70 rokov v službe ľudí ● Kitova škola pri Sarvaši

Kde bolo, tam bolo, bolo to na jednej pustatine. Na tejto oráčine sa zrodila pekná budova. Dnes sa už takáto budova nachádza v každom meste a v každej dedine.

Do budovy vchádzali každý deň deti, ktoré niesli v rukách batohy. Predpoludním im pán učiteľ a pani učiteľka rozširovali vedomosti, aby v dospelom veku pokračovali v statočnom a usilovnom živote rodičov. K budove patril aj kostol s malou vežou. Okolo budovy sa rozprestieral veľký dvor a krásna záhrada. Uprostred dvora zívala studňa s artézskou vodou.

Mohla by to byť hádanka pre tých, ktorí prečítajú iba naše úvodné vety. No nie je to hádanka, je to skutočnosť. Je to Kitova škola.

V našom okolí pozná Kitovu školu každý. Vynára sa otázka, prečo píšeme o Kitovej škole. Po prvé by sme na otázku mohli odpovedať, že aj my, žiačky ôsmej triedy chodíme do školy už osem rokov, ba pokračujeme na slovenskom gymnáziu. Chodiť do školy je povinné pre každé dieťa. My chodíme do Slovenskej základnej školy v Sarvaši, kde sa učíme v moderne vybavenej budove. Vedomosti si môžeme zdokonaľovať v jazykovom laboratóriu, v kabinetoch, v telocvični, v priestrannej aule.

Ale aké bolo vyučovanie v roku 1901? Kto boli tí ľudia, ktorí vybudovali na tomto území školu a kostol, aby sa mohla vzdelávať aj mládež z roztrúsených sálašov?

Príbeh o vzniku tejto budovy nám poskytla naša pani učiteľka Anikó Kitová. Od nej sme sa dozvedeli nasledujúce údaje: „Moji predkovia, praprastarí rodičia Ondrej Kita (1854) a jeho manželka Alžbeta Kitová, rodená Kepenyesová (1856) a ich príbuzní, sa zo Sarvaša presťahovali na územie Nagyrét, kde si vytvorili sálaše a hospodárili na svojich pozemkoch. Nagyrét sa nachádzal 18 km od Sarvaša. Túto cestu nazvali Kita dűlő. Praprastarí rodičia a ich príbuzní Kitovci so svojou rodinou a so svojimi deťmi bývali a hospodárili v tomto kraji. Tu sa začína história nášho rodu. Ľudia, ktorí žili na sálašoch, rozmýšľali o tom, ako treba šíriť kultúru, ako a akým spôsobom sa treba vzdelávať. Dňa 13. februára roku 1900 podali žiadosť Sarvašskej cirkvi na postavenie školy. Brat môjho praprastarého otca Ján Kita a jeho manželka Anna Kitová, rodená Molnárová, boli bezdetní. Rozhodli sa vytvoriť niečo dôležité v ich živote. Preto darovali časť zo svojho pozemku na postavenie školy a kostola. Aj moji praprastarí rodičia venovali peniaze a drevo na stavbu. Samozrejme, že mnohí sálašania pomáhali pri stavbe. Tešili sa, že aj v ďalekom, zastrčenom kúte krajiny sa môžu ľudia vzdelávať. Jednotlivé rodiny osobne prispeli aj darom, a to 1600 korunami. Školská brána sa pre žiakov otvorila 1. októbra 1901.“

Pri stavbe školy pomáhali aj rodičia. Postavili budovu, ktorá pozostávala z dvoch učební a z bytu pre učiteľa (dve izby, kuchyňa, komora). Ku školskej budove postavili malý kostol s vežou. Na vrchu veže stáli symboly: kríž a kohút. Kríž označoval lásku Ježiša Krista k celému svetu, kohút zasa ostražitosť človeka. Ešte v tom roku sa začalo vyučovanie od prvého do šiesteho ročníka. Prvým učiteľom v tejto škole bol sarvašský obyvateľ Gábor Brachna. Plat dostával od sarvašského presbytéria vo výške 400 korún štvrťročne a k tomu 38 q pšenice.

Ako chodili deti do školy?

Každý deň chodili pešo, v zime aj na saniach. Na jar a na jeseň mnohokrát kráčali v čižmách vo veľkom blate. V tom čase neboli vybudované dobré cesty. Na prepravu slúžili iba prašné cesty. V zime rodičia museli odmetávať sneh, aby sa deti mohli dostať do školy. Na dvore pri studni si umývali zablatené čižmy. Deti sa cítili v škole veľmi dobre, vytvorili si dobrý kolektív. Učili sa dopoludnia, niekedy aj popoludní mali rôzne zamestnania, napríklad náboženské hodiny, alebo sa pripravovali na sviatky. Chystali kultúrne programy na čajové večierky, fašiangové zábavy, alebo len jednoduché pohostenia, alebo si usporiadali posedenia. Takto sa stávalo, že do školy sa pustili potme a späť zo školy tiež. Ale v lete a na jar bolo príjemnejšie a krajšie, lebo na dvore sa mohli hrať. V záhrade pestovali pekné kvety, ba aj zeleninu. V kostole sa konali každú nedeľu bohoslužby, po niektorých večeroch aj biblické hodiny. Hlas zvona sa ohlášal široko ďaleko, keď veriacich zvolával na smutnú alebo veselú udalosť. Sviatky oslavovali aj spoločne. Bohoslužby i vyučovanie boli aj po slovensky. Ľudia tu žili v pokoji, kým 14. septembra 1925 nevyznačili miesto na vytvorenie dediny Čabačud. Na samote žijúci ľudia rad radom opúšťali svoje sálaše a postavili si domy v novovybudovanej dedine. 30. novembra 1952 na prvú adventnú nedeľu posvätili nový kostol. V Kitovej škole bolo aj naďalej vyučovanie, ale detí postupne ubúdalo. Aj v kostole sa konali bohoslužby už len na sviatky a raz v mesiaci. Kraj sa začal vyľudňovať. Kitova škola ešte stála, ale vyučovanie už v nej nebolo. Zbúrali všetko. 30. mája 1971 bola v kostole posledná bohoslužba. Z kazateľnice bolo počuť slová: „Ďakujem všetkým za lásku, ktorí nám pomáhali, lebo Ježiš hovorí: -Tešte sa tomu, že vaše mená sú napísané v nebi.“

KITOVA ŠKOLA A KOSTOL STÁLI V SLUŽBÁCH ĽUDÍ 70 ROKOV, TIETO BUDOVY POSKYTLI OBYVATEĽOM TEJTO SAMOTY MÚDROSŤ A ROZHĽAD NA ŠIRŠÍ SVET.

Z Kitovej školy sa deti rozpŕchli do celého sveta. Stali sa z nich dobrí, statoční a vzdelaní ľudia. Mnohých poznáme aj my z rozprávania našich rodičov a starých rodičov. Na Kitovu školu si spomína aj pani zástupkyňa riaditeľky Zuzana Nemčoková, ktorá chodila do tejto školy aj so svojím bratom. Zuzana Nemčoková v nej skončila prvé tri roky (do roku 1965). V júni 1965 zaniklo vyučovanie na vyššom stupni, preto ani jej brat už nemohol ďalej chodiť do tejto školy. Školské vyučovanie zaniklo, brat ukončil základnú školu v Sentandráši a ona pokračovala v Slovenskej základnej škole a žiackom domove v Sarvaši.

V roku 1964 v Kitovej škole vyučovala pani profesorka doktorka Anna Lentvorská PhD., ktorá pochádzala z tohto okolia. Spomína si, že ako mladá učiteľka spolu so svojím manželom bývali v služobnom byte, o ktorom sme písali. Vyučovala deti nižšieho ročníka od 1. do 4. triedy. V triede bolo asi 15 žiakov a jej manžel, Pavel Kliment vyučoval vo vyšších ročníkoch, v triedach 5-8. Počet žiakov bol aj tam okolo 15. Mali blízky vzťah s rodičmi, veľmi radi tam bývali. Ľudia chodili do školy ku studni na artézsku vodu. Úlohou školy bolo aj šírenie kultúrnej činnosti a založili spolky, kde sa stretávali dospelí ľudia po večeroch a zabávali sa, tancovali, spievali. Často organizovali aj besedy. Miestni obyvatelia sem chodili pozerať aj prvé televízne vysielania. Televízor bol pripojený na agregát, lebo nemali ešte zavedený elektrický prúd.

Na poslednej bohoslužbe sa zišlo veľa ľudí a každý veľmi plakal, lebo žialili za uplynulými časmi, s ktorými sa pominuli i Kitova škola a kostol. Materiál, ktorý zostal na zbúranisku použili pri vybudovaní novej kostolnej veže v dedine Čabačud. Aj starý zvon našiel miesto v novej veži.

Ľudia v našom okolí poznajú toto miesto a spomínajú na Kitovu školu. Pojem KITOVA ŠKOLA žije medzi ľuďmi, hoci pamätnú tabuľu nikde nenájdeme. Minulosť nám pripomínajú iba nápisy na náhrobných kameňoch na starom cintoríne v Sarvaši.

Ján Kita a jeho manželka Anna Kitová, rodená Molnárová, boli pobožní ľudia, ktorí sa modlili za to, aby sa podarilo uskutočniť ďalšiu stavbu - dom pre pobožných ľudí. V roku 1888 sa oslavovalo 100. výročie Starého evanjelického kostola. Na tejto oslave sa zúčastnilo mnoho veriacich z tejto usadlosti a jej okolia. Na oslave sa zišlo tak veľa ľudí, že všetci sa nezmestili do kostola a boli nútení počúvať slávnostné prejavy a bohoslužby na ulici. Tak sa zrodil návrh, aby postavili nový kostol, lebo pre pobožné duše jeden nestačil. V roku 1892 dostali povolenie na slávnostné položenie základného kameňa, ktoré sa uskutočnilo 3. septembra 1895. Nový evanjelický kostol spoločnými silami postavili na 1000. výročie príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny v roku 1896. Nový evanjelický kostol, postavený v gotickom štýle, aj dnes slúži kresťanom a jeho zvony nás volajú na bohoslužby.

No nielen jeho steny, okná, dvere, oltár sa stali krásnymi, ale aj zvony veže zneli slávnostne na výročie Milénia. Každý spomína Kitov zvon, ktorý vážil 32q. Darovali ho kostolu Ján Kita a jeho manželka Anna Kitová, rodená Molnárová. Zvon bol taký veľký, že sa nezmestil do veže. Preto mu v záhrade kostola postavili osobitnú vežu. V tých časoch bol tento krásny zvon pýchou celého kraja. Keď sa ozval svojím vážnym a hlbokým zvukom, každý cítil a vedel, že je sviatok. Jeho zvuk bolo počuť ďaleko, až po Kondoroš. V očiach mnohých sa objavili slzy a hovorili: „Náš zvon nás volá do nášho krásneho kostola!“

V dejinách ľudstva však nastali horšie časy, vypukla svetová vojna. Zvony boli postavené do iných služieb národu. Zobrali ich všetky okrem jedného. Medzi odvezenými bol aj Kitov zvon.

V tom čase žila už iba Anna Kitová ako vdova. Táto zvesť ju veľmi ranila. V kronike je zapísané, a aj od starej mamy sme to počuli, že od veľkého žiaľu a bôľu Anne Kitovej puklo srdce. Zomrela 30 júna 1917.

Jediný zvon, ktorý zostal, aj dodnes plní svoju úlohu a z veže kostola hlási začiatok pobožností.

Rodina Kitovcov bola jednoduchá, a predsa svojím šľachetným konaním, pobožnosťou a statočnosťou sa zapísala do histórie Sarvaša a spomienka na túto rodinu je medzi ľuďmi stále živá. Bývalý riaditeľ školy v Čabačude Lajos Torda napísal históriu dediny a medzi tým aj dejiny tejto školy. V jeho knihe si môžeme prečítať báseň Kostol a škola, ktorú napísal Sándor Reményik.

„E templom s iskola között

futkostam én is egykoron,

S hűtöttem a templom falán

Kigyulladt gyermek-homlokom.

Azóta hányszor éltem át ott

Lelkem zsenge tavasz-korát!

Ne hagyjátok a templomot,

A templomot s az iskolát!“

Medzi kostolom a školou

som pobehával kedysi,

Na chladných stenách kostola

som si chladil detské čelo.

Odvtedy som koľkokrát prežíval

v duši detský jarný čas!

Neopustite kostol,

kostol a školu!

Jeho verše máme na pamäti: „Neopustite kostol, kostol a školu!“

Berta Kőrösiová - Nóra Kozmová

Pripravujúca učiteľka: Anna Kondačová

Práca získala 2. cenu v I. kategórii súťaže

Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Živý odkaz osobností zašlých čias II.