Ja a moji predkovia ● Krásy Medzihoria

Pamätám sa, ako starý otec spomínal, že ak jeho rodičia nechceli, aby deti rozumeli, o čom sa rozprávajú dospelí, hovorili po slovensky. Ja som ich už, žiaľ, nepoznala...

Volám sa Estera Drengubáková a som žiačkou 8. ročníka Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom (Sátoraljaújhely). Keď Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku vypísal súťaž pod názvom „Ja a moji predkovia“, vybrala som si z navrhnutých tém Opis prostredia, kde žijem (dedina, mesto, kraj, jeho zvláštnosti, krátka história) a dala som jej názov Krásy Medzihoria (Hegyköz). Chcela som ňou pôvodne čitateľovi priblížiť históriu a prírodné krásy malebných dediniek učupených na úpätiach Zemplínskych vrchov, kde dodnes žijú a zachovávajú svoje tradície príslušníci slovenskej národnosti. Mohla sa pokojne volať aj napr. Slováci z Medzihoria, no počas výskumnej práce som sa v rámci tejto tematiky dostala k téme, ktorá ma zaujala viac, než tie ostatné a aj v práci sa ňou zaoberám podrobnejšie. Nebude ťažké uhádnuť prečo, ale o tom neskôr… Teraz by som už svojej práci dala úplne iný názov, aj keď o tom, že spomenutá vec je tiež jednou z mnohých krás Medzihoria, týkajúcich sa tunajších Slovákov, naďalej nepochybujem.

Z najlepších súťažných prác

Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

„Ja a moji predkovia II.“

Materiál pre napísanie tejto práce som získala z mestského archívu, štúdiom literatúry v mestskej knižnici, z publikácií Národopis Slovákov v Maďarsku, Slováci v Maďarsku od Anny Divičanovej a Ondreja Krupu a z publikácií vydaných našou školou. Veľkú pomoc mi svojím rozprávaním poskytla „živá kronika zemplínskych Slovákov“ ujo Rudo (pán Petik). Musím povedať, že som začala príliš širokým záberom a chvíľu trvalo, kým sa mi podarilo urobiť si jasnejší obraz o veciach, ktoré sa teraz pokúsim napísať pekne po poriadku.

Medzihorie je jednou z najkrajších oblastí Maďarska, kde sa dodnes zachovalo mnoho archaických prvkov ľudovej kultúry. Leží v Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župe severne od Nového Mesta pod Šiatrom pri hraniciach so Slovenskom. Panva tiahnuca sa na východnej strane Zemplínskych vrchov vznikla v dôsledku vulkanickej a tektonickej činnosti a spomedzi 400 - 700 metrov vysokých vrchov tiahnucich sa po jej okraji je najvyšším Veľký Milič (Nagy Milic). Dedinky boli vybudované v doline potoka Bozsva a popri malých potôčikoch, alebo na úpätí vrchov, či v ich údoliach. Bozsva je zároveň najväčším zdrojom vody tejto oblasti. Kto raz spozná túto oblasť, nevie sa nabažiť jej prírodných a historických krás, bohatej fauny a flóry, čistého vzduchu a pohostinnosti tunajších ľudí. Okrem Nového Mesta pod Šiatrom, Baňačky a Széphalmu, ktoré sa považujú za vstupnú bránu do Medzihoria, sem patrí 18 obcí. Tieto pôvodne patrili k Abovskej župe so župným sídlom Košice, no po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie sa pričlenili k Zemplínu. Názov Medzihorie sa spomína od začiatku 18. storočia. Väčšina obcí má pôvod v dobe Arpádovcov, keď dôležitú rolu zohrával hrad Fizér (Fűzér). Iba Huty boli obývané neskôr, v polovici 18. storočia. Od začiatku 17. storočia až do roku 1945 patrili k panstvu rodiny Károlyiovcov so sídlom vo Fűzérradványi.

Obyvatelia Medzihoria si museli kvôli neúrodnej pôde hľadať aj iné možnosti obživy a tak okrem chovu dobytka, pestovania ovocia a viniča, pracovali aj ako pomocní robotníci v okolitých lesoch, zbierali lesné plody, vyrábali drevené pracovné náradie, alebo vandrovali ako sklári, či drotári po krajine. No podarilo sa im odhaliť aj prírodné nerastné bohatstvo regiónu, ťažili rudu, kaolín a kameň.

Slováci sa na území dnešného Maďarska usadili po vyhnaní Turkov v 17. storočí, keď krajina trpela nedostatkom pracovnej sily. Do Medzihoria prišli v 18. storočí po národno-oslobodzovacom boji Rákócziho a morovej epidémii, keď sa pôvodné obyvateľstvo značne preriedilo. Usadili sa hlavne v Mikóháze, Baňačke, Fizéri, Bozsve, Pálháze, Hollóháze, Dolnom Regmeci, Széphalme a Filkeháze. Sú tu dodnes, o čom svedčia aj miestne slovenské samosprávy fungujúce v deviatich obciach Medzihoria: v Novom Meste pod Šiatrom - Baňačke (Sátoraljaújhely - Rudabányácska 1994), Mikóháze (2002), Dolnom Regmeci (Alsóregmec 1991), Pálháze (2003), Vágašskej Hute (Vágáshuta 1994), Malej Hute (Kishuta 1995), Veľkej Hute (Nagyhuta 2003), Hollóháze (1998) a Fizéri (Fűzér 2003). Každá z obcí má svoj ľudový spevácky zbor (páví krúžok), všetky zohrávajú dôležitú úlohu. Ich styky prekračujú štátne hranice, hlavne formou organizovania stretnutí folklórnych speváckych zborov v rámci regionálnych národnostných dní, ktoré majú tradíciu vo Fizéri, Vágašskej Hute, Baňačke, Pálháze, Mikóháze, ale aj v Dolnom Regmeci.

Vo Fizéri a Vágašskej Hute sú zriadené miestne národopisné múzeá, približujúce návštevníkovi tradície a život ich predkov. Vo Vágašskej Hute opäť postavili hutu s technológiou výroby skla z 18. storočia. Funguje len príležitostne a môžu v nej naraz spracovávať až 100 kg skla. Vyrábajú tu klasické zemplínske, ale aj novodobé výrobky. Ich produkty sa dostali aj do kaštieľa v Gödöllő.

Slovenský jazyk sa v súčasnosti vyučuje okrem našej školy aj vo Fizéri (škôlka aj škola), Hollóháze (škôlka aj škola) a Malej Hute (škola). Tieto obce sa v januári roku 2004 zjednotili do Spolku zemplínskych Slovákov so sídlom v Regionálnom osvetovom stredisku v Baňačke. Za svoje prvoradé ciele si vytýčili: napomáhať spoločenskú prosperitu slovenského národnostného obyvateľstva zemplínskeho regiónu, zabezpečovanie vzdelávania, rozširovanie poznatkov a organizovanie kultúrnej činnosti. Baňačka získala rozhodujúce postavenie v organizácii a koordinácii národnostného života Slovákov v Medzihorí už v roku 2001 otvorením jednej z pobočiek Slovenského osvetového centra Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS). V septembri roku 2006 tu odovzdali do prevádzky Oblastný dom zemplínskych Slovákov.

A tu by som sa vrátila k téme, ktorá ma zaujala viac než tie ostatné a spomenula tri dedinky, ktorých história je odlišná od ostatných obcí Medzihoria.. Sú to Malá Huta (1752), Veľká Huta (1763) a Vágašská Huta (1794), ležiace uprostred prekrásnej prírody a založené slovenskými prisťahovalcami, ktorí so sebou priniesli aj tajomstvo výroby skla. Pri založení patrili všetky tri obce k fizérskemu panstvu rodiny Károlyiovcov. Tento majetok dal v roku 1763 Anton Károly do prenájmu Jozefovi Rollymu, ktorý sa snažil vyťažiť z neho čo najväčší zisk. Využil na to hlavne množstvo dreva tejto oblasti a zakladal sklárske huty. Na území panstva tak vznikli tri sklárske huty: hollóházska, prédahegyská (dnešná Vágašská Huta) a veľkohutianska. Hlavným produktom hút bolo okenné sklo a fľaše. Odtiaľto pochádzajú aj pôvodné pomenovania obcí: Veľká Huta - Huta Radvaniensis, Ó-Radványska Huta, Sompatak Nagyhuta; Malá Huta (Nová Huta) - Sompatak Kishuta, Vágašská Huta - Vagasiensis Prédahegy, Huta Prédahegy. Terajšie názvy pochádzajú z roku 1905.

Okrem hollóházskej nemala ani jedna z hút dlhé trvanie, začiatkom 19. storočia zanikli. Kým sa obyvatelia Veľkej Huty a Vágašskej Huty zaoberali výrobou skla, obyvatelia Malej Huty skôr sklárske výrobky predávali. Podľa obyvateľov Malej Huty ich predkovia prišli z Poproča pri Ratkovej z Gemerskej stolice a spočiatku pálili drevené uhlie. Existuje však aj taká mienka, že predkovia Malo- a Veľkohuťanov pochádzali zo Spiša a Oravy. Predkovia obyvateľov Vágašskej Huty boli vraj sklárski remeselníci prisťahovaní z Oravskej stolice.

Obyvatelia troch obcí okrem výroby skla a lesných prác nemali iné pracovné možnosti. Rúbaniská a kamenisté pozemky nezabezpečovali tunajším Slovákom živobytie, preto boli muži nútení venovať sa potulnému remeslu a ženy sa zaoberali obchodovaním. Muži sa naučili zasklievať okná a ako potulní remeselníci chodili po krajine. Na chrbte pritom nosili 40-50 kilogramov skla. Od roku 1930 však začali prechádzať od zasklievania okien ku drotárstvu. Bolo tomu tak preto, že sklárske remeslo sa im postupom času menej vyplácalo, ale aj preto, že vybavenie drotára bolo omnoho ľahšie. No ešte aj tak bolo dosť sklárov, ktorí zostali pri svojom pôvodnom remesle. Hutianskych drotárov priučili remeslu trenčianski drotári, ktorí sa u nich veľa zdržiavali. Drotárov z Medzihoria možno rozdeliť do dvoch skupín. Do prvej patrili tí, pre ktorých bolo toho remeslo hlavným zamestnaním a po celý rok chodili po krajine. Väčšina však patrila do druhej skupiny - oni v zime rúbali drevo v panskom lese a v lete žali u gazdov v susedných obciach.

Drotári si vždy medzi sebou rozdelili pracovný terén. Každý mal svoj obvod, ktoré si po rokoch menili. Veľkohuťania vyhľadávali najmä banícke oblasti Boršodu, Hevešu a Novohradu, západnú časť Zemplínskeho pohoria a Čerhát. Hlavnou oblasťou Malohuťanov bola Sabolčsko-Satmárska župa, ale dostali sa aj do okolia Székesfehérváru.

Vágašhuťania chodili do Medzibodrožia (Bodrogköz), východnej časti Zemplínskeho pohoria, do okolia Budapešti, no dostali sa aj na územie dnešného južného Slovenska a na Ukrajinu. Drotárstvo prekvitalo hlavne medzi dvoma svetovými vojnami. Podľa zachovaných údajov bolo v Malej Hute 40-50, vo Veľkej Hute 45 a vo Vágašskej Hute až 70 drotárov. Podľa údajov z roku 1968 pôsobilo v týchto obciach už len 27 drotárov a sklárov.

Počas vandrovania drotárov život v týchto dedinách nezastal. Pilnosť a šikovné ruky manželiek, starých rodičov a detí sa snažili nahradiť vandrujúcu „hlavu“ rodiny. Obrábali malé pozemky a preto si tu ženy vážili viac ako v iných obciach Medzihoria. Úlohou žien a detí bol aj zber lesných plodín. Po roku 1948 počet drotárov začal klesať kvôli rozvoju hospodárskeho života a vzniku nových výnosnejších zamestnaní.

Keď skúmame vznik drotárskeho remesla, musíme sa vrátiť do 18. - 19. storočia. Drotárske remeslo začalo vznikať tam, kde obyvateľstvo žilo v biede pre neúrodnú pôdu a pre nedostatok pracovných príležitostí. Takéto neúrodné oblasti boli najmä v bývalom Hornom Uhorsku, v severnej časti dnešného Slovenska. Nie je teda náhodou, že prví vandrovní remeselníci pochádzali z Trenčianskej, Oravskej, Liptovskej, Spišskej a Šarišskej stolice.

Povolenie na toto remeslo im dala ešte Mária Terézia, aby takto zmiernila ich biedu. Počet drotárov sa najviac zvýšil na prelome 19. a 20. storočia. Vývoj drotárskeho remesla vyvolala potreba opravy kamenných, hlinených a porcelánových nádob. V minulosti sa chudobným viac oplatilo zaplátať rozbitú nádobu, ako kúpiť novú, bola vraj silnejšia ako nová, ak spadla, nerozbila sa. Drotárstvo bolo od začiatku vandrovníckym remeslom, veď drotár nečakal, aby mu gazdiná doniesla rozbitú nádobu. Zobral si na plece svoju „krošenku“ a chodil po dedinách. Kolískou drotárstva bola bývalá Trenčianska stolica a trenčianski drotári boli najlepšími majstrami tohto remesla. Ich úroveň nedosiahli ani spišskí drotári, ktorí boli známi svojou usilovnosťou a skromnosťou. Remeslo sa prenášalo z otca na syna. Chlapec sa už od 12 rokov chodil s otcom učiť remeslu. V období hospodárskej krízy v Uhorsku (1900-1903) sa dostali drotári aj do zahraničia - Rumunska, Bulharska, Srbska, Turecka, Poľska a Ruska.

Prečo ma zaujali práve drotári? Pretože pri rozhovoroch s ujom Rudom som sa dozvedela okrem iného aj o vágašhutianskom drotárovi Jánovi Drengubákovi (1904-1975), podľa ktorého boli prvými drotármi z Medzihoria práve drotári z Vágašskej Huty. Najprv ako sklári odišli do Rákošpaloty, no keď ich trenčianski drotári zaučili, prešli na drotárstvo. Samo o sebe by to nebolo až také zaujímavé, keby som sa aj ja nevolala Drengubáková a predkovia môjho otca nepochádzali tiež z Vágašskej Huty! Od otca som sa dozvedela, že môj nebohý starý otec sa ako mládenec skoro oženil a dostal sa do maďarského prostredia v Novom Meste pod Šiatrom. Ako rýchlo z rodnej dedinky odišiel, tak rýchlo asi aj zabudol na svoj pôvod.

Pamätám sa, ako starý otec spomínal, že ak jeho rodičia nechceli, aby deti rozumeli, o čom sa rozprávajú dospelí, rozprávali sa po slovensky (tótsky). Ja som ich už, žiaľ, nepoznala a starý otec, okrem pár výrazov, po slovensky nehovoril. No stalo sa, že mňa a moju sestru naši rodičia z čisto praktických dôvodov zapísali práve do slovenskej školy a tak predsa len pokračujeme v šľapajach našich predkov. Alebo že by platilo, že nikto nezabudne, odkiaľ pochádza? Neviem, ale jedno viem určite, že školu, ktorú nám rodičia vybrali, mám veľmi rada a slovenský jazyk je mojím, ale aj sestriným, obľúbeným predmetom. Asi nám z neho predsa len ostalo niečo v krvi. Veľmi dúfam, že áno, lebo na rok by som chcela zo slovenčiny zložiť štátnu skúšku. Už sa na ňu usilovne pripravujem. Keď som potom doma pátrala po svojich koreňoch, vysvitlo, že spomínaný Ján Drengubák bol bratrancom môjho prastarého otca. Podľa uja Ruda to bol človek pekného vzhľadu, so svižným krokom, múdry a mal aj veľmi dobrý humor. Rád si aj zaspieval. Vandrovať začal ako dvadsaťročný a po druhej svetovej vojne sa usadil v Rákošpalote. Žil tu v podnájme, domov chodil len na veľké sviatky. Život nemal ľahký, začínal ako sklár a tak nosil ťažké okenné tabule na chrbte, čo sa podpísalo aj na jeho zdraví. Neskôr vandroval ako drotár. Na sklonku života pracoval ako nočný strážnik, no cez deň ho darmo hľadali doma. Chodil po okolí a drotárčil, alebo opravoval rozbité okná. Keď som sa do tejto súťaže prihlásila, nemala som ani tušenia o tom, že sa pri jej písaní stretnem s materiálom, ktorý ma dovedie až k mojim predkom. Vedela som, že otec pochádza z Vágašskej Huty, no väčšina jeho príbuzných sa časom odtiaľ odsťahovala (do Pálházy, Nového Mesta pod Šiatrom), kvôli lepším pracovným možnostiam. Tu sa miešali s miestnym obyvateľstvom a tak sa, žiaľ, slovenský jazyk v našej rodine ďalej netradoval. Dnes chodíme do tejto prekrásnej dedinky na konci kováčskovágašskej doliny už len začiatkom novembra do cintorína na hroby. No toto sa ešte môže zmeniť a vďačím za to hlavne tejto práci, ktorá vzbudila môj záujem a dúfam, že sa raz k tejto téme vrátim vo svojej nasledujúcej práci.

Od malička ja vandrujem po švece,

Nichto nezna o tim mojim živoce.

Čo zarobim, to prepijem barz ľehko,

Višnej Huce z dvo ruko žic bars ťežko.

Stvoreni ja po tom švece vandrovac,

A gu tem ťežko robic, pracovac.

Ňemam oca, aňi maci, ni ženi,

Jaj, Bože moj, načože ja stvoreni...

(Ľudová pieseň z Veľkej Huty)

Estera Drengubáková

(pripravujúca učiteľka

Viera Mohayová)