Majster svetla a harmónie je názov dokumentu vedúcej Slovenského vysielania Maďarskej televízie Zuzany Antalovej. Film predstavuje životnú dráhu Pavla Korbela. Sarvašský rodák sa so svojou rodinou presťahoval roku 1947 na Slovensko a roku 1968 do Švajčiarska.

Ako maliara ho uznávajú tak vo Švajčiarsku, ako aj na Slovensku a v Maďarsku. O filme, v ktorom hovoria siedmimi jazykmi o 77-ročnom maliarovi, sme sa porozprávali s jeho autorkou a hlavným hrdinom.

Autorka Zuzana Antalová

- Kde všade už videli film?

- Premiéru mal 22. decembra 2009 na druhom programe Maďarskej televízie. Nebolo to v rámci slovenského vysielania, ale našim divákom už môžem oznámiť, že ho uvidia v troch pokračovaniach v auguste v Domovine. Oficiálnu premiéru mal vo februári na Maďarskej filmovej prehliadke a teraz tu, v Slovenskom inštitúte, kde mal P. Korbel pred tromi rokmi spoločnú výstavu so svojou dcérou a vnučkou. Som nesmierne rada, že riaditeľ inštitútu Milan Kurucz nám poskytol túto možnosť.

- Čo by si zmenila na filme?

- Samozrejme, keď človek dokončí film, hneď uvažuje nad tým, čo by robil inak. Už vieme, že tento film bude mať skrátenú verziu, čo je prijateľnejšie pre televízne vysielanie.

- Bol to skutočne medzinárodný projekt s medzinárodnou účasťou. Čo robilo najväčšie problémy a čo bolo najlepšie?

- Najťažšie bolo samotné natáčanie, lebo iba na Slovensku a v Maďarsku natočené časti sa realizovali pomocou televízie, švajčiarsku časť sme dokončili z vlastných síl. Povedali sme si, že 40 rokov zo životného diela nemožno vynechať, takže sme sa pozbierali a túto časť sme financovali z vlastných zdrojov: moja sestra, kameraman a majster Korbel. Vďaka nim sme mohli vo filme ukázať švajčiarskych žiakov a priateľov umelca. Počas natáčania sa miešalo sedem jazykov, ale nikomu nerobilo problém, odkiaľ kto pochádza, kde má korene, akej je národnosti. Najviac sa mi páčilo, že všade sme boli prijatí veľmi vľúdne. Krásne žijú tieto kultúry spolu a vedľa seba. Dominuje ľudskosť, kultúra, umenie, čistota - asi to je maximum, čo môže človek čakať a dostať od iných. Všetky natáčania a hlavne dokončenie filmu boli také dobrodružné, že pán Korbel si zaslúži, aby jeho životné dielo bolo poctené aj tým, že trvá presne toľko minút, koľko mal rokov v tom čase.

- Koľko trvalo natáčanie?

- Vo Švajčiarsku sme boli týždeň, v Sarvaši a v Bratislave po dva dni a tu som natáčala na ich spoločnej výstave pred tromi rokmi, takže 10 dní. Zostrih natočeného materiálu trval päť dní.

- Čo bude ďalej s filmom?

- Pripravujeme skrátenú 50-minútovú verziu, dokončujeme slovenskú a anglickú verziu filmu a nominujeme ho na rôzne festivaly. Dúfame, že raz budeme mať premietanie aj na Slovensku a vo Švajčiarsku.

Maliar Pavel Korbel

- Tento film ukazuje vás, alebo osobu, ktorá sa vám veľmi podobá?

- Je to spontánne a keď je niečo spontánne, bez akejkoľvek prípravy, tak si myslím, že to svedčí o autentickosti a o tom, čo človek naozaj vo svojom vnútre nosí. Ak vám niekto položí otázku, na ktorú vôbec nie ste pripravení, odpoviete na ňu tak, ako to vo svojom vnútri cítite.

- Čo by ste dodali k filmu?

- Ako všetkému, čo človek vytvorí, niečo aj tomuto chýba. Absolútne dokonalé neexistuje: ani v tvorbe, ani v ľudských vzťahoch.

- Ktorá je tá farba, ktorú vidíte iba tu, v Maďarsku, ale vo Švajčiarsku ju nevidíte?

- Nad tým som sa ešte nezamyslel. Súvisí to s klimatickými a geografickými podmienkami krajiny. Ja žijem nad Ženevským jazerom a tam sa všetko odzrkadľuje, aj svetlo sa znásobuje, osvetlí celý kraj a dáva inú farebnú harmóniu. Tu je trochu zemskejšie, človek je bližšie k zemi. Ja som sa v tejto krajine narodil, neďaleko odtiaľto, takže mi je to tiež blízke. Je zaujímavé, že keď som tu, tak moje pocity sa nachádzajú v horizontálnych rovinách. Horizontalita mi viac približuje k srdcu aj mojich priateľov. Tam, kde žijem v iných geografických podmienkach, tam sa to mení vertikálne, vzťahy sú trochu chladnejšie, ale čestné. Tam sa cítim ďaleko viac sám, ako tu. Tu sa nikdy necítim sám, ani s čerstvo nadobudnutými známosťami.

- Čo by ste dodali do nového filmu o sebe?

- To, čo som nestačil doteraz spraviť. Dodal by som trochu exoteriky, ktorú som v sebe vždy mal: filozoficko-výtvarnú problematiku, ktorá každého umelca zaujíma. Podstatu života, kam to vlastne smeruje, odkiaľ sme prišli a aký je zmysel tohto úzkeho diania tuná. Čím viac sa človek blíži ku koncu pozemskej púte, tým naliehavejšie to na neho dolieha. Snažím sa svojim štetcom narábať tak, aby som vyjadril tú podstatu, ktorú cítim ako vyvrcholenie celého môjho snaženia sa v tomto živote. Moje súčasné obrazy sa podobajú akýmsi moderným ikonám. Zistil som, že tvoritelia ikon v dávnych vekoch sa dostali k tejto moderne, ktorú sa my teraz pokúšame vyjadriť, ale oni to už dávno pochopili, ich diela sú nadčasové, sú to tzv. archetypy, ktoré sú hlboko zakorenené v našom duchu.

Otázky kládla

Eva Patayová Fábiánová

http://www.luno.hu/content/view/5764/62

http://www.luno.hu/content/view/4735/56