takje okrúhle na chľeba, čo ľúbiľi ženi.” V Komlóši sa nerobili korytá, lebo tu nebolo dosť dreva. Korytá prinášali na trh iní Cigáni.

Zo starých zvykov sa zachovalo len veľmi málo. Cigáni dodnes majú veľkú úctu k životu. Najvýznamnejšími udalosťami v živote Cigánov sú narodenie dieťaťa, svadba a pohreb. Ale ani tehotná žena nemohla oddychovať, pracovala až do pôrodu. Pri pôrode boli vždy štyri ženy - rodička, pôrodná baba, matka a svokra. Šesť týždňov nemohla mladá matka vychádzať z domu, odísť mohla len do kostola pokrstiť bábätko. Komlóšski Cigáni sú katolíci. Krstní rodičia sa vyberali z rodiny. Po krste odišli domov a oslávili to. Zabávali sa, jedli, pili a dobre sa cítili. Kedysi sa nedávali dieťatku darčeky, lebo bola chudoba. Oslavu pripravili krstní rodičia. Na večeru bola slepačia polievka, dobrá kapusta, kotlíkový hovädzí alebo baraní guláš.

V pätnástich-šestnástich rokoch si začali mladí hľadať pár. Hanbou bolo, ak sa sobášili medzi sebou. Preto často odchádzali do inej dediny. Dievča muselo ostať až do svadby poctivé. Ak sa prehrešilo, otec ho vylúčil z rodiny. V cigánskych rodinách boli pytačky veľmi dlhé. Keď otec dievčaťa súhlasil s vydajom dcéry, išiel dohodnúť podrobnosti s rodičmi chlapca. Svadbu pripravovali rodičia dievčaťa. Počas zábavy bol aj tzv. grošový tanec. Mladomanželia vybrali jedného zástupcu, ktorý počas tanca vyberal peniaze do košíčka.

Pohreb bol tragická udalosť. Keď zomrelo dieťa, pochovali ho ako princeznú alebo kráľa. Keď zomrel starý človek, vystrojili čestný pohreb. Do rakvy dali mŕtvemu peniaz na cestu. Pri mŕtvom bdeli celú noc a spievali.

Moji predkovia sú Rádaiovci. V minulosti zapisovali Cigánov do matriky podľa panstva, na ktorom žili. Moji predkovia žili na panstve zemepána Rádaiho. Toto meno si priniesli aj na Komlóš. V Komlóši používali prezývku Gulai. Tak mojich predkov poznajú aj pod menom Rádai, aj Gulai. Môj prastarý otec, Štefan Rádai, sa narodil v roku 1880. O ňom a o jeho práci som sa dozvedela od pána Lopušného. Všetci chlapi v našej rodine kupovali a predávali kone. „Aľe dobrí kupec boľi zato, ňevišľi na ňič, tagže dobre sa veďeľi preháňať, móš to povjedať, že bohatí Cigáň boľi, vždi maľi peňaze, ľebo vždi maľi vjac koňí a dobre veďeľi kúpiť, ľebo ňi todi zarobiľi, keť predá, aľe keť kúpi.” Základom tejto práce bolo lacno kúpiť a draho predať. V zime kone nedržali, predali ich skôr, ako napadol prvý sneh. V zime bolo treba dať koňom žrať a oni nemali krmivo. Peniaze za kone potom zašili do podšívky zimného kabáta, aby ich žena nestrovila do jari. Radšej hladovala celá rodina. Za peniaze na jar kúpili kone. „Aj starí otec pekňe kupčiľi. Len poton prišou takí svet, že ňi veľme mohľi kupčiť, bo ňi veľme kupovaľi, a tag ľen šou do roboťe, voľaďe robiu. Aj ten si miseu zarábať chľebíka, keť sa ňedalo kupčiť. Založiľi sa drustvá, koňe ňeboľi način.”

O služby Rádaiovcov pri kúpe a predaji koňa mali záujem aj bohatí zemepáni. Môj prastarý aj starý otec mali dobré meno. Boli nielen šikovní, ale aj poctiví obchodníci. Spomínal to aj Bandi báči: „Veľme vichírení kupec boľi starí Rádai. Nateľko, že takí páňi, ako zemepáňi Hás Tóni aľebo aj gróf Ziči Aladár dau chíron starimu Gulaimu, že teraz načín sa mi dvacať kusou koňe, ľebo tjeto sa zodraľi, tak tjeto predáťe a namesto toho mi ta kúpiťe mladje koňe. Ta jim daľi peňáze, teľko peňazí, že naozaj za takí plní puďelár, vjac ťisíc korún, ta daľi starimu pánovi Gulaimu a tí ta šľi do Debrecínu, ta šľi ešťe i ďaľej do Boršockej, do Miškolcu a nazbjeraľi a donjesľi koňe pánovi a že za to, že sa mohou zveriť na ňich, tagže sa ňebáu, že undú s peňázama aľebo, že strovja, že ňedoňesú koňe, to bolo istuo, že keť tá du, ta doňesú. Gazda sa ňerozumeu do koňí, aľe starí Gulai sa rozumeľi, že totoka kúpime, toto je dobrí a tochto ňekúpime. Bo aj to bolo načín, abi ťahau, sa híbau, ľebo až bou takí, že ňehíbau, tag na čo bou, tak toho ľen zarezať. Šag oňi boľi starí Gulai a báťa Pišta Horvát, ľebo oňi dvaja boľi takí, čo boľi na Komlóši mocní. Z veľkím puďelárom veľa koňí nakúpiľi.

Starý otec sa staral aj o zdravie koní. Vedel ich liečiť bylinkami a púšťal im žilou. Nebál sa ani divých koní, vedel ich skrotiť, trošku ich opil pálenkou a potom poslúchali. Aj môj otec, ktorý má 62 rokov, sa od svojho otca naučil s koňmi robiť. Ale ochorel a teraz je už na dôchodku. Aj ženy mali dôležitú úlohu. Starali sa o rodinu, ktorá bola veľká. Chodili pomáhať aj do slovenských rodín. Moja prastará mama pomáhala u Pipíšov starať sa o dom a o deti. Cigánske ženy boli šikovné kuchárky. Výbornú chuť mala hlavne svadobná cigánska polievka, do ktorej dali rôzne druhy mäsa. Na Vianoce dodnes pripravujeme plnenú kapustu z hovädzieho a bravčového mäsa. Veľmi málo sa v našej rodine pečú koláče. My nemáme veľmi radi sladké, radšej varíme štipľavé jedlá. Výbornou prílohou k mäsovým jedlám je špeciálny cigánsky chlieb, ktorý sa volá „bokoli”. Kedysi sa pripravoval len z vody, múky a soli, dnes už dávame aj droždie. V každej cigánskej rodine vás pohostia aj kuracou polievkou.

Stará mama musela chodiť pracovať do Gyuly na štátny majetok. Bolo to náročné, lebo porodila deväť detí, s tými bolo dosť biedy. Najhoršie bolo, keď boli deti choré. Moja mamka sa volá Aranka Gavňodi, má 57 rokov. Tridsať rokov pracovala v Segedíne v reštaurácii ako kuchárka. Popri tom vychovala tri deti. Aj ona je už dôchodkyňa. Moji starší súrodenci sa prispôsobili modernému životu. Brat Zoltán má 35 rokov a je podnikateľ. 37-ročná sestra Gabriela sa vyučila za krajčírku, ale teraz pracuje v Cigánskej samospráve v Komlóši.

Od príchodu Cigánov do Európy sa v ich živote veľa zmenilo. Už len málo rodín žije nomádskym spôsobom života. Používajú označenie Róm, nie Cigán. V Komlóši sa prispôsobili novým podmienkam veľmi rýchlo. Sídlisko Dankó zaniklo. Nenájdeme tu ani klasické putre. Dnes už žijeme v rôznych častiach mesta. Postupne zanikajú zvyky, ktoré sme si doniesli. Prebrali sme zvyky a tradície Slovákov. Mladá generácia už nepozná cigánsky jazyk, rozprávame po maďarsky a mnohí aj po slovensky. Chodíme do školy, vzdelávame sa i podnikáme.

Mám veľké šťastie, že žijem v tolerantnom meste medzi tolerantnými ľuďmi. Som rada, že som mohla napísať o svojich predkoch. Dozvedela som sa veľa zaujímavého. A teraz o nás, komlóšskych Cigánoch, viete viac aj vy.

Adriena Rádaiová

Pripravujúci pedagóg: Zuzana Benková