Poznaj svoje korene ● Škola v prírode v Hronci

Hronec v blízkosti Brezna dobre poznajú Slováci z Maďarska. Tí starší tam chodia na konferencie a porady, tí mladší do školy v prírode a do letných táborov.

Verejnoprospešná nadácia Lipa tu, v Rekreačnom stredisku Poniklec, tohto roku opäť organizovala školu v prírode Poznaj svoje korene. Projekt finančne zabezpečila vláda Slovenskej republiky na základe dohody medzi SR a MR o vzájomnej podpore národnostných menšín v oblasti vzdelávania a kultúry. Cieľom projektu je zabezpečiť pre žiakov v slovenskom prostredí zdokonaľovanie sa v slovenskom jazyku, prehĺbenie citovej spolupatričnosti k slovenskému národu, prípravu na jazykovú skúšku zo slovenského jazyka, spoznávanie histórie, kultúry a prírodných krás Slovenska.

Ako tradične, aj v tomto roku pobudli v stredisku Poniklec žiaci slovenských národnostných škôl z Maďarska. Novinkou bolo, že v turnuse od 3. do 12. októbra boli prvýkrát gymnazisti z Békešskej Čaby. Vedúcou bola Katarína Völgyesiová z Luciny. Do školy v prírode prišli deti z Banky, Luciny, Ďurky, Horných Petian a Békešskej Čaby. Prihlásilo sa 72 detí, z nich 24 bolo gymnazistov. Odprevadili ich dve učiteľky z Ďurky, dve z Békešskej Čaby a jedna z Luciny. Ráno o pol ôsmej bol budíček, potom boli raňajky. O 8.45 hod. sa začínala prvá vyučovacia hodina. Po dvoch hodinách konverzácie a po hodine hudobnej výchovy a hodine tanca bol obed. Do tretej bolo voľno, ale pred večerou si žiaci a študenti so svojimi učiteľkami precvičovali svoje znalosti. Vtedy prišiel rad aj na písanie denníkov. Prvý víkend navštívili Španiu dolinu a Banskú Bystricu a v pondelok sa mohli zabávať na bábkovom divadle. Druhý víkend strávili vo Vysokých Tatrách a navštívili skanzen v Pribyline.

Desaťdňový pobyt na Slovensku z odborného hľadiska už druhý rok usmerňovala bývalá hosťujúca učiteľka v Dabaši Anita Mendelová, ktorá pri práci dostala od hlavnej organizátorky Ruženky Egyedovej Baránekovej voľnú ruku. Bola som zvedavá na jej skúsenosti, preto som ju požiadala, aby zhodnotila prácu detí a tábor vôbec. - Je to úžasná vec. Učila som v Dabaši a viem, čo asi vaše deti potrebujú. Celý tábor koncipujeme tak, aby tam bolo všetko možné, ale na rozdiel od minulých rokov to robíme hrou. To znamená, že na každú tému pripravíme dramatizáciu. Keď rozoberáme báseň alebo divadelnú hru, deti sa nasmejú, lebo napr. v tomto prípade napodobňujeme dospelých. Najskôr si prečítame hru, potom si zapíšeme všetky slovíčka a použijeme ich vo vetách. Vlastne deti ani nevedia, ako sa učia gramatiku a konverzáciu. Nikdy sme nemali klasickú hodinu, všetko je tu na báze hry. Deti sú nadšené. To, že tu máme gymnazistov, je úžasné. Trochu sme sa obávali, ale boli sme veľmi milo prekvapení. Neskutočne sa snažia a krásne rozprávajú, takže klobúk dolu pred ich učiteľmi. Rozdelení sme na tri skupiny, ale nie podľa veku, lež podľa toho, odkiaľ sú. Učíme štyri hodiny, každá z učiteliek má dve hodiny s tzv. svojou skupinou a potom sa meníme, takže ku každej učiteľke sa dostane každá skupina. Jedna ich naučí text, druhá pesničku a tretia tanec. Deťom sa tá forma veľmi páči, s poľutovaním si všimnú, že nadišiel koniec hodiny. Zobrať si slovník a vypísať slovo po maďarsky a po slovensky, alebo prečítať a preložiť text, to sa dnes už nedá robiť. Veľmi ma mrzí, že neprišli deti z Dabašu. Odvtedy, ako som odtiaľ odišla, nemajú hosťujúcu učiteľku a nemá kto s nimi ísť. Sem chodia oduševnené učiteľky, každý rok tie isté. Tu pracujú dvadsaťštyri hodín denne. Čo sa týka dĺžky pobytu v škole, zdá sa nám, že je krátky. Nestíhame deti všetko naučiť. Vlani boli týždňové turnusy, teraz sú desaťdňové, ale my by sme chceli dokázať omnoho viac. Pevne verím, že slovenská vláda bude aj naďalej podporovať školu v prírode pre slovenské deti z Maďarska. My radi poskytneme pedagógov. Sú to docentka Elvira Trunečková a Mgr. Alžbeta Kulaviaková. Tvoria neskutočne dobrý kolektív, vždy ochotne pomáhajú. Je to úžasné, keď dieťa príde ku mne a s radosťou na tvári porozpráva, že mu rozumejú v obchode. Myslím si, že škola v prírode je fantastická a odporúčala by som ju každému, - povedala na záver pani Anita Mendelová.

Na otázku, čo sa deťom najviac páčilo, svorne tvrdili, že nezvyčajná forma vyučovania. Rady sa prihlásia do školy v prírode aj na budúci rok, ba budú ju odporúčať aj svojim kamarátom.

(aszm)

Úryvok z denníka Natanaela Bukrana z Békešskej Čaby

Prvý deň bol veľmi super. Nič sa nezmenilo, je to také isté, ako sa na to pamätám, ešte aj ten smrad. Pfúj, ešte dobre, že mám sprej. Jedlo bolo celkom fajn, dalo sa zjesť. Na záver len toľko, že konečne nejaký relax.

3. deň: Začnem s nadránom. Až do štvrtej sme sa rozprávali, nebolo to nič moc, boli sme tam asi ôsmi. Potom som zaspal.

4. deň: Dnes sme išli skoro do postele, lebo sme boli veľmi unavení. Večer sme zakryli okná, aby nás nevideli, že svietime. Mysleli sme si, že takto si nás nevšimnú a mali sme pravdu. Čakali sme aspoň jednu učiteľku, ale nič, takže sme sa rozprávali až do polnoci. Ja som zaspal už asi o jedenástej. Aspoň som sa vyspal. Raňajky boli veľmi chutné, aj kakao bolo úžasné. Konečne to malo chuť. Len tie čaje sú bez cukru. Necítiť tak dobre ich chute. Prvá a druhá hodina bola tá istá, telocvik. Dnešný telocvik bol veľmi dobrý. Naučili sme sa Cipovičku. Je to čudná choreografia, no naučili sme sa ju. Hrali sme sa aj s loptami. Spiace hry boli veľmi uspokojujúce, rád relaxujem. Tento telocvik spojený s jogou je ukludňujúci, vyčistia sa ti zmysly. Vtedy nemáš problémy, si slobodný. Nič ťa netrápi, počúvaš hudbu so zatvorenými očami a vnímaš veci tak, ako nikdy predtým. Toto je ozajstná sloboda. Sú ľudia, ktorí už prestali vnímať, aj ich život je prázdny. Preto je dobré byť v rovnováhe a relaxovať. A teraz späť k telocviku. Mám ho rád a aj učiteľka je veľmi milá, hoci aj ona má hranice v milote, ako každý z nás. Niekto vydrží veľa, iný menej. Závisí to od typu a od osobnosti človeka. Život si usmerňujeme my sami. Na konci telocviku sme sa veľmi dobre zabávali. Páčili sa mi psychohygienické hry. Nasledujúca hodina bola slovenčina. Na slovenčine sme počúvali hudbu. Bola veľmi krásna. Všetci sme videli pred sebou iné veci. Prvá hudba bola veselá a ľahká, ale druhá bola hrozná, smutná a ťažká. Ak som dobre videl, tak sa každému páčili a každý videl pred sebou niečo iné. Keď hudbu zastavili, nastalo hrobové ticho. Až po chvíli sme začali pociťovať krásu, ktorá zostala v nás. Zjavili sa pred nami obrazy, ktoré sme videli pri počúvaní hudby. Upokojenie, ktoré sme cítili v duši, strach, ktorý sme si uvedomili, bolesť a smrť... Trvalo to len pár sekúnd. Piesne majú moc. Moc, ktorú by nikto za nič nevymenil, a predsa prinášajú harmóniu, kľud a potešenie. Uvedomili sme si krásu života. Potom sa každý preniesol do skutočnosti. Posledná hodina bola hudobná. Tam sme už nepočúvali hudbu, ale sme ju tvorili. Pre nás to nemalo veľkú cenu, ale možno pre učiteľku áno. To sa už nedozvieme, lebo nám to nikto nepovie. Nevadí, hlavne, že ona to vie. Po hudobnej sme išli obedovať. Obed bol dobrý, hoci ja nemám rád karfiol, ale dal sa zjesť. Po obede mal každý nejakú prácu. Nie celkom prácu, veď to nebola práca na rozkaz, ale skôr zábava. Zábava pre nás, aj pre ostatných. Ja teraz napríklad dopisujem túto časť denníka. Píšem rád. Pri písaní sa človek môže ukľudniť, môže si odpočinúť a hlavne spoznať sám seba. Písať denník je veľmi príjemné. Píšeš svoje vlastné myšlienky, city, zamýšľaš sa nad svojim konaním, čím sa sám od seba usiluješ byť lepším. Keď si tak zalistuješ v denníku, zistíš, ako sa meníš. Inak reaguješ na veci, ktoré si nemal rád, alebo sa začneš kamarátiť s ľuďmi, ktorých si doteraz nepoznal, alebo si ich dokonca nenávidel. Vidíš aj to, že hlboko vo svojom vnútri zostávaš v detstve. Toto je jediná vec, ktorá sa v tebe nezmenila. Detská myseľ má niekedy oveľa väčšiu silu, než tá vysokoškolská. Detstvo by sa z nás nikdy nemalo stratiť. Po písaní sme išli tancovať. Tanec je skoro to isté ako hudba, ale tu svoje city vyjadruješ pohybom. Pohybom prejavuješ smútok, vášeň, lásku, obyčajné city. To by ma napadlo ako prvé. Po hlbšom zamyslení sa prídem na to, že city sa miešajú s hudbou, našou mysľou a vtedy sa zrodí naozajstný tanec. Je to krása. Vlastne všetko je krásne, čo je okolo nás, len musíme otvoriť oči a začneme vnímať obyčajné veci.