Pred desiatimi rokmi som prvýkrát prekročil prah tejto školy. Vtedy som ešte ani netušil, čo všetko tu zažijem, čo sa tu naučím a aké skúsenosti nadobudnem. Bolo toho naozaj veľmi veľa,

s čím som sa tu stretol, ale keď som prekročil bránu školy poslednýkrát ako študent, ešte ani vtedy som netušil, čo všetko som získal do života za tie 4 roky. Vtedy som ešte nemohol vedieť...

Vtedy som ešte nemohol vedieť ani to, ako všetky tieto veci ovplyvnia môj osud. Niet ani čudo, veď som práve len opustil školské lavice ako čerstvý absolvent. Veľa vecí vidím až teraz, s odstupom, ani nie veľmi dlhého času. Myslím si, že by môj život nabral úplne iný smer, a nebol by som tým čím som, nerobil by som to, čo robím, nežil by som tam, kde žijem, keby som nesedel v laviciach práve tejto školy... Prečo to hovorím? Prečo to je tak? A pritom - verte mi - vôbec nepreháňam...

Úprimne sa priznám, po základnej škole som sa vôbec nepripravoval sem prísť študovať. Vždy ma bavila najmodernejšia elektronika a automatika, som proste technicky ladený typ. Prišiel som sem len na odporúčanie mojich učiteľov, ktorí veľmi dobre vedeli čo robia. Dnes som im vďačný za to, že ma vtedy sem v podstate “presmerovali”. Získal som tu vlastne všetko, čo sa dalo, ba ešte viac, ako som čakal. Bez tejto školy by som sotva išiel študovať na Slovensko. Vďaka práve tejto škole som nakoniec predsa len vyštudoval moju vysnívanú automatizáciu a robotiku na najvyššej úrovni v Bratislave. Vďaka tomu mám teraz atraktívnu prácu, robím, čo ma naozaj baví. Môžem potvrdiť, že som tu získal naozaj veľa. Splnil sa môj sen, navyše som absolvoval stredoškolské štúdium na úrovni, a okrem toho som tu získal mnoho ďalších benefitov.

Cítil som sa tu ako doma, bola tu naozaj veľmi priateľská atmosféra. Veď všetko bolo pokope: škola, internát, jedáleň, telocvičňa... Ráno som len prešiel chodbou, a už som bol v triede, či v jedálni... Mohol som sa prejsť školou v pyžame a v papučiach. Samozrejme, len ak by som chcel... J Na internáte v susedných izbách bývali žiaci zo základnej školy, o poschodie nižšie zase škôlkari. Dodalo to také neopakovateľné rodinné ovzdušie. Videl som tu deti vyrastať, niektoré z nich tu prežili pekný kus života, od škôlky až po maturitu... S vychovávateľmi sme mali naozaj dôverný vzťah. Spomínam si na spoločné večerné besedy a rozhovory napr. s pani Marikou, alebo s pani Gizelou. Pamätné boli aj futbalové zápasy organizované s ujom Mišom, na ktorých sme si sem-tam uštedrili okrem gólov aj nejaké modriny... J Nikdy nezabudnem na tu získaných kamarátov, učiteľov, vychovávateľov, na atmosféru celej inštitúcie, na množstvo zážitkov, príhod a skúseností.

No a aký bol život na gymnáziu? Boli sme skoro ako jedna veľká rodina. V našom ročníku nás bolo len 15, a to sme boli jednou z najväčších tried. Naši učitelia sa nám mohli preto venovať individuálne. Pamätám si, na hodinách slovenčiny u pani Pečeňovej sme sa naučili veľa vecí. Okrem iného naučil som sa aj to, že na začiatku hodiny sa mám v triede najprv obzrieť, či náhodou už pani profesorka nesedí medzi študentmi v lavici, ešte predtým ako niečo vyslovím... J S pánom Šutinským sme zažili množstvo vystúpení. Dostal nás na niekoľko kultúrnych podujatí, alebo na významné koncerty klasickej hudby, niekedy aj “zadnými dvierkami”, ktoré poznal len on… J Nezabudnem na volejbalový krúžok, ktorý organizoval ujo Paľo každý pondelok večer. Alebo taktiež na lyžovačky. Raz, keď sme boli na Slovensku sa lyžovať, vôbec nenasnežilo. Vtedy sme dostali šancu sa naozaj zoceliť, vyskúšali sme všeličo šialené. Vytiahli sme naše skryté šamanské zručnosti a súťažili sme, kto vykresá z oblohy aspoň jedinú snehovú vločku. Zákon schválnosti: začalo snežiť až posledný deň.

Pani Kováčová, naša triedna nás chlapcov po prvom ročníku presadila do prvej lavice za, vraj, neprijateľné správanie. Samozrejme my chlapci sme hodnotili naše správanie z trochu iného pohľadu... J Na začiatku sa nám ten presun samozrejme nepáčil, ale za krátky čas sme prišli na to, že vlastne to bolo najlepšie možné miesto, kam nás mohli posadiť. Aj sme sa ho držali do konca štúdia, veď tam sme sa mohli dostať k čerstvým informáciám hneď z prvej ruky...

Na hodiny pani Macovej sme sa pravidelne pripravovali nákupom sladkostí. Dodnes neviem prečo... Bolo to asi tou atmosférou.

Mal som možnosť reprezentovať školu aj v športových disciplínach, napr. vo volejbale, dokonca až na medzinárodnej úrovni. Pamätám si, v treťom ročníku bolo nás chlapcov len 8 v celom gymnáziu, a napriek tomu sme mali taký tím, ktorí porážal neporovnateľne väčšie školy, pričom v prvom ročníku nás ešte ujo Paľo poľahky porazil aj sám... J

Myslím si, že taký široký repertoár možností by som nikde inde nenašiel. Tu som dostal možnosť reprezentovať školu, mesto, kraj, dokonca i krajinu na rôznych úrovniach a v rôznych disciplínach. Zúčastnil som sa na množstve spoločenských udalostí, súťaží, prehliadok, hudobných prednesov, kultúrnych podujatí, alebo tiež na študentskej olympiáde. So školou sme cestovali veľa, mnohokrát aj na Slovensko. Stretol som sa s významnými osobnosťami, napr. s premiérmi a prezidentmi MR a SR. Kde inde by som mal takéto vymoženosti, ak nie tu?

Srdečne blahoželám škole, celému pedagogickému zboru, a všetkým tým ktorí sa nejakým spôsobom podieľali na jej úspechoch za toto krásne výročie. Prajem, aby sa táto škola ešte dožila mnoho podobných výročí v takomto duchu. Prajem všetkým študentom, aby tu prežili také krásne roky ako ja, a aby sa aj naďalej podieľali na zvyšovaní autority tejto inštitúcie, a na udržiavaní tejto príjemnej priateľskej atmosféry...

Prejav Petra Bartoša

odznel na oslavách 60. výročia

založenia slovenskej školy v Békešskej Čabe