Keď Štefi báči drevotáril...

Aj z pilíšskeho slovenského nárečia sa pomaly vytrácajú rôzne slová, ako napríklad vápenník a drevotár. To prvé je našťastie zrozumiteľné aj dnes, a to druhé znamená osobu slovenskej národnosti, ktorá sa zaoberá rozvážaním a predajom dreva, presnejšie dreva na kúrenie.

Priam posadnutým a neúnavným pokračovateľom tohto drobného remesla - a možno povedať aj jedným z posledných - bol Mlynčan Štefan Hoffner, medzi svojimi rodnými dôverne známy ako Štefi báči. Nedávno odišiel na večnosť v požehnanom veku 91 rokov. Priezvisko prezrádza aj jeho nemecké korene, avšak na prvom mieste stojí slovenský pôvod. Š. Hoffner za mladi odišiel za remeslom do blízkeho Solymáru (nemecky Weindorf), ktorý sa stal dejiskom jeho učňovských rokov a kde sa tiež mohol zdokonaliť v nemčine, keďže Solymár bol v tých časoch rýdzo nemeckou obcou. Vtedy sa čeľadníkovi jeho druhu hovorilo hosťujúci učeň (alebo podobne), ktorý za službu u gazdu dostal byt a stravu. Tým bytom v zime bola maštaľ a v lete senník. Voľného času čeľadník nemal, vlastne takmer žiadny.

Gazdovia, pokiaľ mali sociálne cítenie, nechávali svojim pracovitým pomocníkom ušiť na zimu oblek alebo čižmy u miestneho krajčíra či ševca. Aj Štefan si takpovediac vyslúžil odev z tmavosivého zamatu a čižmy z pravej tvrdej kože, ktoré po celé ďalšie desaťročia úspešne odolávali zubu času.

Dnes, keď ich bývalý nositeľ už odpočíva v pokoji, pripomeniem úsmevnú historku, ktorá sa viaže k jeho osobe. Mohlo to byť tak pred dvadsiatimi rokmi, v jedno chladné novembrové popoludnie. Štefi báči vtedy chodieval už len s jedným koňom, keďže trh dreva sa znížil v dôsledku zavádzania vykurovania naftou. Tu treba poznamenať, že náš nebohý rodák sa pri rozvoze dreva delil o rajón so svojím dobrým kamarátom, istým. J. Pištom báčim, ktorý mal svoje „trhovisko” v Pomázi a Kalászi. V onen novembrový deň sa Štefi báči jednako rozhodol, že sa vydá s naloženým povozom do „zakázaného” revíru, keďže tam bolo veľa jeho bývalých zákazníkov. V Pomázi mu šťastie neprialo, zatiaľ čo v Kalászi sa schyľovalo nielen k večeru, ale aj k búrke, ako nasvedčovali mračná nad srbským kostolom. Náš povozník medzitým vytrvalo vyvolával: „Drevóóó, drevóóó“. Z jedných dverí vyšla gazdinka so slovami: „Mne by sa aj hodilo, ale už mám objednané a prisľúbené.”

Štefi báči dobre vedel, že toto miesto je Pištovo a tak sa na chvíľku zamyslel. Česť je česť a kamarátovi sa nesluší kaziť kšefty. Lenže núdza je veru veľký pán a tá v tejto chvíli aj prevážila na vážkach rozhodovania. Napriek najlepšej vôli Štefi báči s veľkým poľutovaním oznámil tej dobrej žene, že chudák Pišta je už na pravde Božej a že práve včera ho pochovali. Ženička sa náramne začudovala, nuž ale čo si v takýto čas počať. Rozhodla sa teda, že si celý náklad kúpi od toho, kto práve ponúka. Drevo sa dostalo včas pod strechu, do suchej kôlne, a náš drevotár sa mohol spokojne vrátiť domov. Darmo, obchod je obchod.

V. Gaján (ok)