Adolf Pechány (1859-1942) bol slovenského pôvodu, narodil sa v Ilave, v regióne Považskej Bystrice. Bol reprezentantom slovenského medzivojnového spoločenského života peštianskeho.

Absolvoval filozofickú fakultu v Budapešti. Študoval prírodné vedy, fyziku, nemecký jazyk a literatúru. Bol profesorom vyššej reálnej školy, novinárom, vydával učebnice, písal poviedky a vedecké články a to po maďarsky, nemecky a slovensky, ale vraj najkrajšie a najradšej vo svojej materčine, po slovensky. V rokoch 1897 – 1930 bol šéfredaktorom vládou financovaného časopisu Slovenské noviny. Pechány v rokoch 1921-1941 pracoval „v službe a duchu maďarskej národnostnej politiky” ako odborník maďarskej vlády pre slovenskú otázku.

Úradné správy Adolfa Pechánya z rokov 1936 a 1938, ktoré spracoval a publikoval maďarský historik Loránt Tilkovszky, vyšli v roku 1989 pod názvom: A szlovákok történetéhez Magyarországon 1919-1946. Dokumenty odrážajú osud a život Slovákov v sledovanom období – podávajú obraz o tom, ako sa integrovali spomenuté zásahy do skutočnej praxe národnostnej politiky. Slovenský preklad publikácie, 34 správ, ako aj štúdie, vyšli v roku 1996 aj v Bratislave (K dejinám Slovákov v Maďarsku 1919-1945).

Adolf Pechány pracoval ako tlačový tajomník Predsedníckej kancelárie uhorského kráľovského ministerstva, od roku 1921 zastával funkciu „maďarského štátneho komisára pre veci Slovákov v Maďarsku”. Bol hlavným vládnym radcom pre slovenské otázky. Jeho úlohou bolo zastávať maďarizačné ciele vládnej politiky, posielať správy na národnostný odbor úradu ministerského predsedu a podávať návrhy na efektívnejšie formy a spôsoby pomaďarčovania. Bolo preňho výhodou, že na vysokej úrovni ovládal slovenský jazyk a reálie. Počas svojich návštev v oblastiach obývaných Slovákmi agitoval za pestovanie uhorského vlastenectva a ideálov tzv. hungarizmu medzi vidiečanmi. Pechány bol nepochybne zástancom maďarizácie, predovšetkým v škôlkach, školách a cirkevnom živote. Bol tej mienky, že najhlavnejšími prostriedkami maďarizácie sú elementárne školy maďarské. Tilkovszky sa zmienil o ňom nasledovne: „Podľa jeho presvedčenia spoločným maďarizačným úsilím materskej a elementárnej školy by bola národnostná otázka čoskoro a definitívne vyriešená.“ V súvislosti so Šáranmi s uspokojením konštatuje, že sa vychovávateľky v materskej škole pekne naučili po maďarsky, a že „spomedzi učiteľov ani jeden neovláda tótsky jazyk.“

Pechány navštevoval predovšetkým tie župy, v ktorých žilo najviac Slovákov a robil revíziu v dedinách s najvyšším počtom príslušníkov slovenskej národnosti. Jeho prvá cesta pri inšpekciách viedla obyčajne do miestnych škôl. Porozprával sa s učiteľmi a deťmi, zúčastňoval sa na hodinách a poradách. Potom z hľadiska maďarizácie hodnotil úspešnosť vyučovania. V jeho správach môžeme čítať medzi inými o výraznom šírení sa asimilácie obyvateľstva v oblastiach obývaných Slovákmi. Dával nápady na rýchlejšie a účinnejšie pomaďarčovanie slovenského etnika, a propagoval napr. potrebu maďarčiny ako jediného štátneho jazyka. Pechány napríklad očakával od dedinskej inteligencie, aby sa podieľala na pomaďarčovaní národnostných obyvateľov. Navrhoval založiť maďarské ochotnícke divadlo (aby sa tu hrali tzv. vlastenecké hry), popularizovať osvetové prednášky v maďarčine a na slávnostiach spievať po maďarsky. Zistil totiž, že napríklad obyvatelia Šáre nemajú nijaké maďarské združenia, spevácke alebo čitateľské spolky, kde by sa mohlo účinnejšie presadzovať pomaďarčovanie. Inicioval, aby v záujme urýchľovania asimilácie predovšetkým škola a miestna inteligencia robila efektívnejšie kroky.

Šára, dedina ležiaca pri ceste do Pešti, je malým ostrovom v takmer čisto maďarskom regióne. Osídľovacia migrácia na území dnešného Maďarska po vyhnaní Turkov v 17. storočí pokračovala aj začiatkom 18. storočia. Do obce Šára sa slovenskí osadníci katolíckeho vierovyznania prisťahovali po tureckej nadvláde a to zo Zvolenskej, Hontianskej, Prešporskej ale aj z Novohradskej stolice. V roku 1715 tu žilo 28 slovenských rodín a len 4 maďarské, o 5 rokov neskôr už 40 slovenských rodín. V roku 1930 evidovali úrady v obci Šára 3438 obyvateľov. Z nich malo maďarský materinský jazyk 1720 a slovenský 1712 osôb. V súvislosti s počtom obyvateľov Pechány konštatuje, že štatistika nezodpovedá skutočnosti, lebo značnú časť obyvateľov obce tvoria Slováci. Je však pravda, pokračuje ďalej komisár, že všetci dobre vedia po maďarsky, mládež sa medzi sebou rozpráva po maďarsky, ale v rodinnom kruhu iba po slovensky. To znamená, že deti prihlásené do materskej školy ešte neovládajú maďarčinu.

Je zaujímavé čo zistil Pechány o obci počas svojich návštev, aké boli jeho skúsenosti a postrehy: „Mládež a všetci mladší ako 60 rokov vedia dobre hovoriť po maďarsky. Ale medzi sebou sa zvykli zhovárať po tótsky, i keď mnoho maďarských slov si miešajú do reči, lebo tótske výrazy nepoznajú. Tótske knihy nečítajú, ani tótske noviny.”

Po návšteve šáranskej školy, fary a kostola vládny komisár Pechány hlásil nasledovné: ”Jazykom školy a kostola je maďarčina, po tótsky zvykli spievať iba na púti, keď v procesii idú ku kaplnke postavenej v chotári obce. Do jazykovej otázky sa farár nemieša, po maďarsky káže, po maďarsky sa modlí, hoci s citeľnou tótskou výslovnosťou.” Slovenčina sa uplatnila iba v rámci spovede. (V rokoch 1932-1946 bol kaplánom a potom farárom János Kőrösi narodený v Necpaloch, ktorý sa v roku 1946 presťahoval s mnohými šárskymi rodinami na Slovensko).

Pechány síce oficiálne pracoval „v službe a duchu maďarskej národnostnej politiky“, z dokumentov sa dá usudzovať, že ako súkromná osoba nezatajoval svoje slovenské väzby. Ak mu čas dovolil, rád chodil medzi Slovákov a do ich spolkov, predovšetkým na podujatia Budapeštianskeho katolíckeho robotníckeho spolku slovenského, ktorý fungoval v rokoch 1902-1949. Nielen sa zúčastňoval na valných zhromaždeniach, slávnostiach, kultúrnych programoch a plesoch katolíckeho spolku, ale sa aj často aktivizoval. Zapájal sa do vzdelávacích programov, pripravoval ľudovýchovné prednášky a nechýbal obyčajne ani na valných zhromaždeniach.

Zvláštna je Pechányova redaktorská a vedecká činnosť. Pravidelne publikoval do štátom podporovaných Slovenských novín, kde napísal asi 2 000 slovenských článkov (pravidelne písal správy a články o programoch katolíckeho kruhu), okrem toho tiež veľa prekladal. Pechány sa zapojil aj do zostavenia viaczväzkového diela Rakúsko-uhorská monarchia písmom a obrazom (Osztrák-Magyar Monarchia Írásban és Képben), ktorého časť o hornom Uhorsku napísal on sám. Podal v nej prehľad ľudovej kultúry Slovákov, opísal ich mentálny charakter, stravovanie, zvyky, rodinné zvyky, alebo aj náboženské obyčaje. Predložil v nej medzi inými veľmi podrobný a odborný opis ľudového odevu. Kniha bola vydaná v roku 1898. O päť rokov neskôr sa uverejnila Pechányova ďalšia populárno-historická kniha o maďarskej revolúcii pod názvom: Dejiny uhorského boja za slobodu v rokoch 1848-1849. V úvodných slovách zdôrazňoval silu uhorskej vlasti chrániť pod svojimi krídlami „milióny krajinských občanov”. Ďalšie svoje dielo, historicko-etnografickú monografiu, vydal v roku 1913 vcelku zaujímavú knihu na vtedajšej úrovni národopisu v Uhorsku s názvom A magyarországi tótok (Slováci v Uhorsku). V doslove znovu vydanej publikácie (2000) autor, literárny historik Csaba Gy. Kiss sa zmienil o ňom nasledovne: „Autor je nepochybne prívržencom národného štátu a obhajuje ideu maďarského politického národa. Treba však dodať, že veľmi jasne rozlišuje panslavistických rojkov Slovákov.“ Podobne uvažuje o tom, že Pechány síce „si jasne uvedomuje, že v Uhorsku žijú viaceré národy s rozličnými jazykmi, ale za prioritu považuje lojalitu voči spoločnému štátu a histórii. Nebol prívržencom maďarizácie za každú cenu a v jeho obraze Slovákov prevažovali pozitívne črty“. V knihe podal komplexný a podľa jeho mienky objektívny obraz o Slovákoch, o ich tradičnej a duchovnej kultúre, o zvykoch, kroji, tradičných zamestnaniach, o jazyku, alebo o konfesionálnych pomeroch. Nechýba ani mentálna charakteristika Slovákov, ich stravovanie alebo opis slávnostných príležitostí.

Treba však vyzdvihnúť i Pechányov vreckový slovník zostavený podľa banskobystrického profesora hlavného gymnázia (pred 40 rokmi) Jozefa Loosa: Tót-magyar, magyar-tót szótár (Slovník maďarsko-slovenský, slovensko-maďarský) z roku 1906. V predslove publikácie svoje rozhodnutie o zostavení slovníka odôvodňuje nasledovne: “Pri spracovaní tohto slovníka za cieľ som si vytýčil dať príhodnú príručnú knihu tým, ktorí sa učia po maďarsky alebo prekladajú do maďarčiny, taktiež tým, ktorí sa učia po slovensky alebo prekladajú do slovenčiny.” Z týchto riadkov vychádza najavo, že pravdepodobne pokladal za užitočné poznať obidva jazyky na dobrej úrovni.

Hoci Pechány jednoznačne prijal dobové majoritné predstavy, do konca svojho života bol prisluhovačom maďarskej vládnej národnostnej politiky, jeho mienka o jednom alebo druhom národe nebola len čierna alebo biela. Dokázal vidieť aj pozitívne črty Slovákov, o čom svedčia jeho príspevky a knižné publikácie.

Anna Kováčová

Autorka je riaditeľkou Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM). Príspevok odznel na 32. interdisciplinárnom terénnom výskumnom tábore ústavu,

ktorý sa uskutočnil od 26. júna do 1. júla 2011 v Dabaši-Šáre.