Nedávno som vybavoval svoje súkromné záležitosti v 16. obvode Budapešti. Vedel som, že najstaršiu časť obvodu, kedysi samostatnú dedinu Cinkotu obývali a obývajú Slováci, veď o niektorých kultúrnych aktivitách ich voleného slovenského zboru som pred niekoľkými rokmi aj písal pre Ľudové noviny.

Predsa som bol prekvapený, keď sa pred starým sedliackym domom zrazu objavil pred mojimi očami slovenský nápis: Oblastný dom Cinkoty. Aj keď som sa ponáhľal, nedalo mi, povedal som si: za niekoľko minút si rýchlo pozriem exponáty... Zdržiaval som sa tam viac, ako hodinu a okrem bohatej a pestrej zbierky tradičnej kultúry cinkotských Slovákov som spoznal aj sympatickú pani, odbornú správkyňu domu, pedagogičku Editu Gyimesiovú Benkőovú.

- O histórii miestnej zbierky v Cinkote treba vedieť, že so zbieraním starých predmetov, náradí, nábytkov a krojov začali v miestnej škole Ilony Batthyányovej pedagógovia, žiaci a ich rodičia začiatkom šesťdesiatych rokov – začala mi vysvetľovať pani Edita.

- Predmety boli desaťročia vystavené v pivnici školy a určitá časť, ktorá nepatrí vyslovene do oblasti miestnej tradičnej ľudovej kultúry, je tam vystavená dodnes. Pred niekoľkými rokmi bola založená nadácia „Za oblastný dom Cinkoty“, v rámci ktorej si spojili sily obyvatelia a rôzne orgány (obvodná samospráva, škola, slovenská samospráva...). Nakoniec obvodná samospráva financovala zakúpenie a rekonštrukciu typického starobylého domu, ktorý kedysi obývala rodina Slaukovcov, ako aj reštaurovanie pôvodných, pozbieraných predmetov, vystavaných dovtedy v školských priestoroch. Návštevníkov v oblastnom dome vítame od jesene 2008 a figurujeme už aj v publikácii Neziskovej verejnoprospešnej s.r.o. Legatum s názvom Slovenské národopisné zbierky v Maďarsku, vydanej v roku 2009 – dodala správkyňa oblastného domu a pritom mi poukazovala farebné, hlavne svetlomodré a biele nábytky s maľovanými, kvetinovými ornamentmi. Z vystavených ženských krojov vysvitlo, že v Cinkote okrem modrej bola obľúbenou farbou predovšetkým fialová.

Hostiteľka mi porozprávala aj niekoľko zaujímavostí, čo sa týka krojov:

- V okolitých dedinách (Čemer, Malá Tarča...) je viac takých žien, ktoré dodnes nosia typický, farebný slovenský kroj. U nás žijú už len hádam 1-2 staršie ženy, ktoré si nevyzliekli pôvodný kroj, ale ony sú už natoľko staré, že chodia už iba v čiernych šatách... Raz som sa opýtala upratovačky v škole: Teta Bözske, kedy a prečo ste prestali nosiť kroj? Viete, keď syn sa dostal začiatkom šesťdesiatych rokov na učňovku „do mesta” a začala som chodiť pravidelne na rodičovské schôdze. V tých rokoch sa inak pozerali na ženy v krojoch… - odpovedala mi teta Vereská.

Pani Edita Gy. Sebőková sa vydala na Cinkotu zo Zadunajska, a o priezvisku svojho manžela Gyimesi mi prezradila, že si ho dal pomaďarčiť svokor zo slovenského priezviska Gubek. – Jedna moja rovesníčka mi rozprávala, že v šesťdesiatych rokoch na Hlavnej ulici osady ešte bežne počula, ako sa ľudia z jednej strany ulice prihovárajú známym na druhej strane... V škole boli pokusy o zavedenie slovenčiny, aj môj syn začiatkom deväťdesiatych rokov dosiahol pekné výsledky na hodinách slovenského jazyka... V súčasnosti v škole sa nevyučuje slovenčina, avšak viem, že Slovenská samospráva 16. obvodu na čele s Dr. Zuzanou Szabóovou organizuje kurzy materinského jazyka svojich predkov – načrtla jazykovú situáciu v Cinkote pani Edita.

O Cinkote treba vedieť, že osada bola v 18. a 19. storočí dôležitým centrom slovenských, ale aj nemeckých evanjelikov v okolí Pešti, resp. v celej župe vôbec. Ako sa môžeme dočítať z príspevkov publicistu Jána Jančovica, pôsobili tu takí významní evanjelickí farári, ako napr. zakladateľ viacerých slavistických vedných disciplín Juraj Ribay, alebo zakladateľ vedeckej faunistiky a ornitológie v Uhorsku Ján Šalamún Petian – Petényi. O náboženskej príslušnosti väčšiny cinkotských Slovákov svedčia aj niektoré exponáty v oblastnom dome: staré exempláre Tranoscia a Funebrálu.

- Ja som sa „do obrazu“ miestnej zbierky dostala v roku 1987, keď som po materskej dovolenke nastúpila v miestnej škole. Ako dejepisárka – druhý odbor mám ruštinu – som bola poverená starať sa o toto bohaté školské „múzeum“ a veľmi som si obľúbila túto prácu. S deťmi sme pracovali v krúžku miestnej histórie a národopisu, v tejto práci pokračujeme aj tu, v oblastnom dome. Náš klub sme nazvali Klenotnicou tradícií, v rámci ktorého sa naskytne možnosť aj na stretávania rôznych generácií a vyskúšanie tradičných remesiel. Spolu s organizátorkou mimoškolskej činnosti s Dr. Juditou Csánkovou Meleghovou sa usilujeme o to, aby naša miestna zbierka sa zaradila do radu tzv. „živých múzeí“, teda aby okrem samotnej výstavy návštevníci si mohli vybrať aj z rôznych programov v priestoroch oblastného domu. Pritom na obrovskom dvore je k dispozícii skryté priestranstvo, ktoré v čase, keď ho práve nepotrebujeme my, teda škola alebo samospráva na naše aktivity, radi dávame do prenájmu pre rôzne spoločenské podujatia – priblížila mi ďalší element z profilu domu pani Edita, ktorá na akreditovanom kurze pre vedúcich remeselníckych dielní pre deti napísala svoju záverečnú prácu na tému Dejiny školskej národopisnej zbierky až po otvorenie oblastného domu a v spracovaní témy mieni aj pokračovať. Inak za necelé tri roky inštitúcia v oblasti kontaktov s verejnosťou tiež vykonala veľa: majú svoju internetovú stránku, vlastnú mailovú adresu a vydali stručný propagačný materiál v štyroch jazykoch, kde pochopiteľne popri angličtine a nemčine figuruje aj slovenčina. Pred rozlúčkou správkyňa mi ukázala ešte ďalšiu zaujímavosť na dvore: starobylý, vykresaný kameň s monogramom, ktorý kedysi označoval hranice pozemku.

Pred odchodom môjho autobusu z Cinkoty som stihol ešte vyfotiť niektoré pamätihodnosti, pričom v opustenom, zarastenom, starom cintoríne pri evanjelickom kostole som našiel aj ďalšiu pamiatku cinkotských Slovákov. Medzi starými náhrobnými kameňmi jediný so slovenským textom: Tu otpocsiva SZLOKO (pravdepodobne Szlauko – pozn.red.) ISTVÁN zsil 50 roku...

Cs. Lampert