Ako vyzerá vychytené - svetové! - letné turistické stredisko v túto chladnú jeseň? Všímajú si vôbec turisti - japonských je tam teraz najviac, tí určite nie, ale našinci,

to, čo sa tiahne len pár kilometrov od hlavnej trasy, či iba na druhej strane cesty?

„Ovo je moja kuća, živio sam tu“

Domy opustené, jeden kostol rozstrieľaný, druhý novopostavený, asfalt vydratý, no krčma s názvom Pokojný kút plná domácich, ktorí vôbec nemusia byť domáci... Sme v Chorvátsku, neďaleko Plitvických jazier, v mestečku Korenica, kde ešte pred poldruha desaťročím zúrila vojna.

Len sa o zem hodiť a vlasy si trhať pri počúvaní pesničky „Tiho, tiho teče Neretva“, prinajmenšom sa slzy ligocú v rozohnených očiach, ktoré odzrkadľujú rozorvanú dušu... Ale čo tu robí pesnička o Neretve? Tá tečie predsa o takých dvesto kilometrov na juh. Mostar, Herceg-Bosna! Veď to je dokonca v cudzej krajine! Alebo ani nie tak cudzej, rozhodne však v inej, druhej. Teraz sme v mestečku Korenica kúsok od Plitvických jazier, po starej ceste, kadiaľ išli všetci zo severu do južnej Dalmácie, kým nepostavili parádnu diaľnicu. Bola to Titova Korenica, až do roku 1997. Tito umrel dávnejšie, Titova krajina ležala - v týchto miestach aj v skutočnosti - v ruinách, tak načo pripomínať niečo, čo je dávnou minulosťou. Tak, ako napríklad spolužitie Srbov a Chorvátov v tomto područí. Dokonca Srbi tu boli podľa štatistík vo väčšine. Ešte roku 1991 ich bolo štyri razy toľko ako Chorvátov. Teraz je pomer opačný.

Željko Oreškovič je miestny veľkopodnikateľ, ktorého každý nazýva iba Macola, čo znamená „veľké kladivo“. Facku by som od neho nechcel dostať, len čo je pravda, no pri rozhovore sa mi zdá byť dosť neistý. Alebo nechce sa otvoriť? Ja sa ho nepýtam, ako získal svoj prvý milión, ale iba to, odkiaľ prišiel, lebo tunajší nie je...

- Je to nejakých sto kilometrov, či päťdesiat, odkiaľ som prišiel. Žijem tu 15 rokov, prišiel som sem po vojne, - hovorí váhavo Macola.

Poznajúc mapu, tu je Chorvátsko veľmi úzke, veď aj po ceste ukazovali šípky na blízky bosniansky Bihač. Že by bol teda Macola z Bosny? Tetka v novučičkom katolíckom kostole mi hovorí, že nenájdem v Korenici človeka, ktorý by nemal korene v Bosne. Sú to, samozrejme, Chorváti z Bosny, a prišli zväčša na miesto Srbov, ktorí odišli, ktorých vyhnali, ktorí tu zanechali svoje domy. Tie vyzerajú ako vyhorené, niektoré aj sú, bez okeníc či dverají. Stoja také aj v centre mesta, tak, ako ich náhle opustili v lete 1995, počas chorvátskej záverečnej ofenzívy. Na kopci, smerom na diaľnicu vidno aj iný kostol, presnejšie iba jeho ruinu. Tam býval srbský Boh. A jediný živý srbský prejav je starý mercedes s belehradskou značkou, v ktorom prišiel asi bývalý Koreničan pozrieť si svoj dom...

Ja som tu spolu s kolegami z bývalého juhoslovanského priestoru. Stretávame sa z času na čas, aby sme si, akože, zmerali sily vo varení niečoho v kotlíku pod holým nebom. Teraz, prvý novembrový týždeň, bol na rade lovecký guláš (Majstrovstvá Európy vo varení loveckého gulášu v kotli pre novinárov). Naším sponzorom bol už spomínaný Macola, ktorý tu v Korenici má hotel i veľkú reštauráciu, chystá ďalších tristo izieb, no ale pri veľkej diaľnici Záhreb-Split vlastní najväčšie odpočívadlo v Európe. Nazýva sa Zir, aj tam je hotelový a reštauračný komplex. Željko alias Macola teraz už nemá komplexy.

- Nie, u nás nie je kríza, pracujeme usilovne, snažíme sa vyhovieť želaniam všetkých turistov, - hovorí, ukazujúc na veľkú skupinu Japoncov, ktorí práve prišli autobusom z Plitvíc. Nešetrí chválou ani na kamionárov, ktorí si tiež k nemu privykli. Sú ich denne stovky.

Takže keď žiadna kríza, poďme sa baviť! Pri počúvaní legendárnej pesničky „Ovo je moja kuća, živio sam tu“ (To je môj dom, žil som tu) však nikoho v tejto pestrej kompánii nezachváti bezbrehá veselosť. Skôr clivota, bázeň. Za strateným či opusteným domovom? Za vzdialeným rodným domom? Tam, niekde pri Neretve? Alebo tu, v Korenici?

Gregor Martin Papucsek