Z divadelného tábora ● Okasen a Nikoleta na nádvorí Agapé

„Vážené panstvo, počúvajte! Na moje slová pozor dajte! Ak ráčite mať

práve chuť, môžte si pieseň vypočuť: jak Okasen a Nikoleta, on šľachtic,

ona jemné dieťa, mali sa radi a vernú lásku si prisahali!”

Tým trošku skôr narodeným asi tieto slová niečo pripomínajú, už ich kedysi počuli. Áno, takto sa začínalo vôbec prvé predstavenie Slovenského divadla Vertigo (SDV), vtedy ešte „divadelného súboru”, príbeh lásky Okasen a Nikoleta, ktoré malo premiéru 18. decembra 1997 v budapeštianskom Slovenskom inštitúte. Tentoraz po tomto titule siahli organizátori divadelného tábora pre staršiu študujúcu mládež, gymnazistov. Pisateľka týchto riadkov ponúkla text už „starému dobrému kamarátovi” našich detí, pardon, mladých ľudí, v minulom roku (kedy takisto odborne viedol tábor a naskúšal predstavenie Alica v zázračnej krajine) ešte študentovi, dnes už absolventovi réžie na VŠMU v Bratislave Antonovi Korenčimu. Text sa mu veľmi zapáčil, a tak spolu s ďalšou nám už dobre známou, teraz už absolventkou herectva Kristínou Tóthovou divadelnú hru ďalej upravili a prispôsobili hereckému ansámblu účastníkov tábora - gymnazistov z rôznych kútov Maďarska, s ktorými strávili temer týždeň - od 6. do 12. júla - v Svätom Jure pri Bratislave. Poviedku neznámeho autora z XII. storočia (zo starofrancúzskeho originálu Aucassin a Nicolette) preložila Mariana Paulíny-Danielisová a verše prebásnila Gizela Slavkovská. Predstavenie SDV vzniklo na základe dramatizácie Štefana Halása a tak môžeme povedať, že autori najnovšieho predstavenia urobili ďalšiu úpravu, ponechali zjednodušenú textovú kostru príbehu, ktorú vyplnili divadelnými akciami a situáciami.

Keď sa história stretne s prítomnosťou

Tentoraz sa teda príbeh o veľkej láske preniesol do účelového zariadenia ECAV Agapé, ktoré naši čitatelia poznajú predovšetkým ako miesto konania biblických táborov, ale už aj ako dejisko divadelných aktivít Slovenského divadla Vertigo. Nádvorie (pretože pre nás je to nádvorie a nie dvor!) medzi staršími a novšími budovami komplexu Agapé, medzi ktoré patrí aj kostol z konca 18. storočia, sa priam ponúkalo ako vhodné kulisy pre predstavenie tohto typu, využívajúce prostriedky divadla commedie dell´arte, improvizovanej talianskej veselohry, ktorá prekvitala v 16. a 17. storočí. Prostredie priam stvorené na letné večerné predstavenia, vytvárajúce atmosféru mediteránneho prímorského mestečka s množstvom zelene, vonkajším schodišťom a balkónom (nabudúce možno siahneme po Rómeovi a Júlii?) a s malým polokrúhlym kamenným javiskom…

To všetko využili aj tvorcovia „táborového predstavenia” o Okasenovi a Nikolete. Hovoríme o „tábore”. Viem, mohli by sme siahnuť aj po modernejšom výraze „workshop”, pre nás je to však i naďalej tábor, kde sa pracuje podobným spôsobom, ako v tábore pre žiakov základných škôl a aj cieľ je podobný: vytvorenie krátkeho divadelného predstavenia. Cieľom je takisto oboznámenie sa s procesom vytvorenia inscenácie, ale aj s minimálnymi teoretickými poznatkami (konkrétne: o commedii dell´arte). Skúšky takisto prebiehajú doobeda i poobede a keď je treba, tak i večer, keď sa zvyčajne opakujú a memorizujú texty.

Náš príbeh sa odohráva v stredovekom Francúzsku. Mladý gróf Okasen sa zamiluje do Nikolety, o ktorej nikto nevie, akého je pôvodu, pretože ju ako malé dieťa kúpili od pirátov. Okasenov otec (v pôvodnej verzii - v našom prípade matka) ich láske nepraje, preto sa mladí milenci rozhodnú utiecť za more. V ďalekej krajine však Nikoletu opäť unesú a vyzerá to tak, že Okasen ju už nikdy neuvidí. Veľká láska ale nepozná žiadne prekážky, a tak sa všetko na dobré obráti. Do spracovania príbehu sa účastníci tábora, naši mladí herci, pustili s veľkou energiou. Nuž, a keďže v tomto prípade môžeme hovoriť o skoro „normálnom”, hoci dĺžkou samozrejme, kratšom predstavení, nesmieme zabudnúť pomenovať aspoň hlavných predstaviteľov: Okasena hral Dano Asztalos zo Segedína, Nikoletu Anna Olejárová zo Sarvaša a Okasenovu matku Alexandra Szabová z Békešskej Čaby. Pochvalu si však zaslúžia všetci šašovia, vojaci, Saracéni a prostoreké ženičky z ľudu, ktoré dej komentovali!

Spomenuli sme, že divadelný tábor vo Svätom Jure bol náplňou obdobný ako tábor, ktorý sa konal dva týždne skôr v Osrblí. Ani v tomto nechýbal doplnkový program. Pozostával napríklad z prechádzok po mestečku, (samozrejme) nákupov v tunajších obchodíkoch, krátkeho výletu do Pezinka, prechádzky k zrúcaninám hradu Biely kameň a návštevy divadla v Bratislave. Zhodou okolností tu 8. júla hosťovalo práve Vertigo. Na pozvanie vedenia bratislavského obvodu Staré mesto v rámci Bratislavského kultúrneho leta zahralo na nádvorí Zichyho paláca veselohru Táne Kusej A čo ja, miláčik. Viaceré z detí už predstavenie videli v Maďarsku, avšak pozrieť si ho v historickom centre Bratislavy, večer, bol zase iný zážitok. Bonbónikom bola prechádzka po nočnej Bratislave.

A potom sa už pomaly blížilo vyvrcholenie tábora, výsledok temer týždennej práce, PREDSTAVENIE, ktoré končilo slovami:

„A ešte mnoho pekných chvíľ

prežívali deň čo deň

Nikoleta a Okasen.”

Týmto by sa malo vlastne skončiť aj „spravodajstvo” o divadelnom tábore vo Svätom Jure. Krásne chvíle však neprežívali len naši hrdinovia. My všetci sme totiž prežívali krásne chvíle, krásne popoludnie v deň premiéry, keď improvizované hľadisko na našom nádvorí zaplnili netrpezliví diváci, väčšinou rodina a priatelia, keď tanec Okaseny a Nikolety a hlas gitary, ktorý ju sprevádzal, zabrnkal aj na naše city a pošteklil slzné kanaliky, keď usmiati mladí herci museli donekonečna opakovať klaňačku, keď sme pojedali vynikajúce premiérové lekvárové buchty tety Zuzky a Aničky a zapíjali ich horúcou kávou, keď už uvoľnené deti (opäť pardon: chlapci a dievčatá) naháňali kocúra vnuka tety kostolníčky, a ten zase naháňal stále sa skrývajúceho škrečka... keď sa každý dobre cítil a snáď zabudol na občasné trápenie sa s textom vo veršoch (!), so slovenčinou, zabudol na prípadné škriepky s kamarátmi a možno aj občasnú túžbu po domove…

Dúfajme, že Okasen a Nikoleta znovu „ožijú”. Že napriek faktu, že mladí herci prišli z rôznych kútov Maďarska, podarí sa dať predstavenie opäť dokopy. A možno nielen raz. Ak sa niektorí z tohoročných účastníkov (viacerí z nich boli v Jure, teda v tábore aj minulý rok) a niektorí z minuloročného tábora (ktorí teraz do tábora nemohli prísť) na budúci rok opäť stretnú už ako starí známi a podajú si ruky v novom predstavení, potom sa možno stretnú opäť o rok, opakujem: možno to bude zárodok niečoho, o čom dnes ani nechcem - nechceme snívať. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť... Zatiaľ snívajme o veľkej láske, ktorej je jedno, či prekvitala v 12. alebo v 21. storočí…

(do)