V budapeštianskom Slovenskom inštitúte sa 18. januára konala premiéra predstavenia Slovenského divadla Vertigo, „poetickej hry s katarziou“ mladého slovenského dramatika Romana Olekšáka Ticho. Réžie predstavenia sa ujal Štefan Korenči z Bratislavy, ktorý s divadlom režíroval už štvrtú hru (Matka, Dvaja, Umy si rúčky...).

V hlavných úlohách sa predstavili Viola Thirringová, Ági Gubíková, Mátyás Dráfi a András Nagy. Inscenácia vznikla v spolupráci so sarvašským divadlom Cervinus Teátrum.

Olekšákove Ticho v podaní profesionálnej zložky divadla Vertigo je hlasnou výpoveďou o medziľudských vzťahoch. Keď kričíme, hovoríme, vysvetľujeme, ale nepočúvame, neostaneme chvíľu ticho, nezahĺbime sa do svojich myšlienok. Mladý slovenský dramatik (spolu s dramatičkou, riaditeľkou SDV Danielou Onodiovou) zobrazuje každodenný život ako neustály neúspech, ako stály boj, v ktorom musí byť víťaz pomenovaný a položený do času. Napriek tomu, že situácia je vyhrotená, predsa všetko zamlčíme, predsa nehovoríme o veciach, ktoré sú pre nás dôležité a predsa zatajíme svoje pocity pred najbližšími.

Rodina, ktorá nenájde spoločnú reč ani v momente zahlásenia očakávania nového člena rodiny, je (ak sa na to pozrieme naozaj sebakriticky) celkom normálna v našich končinách. Bežný deň pre nás pozostáva len z náhlenia, nemáme čas pristaviť sa. Dlhé monológy (mimochodom, režisérsky výborne zachytené na niektorých miestach veľmi dobre použitou formou) nie sú nudné. Autor hry sa vie hrať s tichom a herci nám to v onen utorkový večer v inštitúte výborne sprostredkovali.

Výhodou predstavení s menším počtom hercov je, že sa lepšie dajú rozoznať jednotlivé charaktery. Nevýhodou, či skôr výzvou pre hercov je, že sa musia naozaj plne nasadiť. Naši dobre známi herci nám ukázali svoju novú tvár. Matka v podaní Violy Thirringovej bola taká naivná, dobrodušná a pritom prefíkaná, aké vedia byť len naše mamy. Dcéra v stvárnení Ági Gubíkovej niesla v sebe všetku trpkosť, ktorú zažila počas celého svojho života, aby sa z nej stala dokonalá žena tretieho tisícročia: drzá, úprimná aj na vlastný úkor a pritom taká zraniteľná, ako myška pred kopou hladných mačiek. András Nagy v role nastávajúceho ocka bol servilný, rozpačitý a napriek tomu poznal také pravdy o živote, ktoré stoja za zamyslenie sa. Ozajstným otcom bol Mátyás Dráfi: neprítomne prítomný, silne slabý a lojálny sebec. Jeho charakter je jediný, ktorý môže znamenať východisko zo situácie, pričom jeho spôsoby smerujú skôr k zahĺbeniu sa do seba. Intimita v prejave medzi V. Thirringovou a M. Dráfim nám prezrádza o ich láske a o manželstve viac, než nimi vyrieknuté slová. Napriek pokročilému veku práve otec je schopný naučiť sa niečo nové, alebo počúvať ostatných. Čo by sme možno občas mohli aj my, diváci...

Eva Patayová Fábiánová