Kedy sa vám naposledy stalo, milí čitatelia, že ste dva dni mohli uvažovať o otázkach, či je Píliš a Budapešť súčasťou Dolnej zeme, alebo nakoľko na terajšej roztrieštenosti našej komunity zohráva úlohu silná lokálna a regionálna identita Slovákov? Priznám sa úprimne, mne sa také niečo už roky neprihodilo. Aj preto bol pre mňa, ako laickú poslucháčku, vzácny medzinárodný vedecký seminár Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM).

Témou seminára boli Dejiny Slovákov na Dolnej zemi, lokálna identita, interetnické a interkultúrne vzťahy menšín vo vidieckom a mestskom prostredí v Uhorsku a Maďarsku v 19. a 20. storočí v slovensko-maďarskom kontexte.

Tí, ktorí pravidelne čítajú Ľudové noviny, vedia o uplynulých dvoch desaťročiach prvého národnostného výskumného ústavu v Maďarsku veľa. O sumarizovanie informácií sa pokúsili redaktori publikácie 20 rokov VÚSM a tvorcovia putovnej výstavy prezentujúcej minulosť nášho ústavu. Fotografiami bohato zdobené panely, ktoré boli inštalované na stenách výstavnej miestnosti Slovenského inštitútu, rozprávali samy za seba. Tento názor vyjadrila aj zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová pri otvorení výstavy a dvojdňového podujatia. O tradičnej spolupráci výskumného ústavu a inštitútu sa zmienil riaditeľ SI Milan Kurucz a vyslovil nádej, že seminár okrem teoretických prinesie účastníkom aj praktické poznatky. Riaditeľka VÚSM Anna Kováčová o prvej národnostnej výskumnej dielni v Maďarsku vyzdvihla, že počas 20-ročnej histórie sa stala významným interdisciplinárnym bádateľským centrom výskumu našej takmer 300-ročnej minulosti. Popri vedeckom výskume označila za dôležité aj informovanie širšej verejnosti o tejto činnosti, čomu slúžia aj podobné konferencie. Prvá riaditeľka ústavu, profesorka Anna Divičanová viedla prvý programový blok seminára, témou ktorého bola etnická identita a historická pamäť. Úvodnú prednášku mal bývalý riaditeľ, súčasný pracovník Spoločenskovedného ústavu Slovenskej akadémie vied v Košiciach Štefan Šutaj, ktorý - ako vyzdvihla A. Divičanová - bol toho času prvým partnerom nášho novozaloženého ústavu, s ktorým uskutočňovali sociologické výskumy. Témou jeho prednášky boli problémy etnickej identity, lokálna, regionálna a národná identita v strednej Európe. Rozoberal faktory, ktoré vytvárajú identitu jednotlivca, vzťah národa a štátu a lokálnu a regionálnu identitu ako formu odlišovania komunity od svojho širšieho prostredia. Zaujímavý bol jeho postreh, že do roku 1918 sa slovenské národno-emancipačné snahy nesústreďovali iba na územie dnešného Slovenska. Poukázal na to, že v polovici XIX. storočia na kompaktnom slovenskom území neexistovali mestské centrá, ktoré majú význam z hľadiska koncentrácie síl, pričom v tomto období napr. v Budapešti žilo spolu s Čechmi 90 tisíc Slovákov. Po roku 1918 sa situácia zmenila, vznikli národné štáty, prerušili sa vzťahy s materskými národmi, čo ďalej sťažovala politická situácia. Ján Botík z Katedry etnológie a etnomuzikológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre hovoril vo svojej prednáške o lokálnej komunite ako štandardnej analytickej jednotke Slovákov na Dolnej zemi. Poukázal na význam vzťahu napr. ku kostolu alebo dedine, príslušnosti k prostrediu, ktorý vyplýva z túžby patriť niekam, mať svojich blízkych. Slovenské komunity po príchode do nového prostredia charakterizovala uzavretosť a sebestačnosť, lipnutie na tradíciách a kolektívne normy, ktorými sa riadili. Na Dolnej zemi, kde boli pomerne početné komunity, sa postupne vytvorila silná väzba k prostrediu, ktorej určujúcim prvkom bol vzťah k pôde. Túžba po nej sa stala centrálnym životným pocitom tunajších Slovákov, pričom pribúdajúce hroby na cintorínoch svedčili o prerušení väzby s územím, odkiaľ prichádzali a o zapúšťaní koreňov. Vznikala jednotná lokálna identita, jazyk a kultúra, ktorej dôležitým prvkom bolo luteránske vierovyznanie, vzťah ku Kralickej biblii, Tranosciu a zvonu. Duchovnými vodcami týchto komunít boli presbyteri a farár, pričom táto cirkev kládla veľký dôraz na živé národné jazyky, školskú výchovu a demokratické fungovanie. Bývalý hosťujúci učiteľ v Békešskej Čabe, ktorý v súčasnosti pôsobí na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici Miroslav Kmeť, prednášal o mýtoch a stereotypoch o Dolnej zemi v slovenskom kultúrnom prostredí. Dolnozemské enklávy, ktoré boli väčšinou evanjelického vierovyznania, v povedomí obyvateľstva severných žúp Uhorska figurovali ako „zasľúbená zem“. Vo vedomí evanjelických kňazov, napr. Jána Kollára, sa národná identita spájala s príslušnosťou k cirkvi, pričom od druhej polovice XIX. storočia viac kňazov inklinovalo k maďarčine, napr. v prípade spevov. Podľa pohľadu Slováka z Horniakov na Slovákov na Dolnej zemi sú títo usilovní, pracovití, ktorí si zaslúžili bohatstvo, ktoré nadobudli. Pod vplyvom tohto pohľadu sa vydávali na cestu na Dolniaky ďalší kolonisti, v tretej vlne prisťahovania prišli do Čaby chudobní ľudia. Prednášateľ sa zmienil aj o dvoch prúdoch slovenskej inteligencie, o Kutlíkovcoch, ktorí inklinovali k Martinu a Haanovcoch, ktorí prízvukovali „harmonické spolunažívanie“ v Maďarmi. Krátka diskusia a kultúrny program, v ktorom Tibor Mótyán zo Sarvaša predstavil tradičnú evanjelickú liturgiu, uzavreli prvý deň konferencie.

Budapešť ako jedno z centier Slovákov bol názov ďalšieho programového bloku konferencie, ktorý viedol Miroslav Kmeť. Prvým prednášateľom tejto časti bol Ľuboš Kačírek z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojej prednáške Prívrženci Novej školy slovenskej (1868-1875) v Budapešti a na Dolnej zemi predstavil Pešť ako centrum oproti Martinu. Prívrženci tejto školy vydávali kvalitný časopis, ktorý financovali pomocou majetného svokra staviteľa Jána Nepomuka Bobulu Jozefa Pozdecha. V roku 1868 si založili aj Národno-demokratický spolok, ktorý chceli udomácniť v každom meste a každej stolici. Nakoniec sa však založil iba v Pešti a Liptovskom Mikuláši a rozpory medzi členmi ohľadne kandidátov do snemu viedli k jeho rozpadu. Členovia Novej školy sa zoskupovali okolo tlačiarne Minerva v Pešti a založili aj Pomocnú pokladnicu v Pešť-Budíne. Poslanci, ktorí sa k nej hlásili, boli zároveň medzi majiteľmi Minervy a pokladnice. Medzi prívržencami zoskupenia bola aj cirkevná a svetská inteligencia, medzi nimi Daniel Bachát, Šimon Klempa a jeho kaplán Michal Macháč, pôsobiaci v Terezíne, ktorí v roku 1867 odštartovali slovenské bohoslužby. Patrili sem aj redaktori Slovenských novín a študenti na stredných školách. Zoskupenie sa však v roku 1875 rozpadlo. Vedúci Katedry slavistiky na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti Róbert Kiss Szemán prekvapil účastníkov konferencie prednáškou v českom jazyku, pre ktorý sa rozhodol kvôli Jánovi Kollárovi a evanjelickej tradícii. Vo svojej prednáške Slovenské peklo v Pešti na základe diel Jána Kollára predstavil zločiny páchané Slovanmi a na Slovanoch a tresty, ktoré na páchateľov týchto trestov uvalil autor. Prednášateľ premietal zábery o bývalom kostole peštianskych evanjelikov na Rákócziho triede, v ktorom dnes pôsobí centrum bojového umenia. Témou Ivana Halásza z Ústavu štátu a práva Maďarskej akadémie vied bolo veľkomesto v slovenskej literatúre 19. storočia, slovenská literatúra a Budapešť pred rokom 1918. Jána Kollára napr. nezaradil medzi veľkomestských autorov, pretože Pešť v jeho literatúre nehrala kľúčovú úlohu. Ako veľkomestských autorov predstavil Jána Palárika a Daniela Bacháta, ktorí sa narodili na území dnešného Slovenska, obaja boli kňazi a už pred svojím príchodom do Pešti boli literárne činní. V dramatických dielach Palárika, ktoré sa zrodili v Pešti, napr. v dráme Drotár, sa objavuje mnohonárodnostné prostredie, do ktorého prišiel autor v 50. rokoch XIX. storočia. Daniela Bacháta charakterizoval ako možno jediného skutočne veľkomestského autora, ktorý písal o dynamickom veľkomeste, ktorým sa stala Pešť od 70. rokov. Riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Anna Kováčová dokreslila obraz svojou prednáškou o možnostiach zachovania národného povedomia v majoritnom prostredí na príklade Slovenského katolíckeho robotníckeho kruhu v medzivojnovom období.

Prvou prednášateľkou ďalšieho bloku, ktorý sa volal Sebareflexia a identita na Dolnej zemi, bola Katarína Maružová Šebová zo Segedínskej univerzity. Vo svojej prednáške o forme vyjadrenia etnickej identity v slovenskej literatúre v Maďarsku na príklade hrdinov románu Pavla Kondača Hrboľatá cesta a románov Pála Závadu Jadvigin vankúšik a Milota predstavila ich vzťah k svojej identite. Poukázala na to, že vyjadrenie slovenskej identity, ktorá je v prípade Slovákov v Maďarsku typicky lokálna, je v prípade všetkých problematické. Dagmar Maria Anoca z Univerzity v Bukurešti prednášala o sebareflexii Slovákov v Rumunsku, ktorú predstavila cez prístup hrdinov slovenských autorov k svojej identite. Ako najkrajší a najdojímavejší príklad uviedla nedávno zosnulého Ondreja Štefanka, ktorý sa definoval ako súčasť komunity, človek ktorý slúži, ktorého charakterizuje zakorenenosť do prostredia a hrdosť a ktorý, ako bilingválny človek, si uvedomoval poslanie sprostredkúvať hodnoty medzi kultúrami. Michal Harpáň z Univerzity v Novom Sade priblížil prítomným slovenskú dolnozemskú esej. Z autorov z Maďarska sa venoval tvorbe Oldřicha Kníchala, jeho kultúrnohistorickým esejam a článkom o súčasnej literatúre, ktoré vyšli v zborníku Zvony dolnozemské. Annu Divičanovú predstavil ako autorku, ktorej patrí vo vede a kultúre dolnozemských Slovákov osobitné miesto. Tvorivo je prítomná už takmer polstoročia a v stredobode jej záujmov bola národopisná, literárnohistorická a kultúrnohistorická problematika, čo sa odráža aj z titulov jej knižných publikácií.

A. Račková

Ďalší krok k poznávaniu

20 rokov činnosti VÚSM v Slovenskej pedagogickej knižnici

V priestoroch Slovenskej pedagogickej knižnice sa stretli odborníci - etnológovia, jazykovedci, pedagógovia, knihovníci, početní hostia, ale aj študenti, ktorí boli zvedaví na prezentáciu minulosti, súčasnosti a budúcnosti Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM). Na Slovensku túto skratku poznajú a vedecko-výskumnú činnosť ústavu uznávajú nielen inštitúcie a odborníci, ale aj verejnosť. Za dvadsať rokov činnosti VÚSM dokázal, že slovenská inteligencia v Maďarsku, vrátane študentov slovenčiny, ale aj ostatní uvedomelí členovia slovenskej komunity, si ctia svoje korene a sprostredkovávajú vedeckej komunite i širokej verejnosti poznatky o dávnejšej minulosti, ale i súčasnosti slovenskej menšiny v Maďarsku.

O začiatkoch a vzniku VÚSM sa v seminárnej miestnosti knižnice rozhovorila jeho prvá riaditeľka, profesorka Anna Divičanová. Spomínala, ako sa v zahraničí stretla s výskumom menšín, i ako vznikla idea založiť inštitúciu. V poradí druhá riaditeľka, docentka Alžbeta Uhrinová Hornoková, hodnotila dvadsaťročnú históriu a vydavateľskú činnosť ústavu a predstavila jeho najnovšiu publikáciu, ktorá obsahuje dokumenty a fotografie mapujúce uplynulé tvorivé obdobie. O budúcnosti, nových projektoch, cieľoch a programe inštitúcie, o kultúrnohistorickej a etnologickej vedeckej činnosti hovorila nová riaditeľka, doktorka Anna Kováčová. Spoluprácou so slovenskými vedcami a inštitúciami sa zaoberala vo svojom príhovore členka Vedeckej rady VÚSM Magdaléna Paríková.

Inštitúcia nedávno vydala výber zo študentských prác, ktoré uspeli v súťažiach VÚSM. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave študujú niekoľkonásobní účastníci súťaží. Dvaja z nich, bývalí študenti čabianskeho slovenského gymnázia, poslucháč jazykovedy Robert Galát a poslucháčka žurnalistiky Andrea Kissová predstavili na prezentácii ukážky zo svojich súťažných prác. Publikácia, prezentované práce a to, že na Slovensku študujú účastníci súťaží, sú dôkazom toho, že výchovno-vzdelávacia činnosť inštitúcie napomáha rozvoj i uchovávanie slovenčiny a je rovnako významná, ako kultúrnohistorický, etnologický, sociologický či jazykovedný výskum.

Prvá časť podujatia končila otázkami hostí. Obraz o činnosti inštitúcie nadobudol ešte zreteľnejšie kontúry a zarezonoval v prítomných úprimnosťou a otvorenosťou výpovedí. Po krátkom občerstvení riaditeľ knižnice Vladimír Grigar a Anna Divičanová otvorili výstavu fotografií a dokumentov, zobrazujúcich 20 rokov vydavateľskej, vedecko-výskumnej, vzdelávacej a kultúrno-spoločenskej činnosti VÚSM. Potom sa návštevníci i hostia presunuli do historického fondu knižnice, pozreli si historickú študovňu a aktuálnu výstavu geografickej tlače.

Dobré víno je ako dobrý aforizmus. Obom je treba najskôr porozumieť, lebo až potom ho možno správne vychutnať. Kto sa zúčastnil prezentácie o výskume Slovákov a ich kultúry v Maďarsku, vie trochu viac a porozumel. Kto je zvedavý, nech začne skúmať, nech sa vyberie sám poznávať, ale pre začiatok si môže prečítať niečo z obrovského množstva publikácií VÚSM.

Erika Fajnorová