Alkár a okolité matranské osady boli v XIX. storočí menej známe. V jednom cestopise sa spomína, že ani občan neďalekého mesta Gyöngyös nevedel presne povedať, kde leží Alkár.

Uzavretím Trianonskej mierovej zmluvy Maďarsko stratilo niekoľko obľúbených rekreačných stredísk a tak sa začala dostávať do povedomia verejnosti Matra, ktorá je pomerne blízko Budapešti a je ľahko prístupná.

Dodnes nie je úplne vyjasnené, akého pôvodu boli osídlenci týchto matranských dedín, slovenského alebo nemeckého. Anna Divičanová a Ondrej Krupa v knihe Slováci v Maďarsku, sťahovanie Slovákov delia osídľovanie na tri etapy: - prvá etapa v rokoch 1690-1711

 - druhá etapa v rokoch 1711-1740

 - tretia etapa v rokoch 1754-1858

V tretej etape osídľovania zaľudňovali Slováci najmä neobývané územia v Báčke a Banáte. Do matranských hôr prišli tiež v tretej etape. Pôvodní obyvatelia týchto dedín sa zaoberali výrobou skla. Poukazujú na to aj staré mená osád: Fiškalitáš Huta - Mátraszentlászló, Horná Huta - Mátraszentistván. Potomkovia prvých rodín aj teraz žijú v týchto dedinách, čo dokazujú aj mená: Gubola, Stuller, Szabad, Randliszek, Szőke.

Preto som si vybrala tému Alkár, lebo moja stará mama sa tam narodila v roku 1949. Vtedy už v dedine žili aj maďarské rodiny. Moja stará mama je síce maďarskej národnosti, predsa veľmi rada spomína na slovenskú minulosť. Raz sme sa vybrali po stopách Slovákov. Cestou som sa dozvedela od starej mamy všeličo zaujímavé z jej minulosti...

Išli sme spolu najprv do Pamätného ľudového domu. Povedala mi, že toto múzeum otvoril László Zakupszky dňa 20. augusta 1995.

„László Zakupszky sa narodil v roku 1911 v meste Mélykút a zomrel v roku 2004 v Alkári. Študoval na učiteľskom ústave v meste Baja. V roku 1933 začal učiť v Alkári. 6 rokov na to sa stal riaditeľom školy. Medzitým bol zapisovateľom, bezplatným referentom chudobných (zastával ich záujmy), matrikárom, pochovával ľudí. Mal zásluhy aj na tom, aby v dedine bola asfaltová cesta a elektrina. V roku 1970 dosiahol, aby zaviedli vodu do dediny.“ Jeho materiál predstavuje základ zbierky obecného múzea. Ondrej Krupa takto píše o bývalom obecnom dome: „Alkársky pamätný ľudový dom roztvára pred návštevníkom matranský minerálny, horninový, živočíšny a rastlinný svet, poľovnícke pozoruhodnosti, údaje o ochrane životného prostredia a pamiatky vzdelávania, kultúry a ľudovej hudby slovenských a maďarských obyvateľov niekdajších sklárskych, teraz najmä turisticky významných obcí (Alkár - Mátraszentimre, Horná Huta- Mátraszentistván, Fiškalitáš Huta - Mátraszentlászló). V pamätnom ľudovom dome možno vidieť všetky tieto relikvie vo forme výstavy.“

Vkročili sme do prvej miestnosti, do kuchyne... Na jednej strane kuchyne stojí zelená maľovaná kuchynská skriňa s otvorenou policou. Na nej vidíme „taňére“ (taniere), „findže“ (hrnčeky), „brnce“ (hrnce), medený mažiar, „ceďak“ (cedidlo). Na stene je vyvesená slamienka. Stará mama ju pomenovala ako „szakajtó“. Slovenský názov sa nepoužíval. Dávno do „szakajtó“ ukladali vajcia a pšenicu vo vrstvách „Kisboldogasszonytól Nagyboldogasszonyig“.

Na druhej strane stojí „šparhelt“. Na „šparhelte“ vidíme „ohňík“ (žehlička), „brňec“, drevenú dosku. V sporáku kúrili a navrchu varili typické tótové (slovenské) jedlá ako „tokša“, „krumplovňíka“, „ganca“, „opeganca“. Opekance varili na Vianoce, lebo „ilyenkor bőt volt, így húst nem ehettek“, čiže dodržiavali pôst. „Na Vianoce donesli z hori jednu vianoční stromček,“ pokračovala stará mama, „orehi dali zme do celofánu, pihli zme do mašinu, a tak zme to dali na drevo.

V škole robili zme z papírusu díszeket és azokat raktuk fel. V noci išli zme sa do kostela, keď Pánbiček narodil.“ Vtedy ženy nemohli šiť, lebo by boli zašili sliepke zadok. Pri „šparhelte“ je drevená skrinka. Nad ňou vyvesená nástenka. Potom sme prišli do druhej miestnosti...

Na ľavej strane je umiestnená drevená posteľ s bielou pokrývkou a ozdobnými vankúšmi. Keď bol sobáš, manželia dostali „štafírung”, ktorý pozostával z obrusu, obliečok, plachiet (ktoré šili ženy), ale najdôležitejší bol Ježiško. Pred posteľou stoja dva stojany. Na pravej strane vidíme ženský odev, na ľavej strane odev mladého dievčaťa. Za tým je zavesené zrkadlo s dreveným rámom. Aj na obrázku vidíme, že ženy chodili v čiernych šatách. Obliekli si blúzku, 3-4 „kinťerov“ (spodná sukňa) a sukňu, zásteru a na ramenách mali „ručňík”. V lete chodili v papučiach, v zime nosili čižmy. Dievčatá tak isto, iba ich odev bol farebnejší. Muži a chlapci nosili „gaťe“, „košeľu“ a „bruslek“ (vestu). Chodili v čižmách. Vtedy ešte neboli ponožky, namiesto nich nosili „onucki“. Na pravej strane izby je drevená truhic, pokrýva ju biela pokrývka. Na nej stojí malé zrkadlo na holenie, farebné hrnčeky a sklenené poháre. Svätý obrázok nad truhlicou svedčí o pobožnosti rodiny. V strede tejto miestnosti je umiestnený drevený stôl so stoličkou, okolo je drevená lavica.

V dedine už len starí ľudia používajú slovenčinu. Ale nie spisovnú slovenčinu. Vo vetách miešajú slovenské a maďarské slová. Aby som ich jazyk mohla podrobnejšie opísať, poprosila som ešte svoju starú mamu, aby mi pohovorila svoje zážitky z detských čias...

Jej slová podávam fonetickým prepisom. „Ja som sa obliekla na faršang za starú mamu a išli zme do kultúr házu. Mama prišla zo mnou a pozerala sa gdo akú bol. Ďeťi sa obliekli vela do inšého. V kultúr házu zme tancovali a spievali okolo okolo. Potom učitelia díjazovali. Gdo bol prvší, druhí, treťí, tenmu dali hrušku, jablko alebo orechi.” Deti spievali pesničku:

„Turíce, faršangi, Velká noc iďe,

gdo ňemá slaňinu nak sa vipáše.

Ja ňemám, ja ňemám, aj sa tak trasem,

dajťe mňe slaňinu nak sa vipášem.“

Z tohto krátkeho citátu a z ďalších sa dozvieme, že v Alkári rozprávali stredoslovenským nárečím. Je veľmi zaujímavé, že maďarské slová skloňujú ako slovenské alebo naopak: „do kultúr házu“ „díjazovali“; „na faršang”; „nyomujeme”. Nerozlišujú správne rody: „Uvaríme krumpír, potom to zvodu seďíme.“; niekedy zanedbávajú zhodu: „jednu vianoční stromček“; nepoužívajú správne zvratné zámená: „V noci išli zme sa do kostela, keď Pánbiček narodil“. Zaujímavé je aj to, že niekedy vyslovujú dvojhlásku a niekedy nie, napr.: „obliekla“, „donesli“. Nárečové slová v textoch sa vyskytujú pravidelne, napr.: kinťer (spodná sukňa), búda (obchod), ohňík (žehlička), kalučňík (papuče), strúhalko (strúhadlo).

Možno tieto javy nie sú všeobecné, lebo mne rozprávala len moja stará mama a ona sa už veľmi dávno učila v škole po slovensky. Možno, že sa na niečo pamätala zo školy, čo sa týka napr. dvojhlások a už teraz ju to mýli, lebo slovenčinu už ani ona nepoužíva každodenne.

O. Krupa konštatoval, že u Slovákov v Maďarsku existovali dve formy rodiny: veľká rodina a malá rodina. Organizácia veľkých rodín, podľa dávnejších údajov z dolnozemských a horských krajov, mohla byť všeobecne rozšírená v čase usadzovania sa. V jednom dome prebývajú tri kompletné rodiny v láske a zhode. Dom spravidla riadi najstarší člen rodiny, komu ostatní, najmä ženy... ešte i v jeho neprítomnosti onikajú.

Malá rodina sa vytvorila z tých, ktorí disponovali malým majetkom, domom, alebo u dolnozemských Slovákov len sálašom. U chudobných bezmajetných vrstiev je všeobecne rozšírená malá rodina v užšom slova zmysle. Najmä u tých, ktorí žili v horských oblastiach, a aj u vrstvy čeľadníkov. Obyvatelia sklárskych obcí, ktorí pracovali v erárnych lesoch a v sklárskych hutách, taktiež žili v malých rodinách. Dominantné právo sa do polovice 20. storočia uplatňovalo aj v malých rodinách, ale dôsledkom spoločného vykonávania pracovných povinností sa vytvoril v manželstve partnerský vzťah. Tento partnerský vzťah sa vytvoril pomocou svadobného obradu. Súvislosti s tým sa pozrime aj na niektoré rodinné sviatky (oslavy)...

Svadba

Predpokladom uzavretia manželstva je výber partnera. Voľakedy dávno, večer chlapci chodili z domu do domu a dvorili dievčatám vo veku 15-16 rokov. Keď dovtedy nemalo frajera, tak o ňom hovorili, že je stará dievka. Keď chlapci mali šťastie a dostali ruku dievčaťa, mohli sa oženiť. Svadba niekedy trvala aj týždeň. Vtedy ženy varili a piekli. Muži postavili šiatre, robili ťažké fyzické práce. Na druhý deň svadby urobili tzv. „bolond lagzi”. Jeden muž sa obliekol za nevestu a jedna žena za ženícha, a takto chodili po dedine s celou rodinou. Cestou ponúkali víno a koláče. Túto pesničku preto spievali aj na svadbách aj na krstinách, lebo chceli ukázať, že oni vedia aj po slovensky aj po maďarsky:

„Sárga uborka zelení list,

ennek a kislánynak ňemá frajera.

Ha nincs néki ale buďe mať,

jó az Isten buďe mať.“

Krstiny

Keď do domu prišlo novorodeniatko, tak ľudia z dediny doniesli „postrik”, ktorý obsahoval jedlo, šaty a všetko potrebné pre dieťa. Novorodeniatko nemohli z domu vyniesť, kým nebolo pokrstené, lebo by ochorelo. Po krstení urobili večeru, na ktorej mohli byť len ženy. Po večeri museli kmotru odprevadiť až domov, nech bývala akokoľvek ďaleko. Cestou pili víno a spievali.

Zabíjačka

Obyčajne zabíjačku organizovali v zime. Vtedy sa stretla celá rodina. Ženy mali za úlohu variť rôzne jedlá a umývať črevá. Muži robili ostatné práce. Vtedy na sviňu dali slamu, aby ju mohli opáliť. Na raňajky varili krv, na obed mäsovú polievku, plnenú kapustu, klobásu a jaternice. Na večeru zemiaky s paprikou a mäsom. Keď boli hotoví, rozdávali menšie balíčky tzv. „okoštuj“ účastníkom zabíjačky i blízkym priateľom. Sú aj iné rodinné a kalendárne zvyky ako Mikuláš, Lucia, máje, narodeniny, ale podľa mňa tieto z hľadiska slovenských koreňov nie sú také dôležité. Z týchto tradícií sa dodnes zachováva zabíjačka, ale zvyky sa už zmenili, ako aj zvyky na svadbách a krstinách. Svet sa odvtedy zmenil, ľudia nie sú už takí poverčiví ako voľakedy a bohužiaľ, nemajú už toľko času stretávať sa.

Koncom našej prechádzky som poprosila starú mamu, aby mi povedala, ako robí ešte aj dnes „kruplovníku“ (lokše). Preto práve lokše, lebo mi ich v ten deň upiekla.

„Uvaríme krumpír, potom to zvodu seďíme. Na krumplinyomó nyomujeme. Dáme do teho súl a múku, to pomíšame a spravíme také malé gombócki. Kinyújtjuk, a na mašinu (šparhelt) na platňíku tu upečeme. Dáme do miski, omastíme, dáme do teho sir a zakrúťime to. Potom to móže jesť.”

Myslím si, že tento deň sa mi veľmi dobre vydaril, naučila som sa veľa vecí, dostala som sa bližšie k svojej starej mame a dozvedela som sa všeličo o živote matranských Slovákov. Alkárčania si zachovávajú svoje národnostné povedomie, napriek tomu, že slovenský jazyk sa v dedine objavuje čoraz zriedkavejšie, hlásia sa k svojmu pôvodu a nezabúdajú to zdôrazňovať ani na úradných nápisoch.

Dnešný rímskokatolícky kostol bol postavený podľa plánov Márie Némethovej a vysvätený bol v roku 1980. Fresku namaľoval Asztrik Kákonyi. Jeho vnútorné zariadenie je jednoduché a príjemné. Na stene môžeme čítať pekné riadky o Matre od Sándora Síka. Na mieste dnešného kostola stála kedysi kaplnka, do ktorej chodili na omše až do r. 1947. „A régi iskolában volt egy kápolna, egészen 1947-ig oda mentünk misére. 1947 utána a mai templom helyén lévő kápolnába jártunk.“

Na záver len niekoľko slov o mojej starej mame...

Moja stará mama sa volá Aranka Randliszeková. Narodila sa 1. septembra 1949 v Alkári. Bola druhé dievča v rodine. V dedine chodila do škôlky, kde bola iba jedna skupina. Tu chodila aj do školy, v ktorej boli vtedy iba tri triedy. Od prvého až po štvrtý ročník sedela v jednej triede, potom boli spolu piata a šiesta a siedma a ôsma trieda. V základnej škole sa učila po slovensky. Keď vychodila základnú školu, začala pracovať v lesnom hospodárstve. Sadila sadenice a semená. Neskôr pracovala v predajni a v turistickom dome Vadvirág ako čašníčka. Vodáreň Gyula mala dom oddychu v Alkári a tam bola 10 rokov správkyňou. Potom bola ešte 10 rokov upratovačka v baníckom robotníckom hoteli. Do dôchodku išla z obecnej samosprávy, kde bola opatrovateľkou starých ľudí. S mamou sa rozprávala a so sestrou sa dodnes rozpráva po slovensky. So svojím otcom sa nemohla veľa rozprávať, lebo zomrel, keď mala 9 rokov.

Jej život, ako to vidíme, nebol ľahký, prežila všeličo, vychovala syna, ktorému nezabudla odovzdať odkaz svojich predkov, veď aj my, jej vnučky, sme hrdé na svoj pôvod.

Dominika Szabadová

Materská a základná škola, gymnázium a žiacky domov

s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti

Živý odkaz osobností zašlých čias III.

Cena CSS v II. kategórii

Pripravujúca učiteľka: Júlia Szabová Marloková