Husacie hody v Slovenskom Grobe
Martin na bielom koni alebo s husou v ruke

S dňom Martina spájame príchod bieleho kráľovstva, ale aj husacie hody. Súvis by sme ťažko hľadali, keby sme sa trocha neponorili do histórie.

Ako iste viete, Martin je svätcom a patrónom vojakov, pastierov koní a súkenníctva, ale aj žobrákov. Narodil sa roku 316-317 v dnešnom Szombathelyi v pohanskej rodine vojenského dôstojníka. On sám slúžil ako vojak v Gálli. Z tohto obdobia pochádza príhoda, keď Martin na koni rozdelil mečom svoj plášť na dve polovice, aby zachránil žobráka pred chladom. Neskôr Martin zanechal vojsko a v Gállii prijal sviatosť V Ligugé vybudoval kláštor, ktorý sa ráta medzi prvé kláštory v Európe.

V roku 371 bol zvolený za biskupa v Tours. Nechcel sa ujať úradu biskupa, a preto sa skryl pred vyslancami v husom chlieve. Ich gagot ho však prezradil. Martin býva zobrazovaný v biskupskom rúchu a s husou v ruke, alebo ako rímsky vojak na koni, ktorý mečom pretína plášť a odieva tuláka.

Na Slovensku sa kult svätého Martina výrazne rozšíril v 13. až 16. storočí. V období feudalizmu bol tento deň považovaný za výplatný - vyplácal sa prenájom, poddaní odovzdávali zemepánom husi. Bratislavskí Židia ako daň dávali kráľovi povestné martinské husi. Do prvých desaťročí 20. storočia sa v tento deň na západnom a strednom Slovensku pekávali husi. Stehno dostal ten, koho očakávala najťažšia práca. Krídlo zase ten, kto mal byť rýchly a prsia zjedol hospodár. Z prsnej kosti predpovedali priebeh zimy. Ak bola kosť biela, malo byť veľa snehu. Ak bola tmavá, hospodári očakávali vlhkú zimu. V mestách pekávali gazdiné veľké makové koláče v tvare podkovy alebo pastierske trúby, ktoré dostali ako výslužku pastieri. V niektorých regiónoch Slovenska sa na Martina skončil služobný rok. S dňom svätého Martina sú spojené aj pranostiky - Na Martina medveď líha, Ak príde Martin na bielom koni, metelica metelicu honí či Svätý Martin a Hromnice pradú z tej istej praslice.

Husacie hody v Slovenskom Grobe

Foto: Vlasta Zsákaiová Držíková

Ešte ako gymnazistka som počula o tom, že Slovenský Grob je chýrny pečenými husami. Po dvoch desaťročiach som z rádia začula skladbu populárnej slovenskej skupiny, ktorá ospevovala tamojšiu husacinu a vzápätí som v slovenskej tlači objavila články o husacej pečienke zo Slovenského Grobu. To mi už nasadilo chrobáka do hlavy a aspoň som sa na mape pozrela, kde ten Grob vôbec je. Zasa som potrebovala celé desaťročie na to, aby som začala otravovať všetkých svojich známych na Slovensku. O tamojšej husacinke počuli všetci, ale len málokto ju ochutnal, vraj je to najmä pre turistov z Rakúska. Tunajšie gazdinky údajne už pred sto rokmi chovali a piekli husi, ktoré predávali na sobotňajších trhoch v Bratislave i v Pezinku. Piekli ich v piatok v hlinených pekáčoch v chlebových peciach, kde dostávali správnu farbu, vôňu i chuť. Vraj v šesťdesiatych a najmä v sedemdesiatych rokoch minulého storočia začali labužníci chodiť za pečenými husami do obce a táto tradícia trvá dodnes. K husacine tu podávajú lokše, burčiak a malokarpatské vína.

Vyčkala som vhodný čas a keď sme v rodine oslavovali okrúhle narodeniny najváženejšieho člena, vyniesla som rozhodnutie - oslávime ich všetci pekne spolu v Slovenskom Grobe.

Z Bratislavy sme sa vydali na cestu smerom do Pezinka. Na začiatku mesta som mala odbočiť doprava, ale prehliadla som nenápadnú značku. Horko-ťažko som na ňu naďabila. V obci s 1700 obyvateľmi nebude ťažké nájsť reštauráciu U gazdu, veď je na Hlavnej ulici. To som ešte netušila, že tu nájdem okolo 15 reštaurácií, kde ponúkajú husacinu, väčšinu práve na hlavnej ulici. Domáci ma však ochotne navigovali. Dnes už takého problémy nemám, chodievam tam každú jeseň, dakedy aj dvakrát. Slovenský Grob s blížiacim sa Martinom sa stal pre našu famíliu tradičným a veľmi príjemným programom.

Reštaurácia U gazdu zvonka láka skôr chlapov - na prvý pohľad je to tradičná slovenská krčma s výčapom, v podvečerných hodinách vždy plná. V zadnom trakte budovy je väčšia miestnosť s krbom pre početnejšie skupiny, vedľa nájdeme slovenskú izbu pre menšiu spoločnosť, vyzdobenú modranskou keramikou a typickými západoslovenskými motívmi, čo zasa dokážu oceniť skôr ženy. Keďže návštevu sa patrí ohlásiť vopred - veď pečená hus nie je minútka, hostí z domova i zo zahraničia - z Rakúska, Čiech i Maďarska - čakajú už prestreté stoly. Predjedlom je husacia pečienka s lokšami a nakladanou domácou paprikou, uhorkami, cibuľkou a kapustou. Verte mi, husaciu pečienku som jedla aj v najlepších budapeštianskych reštauráciách a myslela som si, že lepšia už byť nemôže. Teraz už viem, že môže. Druhý chod je pečená húska, krásna ružová, rozvoniavajúca, správne prepečená, mäsko sa samé oddeľuje od kostí. A zasa lokše, ktoré sú mäkučké, aké sa mi doma nikdy nepodarilo urobiť. Husacinku treba zapíjať - pred večerou aperitív - domácu slivovicu alebo mandľovicu, počas jedenia burčiak, vínko alebo čapované pivo, tí "menej vydarení", dorastajúci alebo vodiči si môžu vybrať z bohatého sortimentu nealkoholických nápojov. Po polhodinovej prestávke má človek dosť sily na to, aby si dal dačo sladké - napríklad makový závin - alebo po tamojšom štrúdľu. Samozrejme, domácu.

Dlho som si lámala hlavu nad tým, čo je tajomstvom neopakovateľných chutí, až som nabrala odvahu a požiadala som majiteľa reštaurácie Borisa Hašku, aby mi prezradil tajomstvá slovenskogrobskej husaciny. Priznám sa, prekvapil ma. V prvom rade svojou otvorenosťou a ochotou, v druhom tým, čo mi povedal. Je človekom od fachu - skončil strednú školu hotelovú a vždy robil v pohostinstve. Keď sa začiatkom 90. rokov naskytla možnosť privatizovať, rozhodol sa získať podnik, v ktorom aj dovtedy pracoval. Je rodený Bratislavčan a do Slovenského Grobu dochádza. Veď je to len kúsok - hovorí. Sezónu majú od augusta do decembra. Husi im chovajú zmluvne v okolí Sládkovičova, najmä v Tešedíkove, v tamojších rodinách. V januári sa dohodnú, koľko husí budú približne potrebovať, a v auguste si ich postupne začnú odvážať pekne vykŕmené. Naraz privezú okolo 50-60 kusov. V Grobe ich očistia a nasolia a dajú do mrazničky. Pred pečením ich nechajú voľne rozmraziť. Pod jednu hus dajú 3 decilitre vody a 3 hodiny ju pečú. Tajomstvo teda spočíva v domácom výkrme a v solení, preto si ja v Budapešti neviem vyčarovať na stôl tamojšie chute. Nehovoriac o pečienke, ktorú pán Haško pripravuje v zmesi pozostávajúcej z výpeku, vody a husacieho tuku. Spolu so srdiečkom ju pečie pomaly, hotová je vtedy, keď zo srdiečka po prepichnutí už nejde krv. Nuž a lokše? Tie si nerobí sám, na to by už nestačil. Pomáha mu pani Monika Šilhartová. Za deň upečie 580 až 600 lokší, ale pred Vianocami to býva aj 1000 kusov. Ona vypracuje cesto a rodina jej pomáha piecť. Prečo sú také mäkučké? Lebo je v nich veľa varených zemiakov, veľmi málo múky, soli práve akurát a žiadne vajce! To si teda viem predstaviť, ako ťažko sa pracuje v takým mäkkým cestom! Ale výsledok je fantastický.

Čudovala som sa, ako to všetko pán majiteľ stíha - obsluhovať hostí vo výčape, v reštaurácii a starať sa o zásobovanie a chod celého objektu. Videla som, že pri obsluhe mu pomáhajú šikovné dievčatá, ale to som netušila, že kuchárom je on osobne. Čudovala som sa najmä potom, keď mi prezradil, že pečené husi s lokšami ponúka aj na vinobraniach v okolitých mestách a najmä na predvianočnom trhu v Bratislave. Jeho výrobky si môžete kúpiť na tržnici v srdci hlavného mesta Slovenska - na Hlavnom námestí. Ak ich raz ochutnáte, nebudú sa vám rátať kilometre a aj vy sa možno vydáte na cestu do Slovenského Grobu.

Vlasta Zsákaiová Držíková