Znie to ako nejaký predpísaný program, ale v skutočnosti vôbec taký nebol. V poslednú augustovú sobotu sa poberali Tardošanky z každého kúta tejto slovenskej obce Komárňansko-Ostrihomskej župy s väčšími či menšími táckami k nedávno odovzdanému kultúrnemu domu.

Na niektorých táckach boli ešte horúce koláče, v taškách domáce víno a pálené. Nečudo, veď sa chystali pohostiť svojich susedov. Spojenie štyroch slovenských osád tejto rozľahlej župy formou vytvorenia regionálneho kultúrneho strediska Slovenského osvetového centra, inštitúcie Celoštátnej slovenskej samosprávy, bolo asi to najlepšie, čo sa s tunajšími Slovákmi mohlo stať. Aspoň tak to tvrdia oni. „Máme oveľa viacej možností spoznávať jeden druhého, navštevovať navzájom svoje podujatia a byť súčasťou nášho každodenného života,“ hovorí mi medzi rečou predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy v Tardoši Veronika Árendášová. Pritom mi už ukazuje nové priestory v spoločenskom dome, ktorý odovzdali na jar tohto roku. Voľakedajšiu škôlku trochu zmenili, obnovili a na poschodí vybudovali nové priestory, kam presťahovali aj obecnú knižnicu. Tu dostal vlastnú miestnosť slovenský páví krúžok a malú zasadačku slovenská samospráva. Tu má malé štúdio aj miestny rozhlas Rádio Gorba, ktorého vysielanie môžu počúvať aj v blízkom okolí. Raz týždenne vysiela aj slovenské správy, ktoré pripravuje práve pani Árendášová. Dole sa nachádza komorná kongresová a divadelná sála, jedáleň a kuchynka na podávanie jedál. Pre najmenších varia v susednej reštaurácii.

Spoločenský dom vonia novotou, ale pritom už cítime aj vôňu večere, ktorú pripravujú v novučkom kotli slovenského zboru. Potrebovali ho, veď aj na toto podujatie očakávali osemdesiat hostí. Podľa môjho odhadu aj prišli, veď jedáleň spoločenského domu bola pri večeri plná. Ale nepredbiehajme udalosti! Kuchárky varili guláš so zemiakmi a pravými trhancami, ktoré pripravovali v malej kuchynke Ja len potichučky poznamenám, že trhance sú jedným z mojich obľúbených jedál. Ďalšími sú halušky, ale o tých hovorme pri inej príležitosti.

Kým mi pani Árendášová ukazovala dom, prišla za nami jedna pani, aby sme išli už dole, veď idú hostia! Juj, nechceme zmeškať stretnutie, tak sa poponáhľame.

„Vitaj, Jožo, doma!“ vítajú niekdajšieho Tardošana miestne ženičky. Využil toto stretnutie a prišiel do svojej rodnej obce za svojou rodinou. Po privítaní si sadneme a vypočujeme si popoludňajší program. Ruženka Izingová Pružinová, ktorá vedie regionálne stredisko, nám prezradí, že stretnutie využijú nielen na skúšku združeného spevokolu troch osád, ale zároveň ešte lepšie spoznajú jednotlivé osady, tentokrát Tardoš. „Teší ma, že ste brali našu prosbu prísť v športovom oblečení vážne, lebo sme pre vás pripravili trochu iný program ako zvyčajne. Autobusom pôjdeme na koniec dediny a odtiaľ pešo naspäť,“ to už hovorí V. Árendášová. Ja si zase myslím, že sa mi nič nemôže stať, veď aj v Budapešti zvyknem chodiť pešo, takže moje papuče mi nebudú brániť vo vidieckej turistike. Napokon mi ani nebránili, len občas by som sa asi lepšie cítila v zatvorených topánkach, povedzme keď sme išli dole z Kalvárie.

Takže po inštruktáži sa poberiem k autobusu a počúvam. S radosťou zachytím útržky rozhovorov. Drvivá väčšina totiž prebieha v slovenčine: o rodine, o vnúčatách (čo už, spievať začnú ľudia v spevokoloch v našich končinách zvyčajne v druhej polovici života), ale aj o politike, vláde a každodenných starostiach. Nemiešajú maďarské slová, alebo ak aj áno, hneď sa opravia. Je pre nich samozrejmé, že hovoria po slovensky. Autobus nás vyložil pri jazierku, o ktorom som doteraz ani len nepočula. Nachádzame sa v Malomvídi. Áno, takto nazývajú Tardošania časť osady, ktorú po maďarsky volajú Malomvölgy. V. Árendášová nám rozpráva o bitke v druhej svetovej vojne, ktorá sa odohrala práve na tomto mieste. My si ťažko vieme predstaviť, že takáto pekná príroda mohla byť dejiskom krvavej bitky.

Pri jazere sa nachádza bufet, kde vraj teta Ružena pripravuje najlepšie smažené ryby v širokom-ďalekom okolí. Ba aj z Budapešti k nej chodia klienti. „Povráva sa, že ona tie ryby veľmi dôkladne čistí, napriek tomu, že ich kupuje očistené,“ povie jedna pani. Druhá zas si je istá, že teta Ružena dáva do obalu také špeciálne prísady, ktoré nikto nepozná, ale chutia skvele. „Už viacerí sa pokúšali od nej dostať recept, ale nikomu ho neprezradí,“ hovoria skoro naraz dve ženičky, ktoré mi prezradia aj to, že sem chodia občas aj s rodinou tí Tardošania, ktorým sa nechce variť, alebo keď im príde návšteva. Neviem vám referovať o chuti rýb tety Ruženy, ale isté je, že ju vychvaľovali všetci: či to bol lokálpatriotizmus, alebo ozajstná kvalita, o tom sa musíme (musíte) presvedčiť na vlastnej koži, či skôr vlastnými chuťovými bunkami.

Keď sa prejdeme pri jazere, zbadáme chatu, ktorú vraj vlastnila papiernička, ale pred niekoľkými rokmi ju predala obci. Bola to dobrá kúpa, mohli by sa tam uskutočňovali rôzne podujatia, alebo by mohla slúžiť ako turistická ubytovňa, keby... Keby ju neboli zničili vandali. Teraz spustošená iba stojí a čaká, kedy bude mať samospráva dostatok zdrojov na to, aby chatu obnovila. Pohrúžení do myšlienok prejdeme okolo jazera, v ktorom je síce kúpanie zakázané, ale vraj je výborným miestom na rybolov.

Do dediny sa blížime hlavnou cestou a čas si spríjemňujeme rozhovorom so spolupochodujúcimi. Napríklad s Viliamom Urbaničom. Obidvaja pochádzame zo Santova a ani jeden z nás už nežije pod Pilíšom. Jeho odvial život najprv na Slovensko, potom kľukatou cestou až do Sílešu, kde býva už vyše tridsať rokov. Pochádza z národnostne aktívnej rodiny, jeho brat Ladislav Urbanič je známy choreograf a vedúci voľakedajšieho tanečného súboru v Mlynkoch. Pán Viliam zas ukončil slovenský učiteľský ústav, ale pracoval aj ako zámočník. Dokonca si vlastnými rukami postavil dom. Najpyšnejší je však na svoju hudobnú kariéru. So svojou kapelou hral istý čas na všetkých sílešských svadbách, aj tanečníkom z Pilíša. „Bolo osem takých rokov, keď som nebol doma ani jediný víkendový deň,“ hovorí. Doma bol cez týždeň a v lete, ak práve nebol v tábore s deťmi, tak sa mohol venovať svojej rodine, alebo pomáhať tým Sílešanom, ktorí pomáhali aj jemu, keď staval dom.

Ako sme tak išli, pomaličky sme sa približovali ku kraju obce. Tu nás privábil pekný domček s otvoreným dvorom. „Je to náš hosťovský dom,“ začala vysvetľovať V. Árendášová, od ktorej sme sa dozvedeli, že je tam miesto pre 16 osôb, malá kuchynka a veľká záhrada. Domček ako stvorený pre školské výlety. Na upravenom dvore sú ovocné stromy, zasadené hrozno, proste ako keby sme boli na návšteve u babičky.

Naša cesta viedla na Kalváriu, ktorú odovzdali pred niekoľkými rokmi a ktorej zastavenia sú z miestneho červeného mramoru. Pri korpuse sa pomodlíme, ženy zaspievajú a ideme ďalej. Tu som sa už rozprávala s Rozáliou Néveryovou, ktorá je v úzkom kontakte s Bánhiďanmi, veď u nich formou kurzu vyučuje slovenčinu. (Mimochodom, vedie aj slovenský jazykový kurz v XVII. obvode Budapešti.) Od nej sa dozviem, že na svojom súčasnom pracovisku v Tate sa stretáva s mnohými absolventmi základných škôl v slovenských osadách, ktorí by mohli ďalej študovať slovenčinu a mohli by sa hlbšie venovať jazyku, ktorý sa učili osem rokov aspoň štyri hodiny týždenne. Nemajú však na to možnosť, lebo v župe nie je taká stredná škola, ktorá by sa podujala vyučovať iný než svetový jazyk. Budapešť je pre tieto deti ďaleko. Dohodneme sa, že my síce nemôžeme zmeniť tento trend, ale zamyslieť sa nad ním môžeme hocikedy.

Pri rozhovore čas letí a nás už čaká ďalšia cesta, teraz už naspäť do spoločenského domu, kde si pred večerou ešte zaspievame. Či vlastne oni spievajú a ja ich počúvam. Prekrásne piesne za sprievodu harmoniky V. Urbaniča sú úchvatné. Dojímavé je sledovať, že členky speváckych zborov sa poznajú po mene, ako si sadajú Tardošanky k Bánhidiankam a Sílešankám, aby si precvičili alt, alebo si spolu pozreli texty jednotlivých piesní.

Nasleduje už iba večera, ale ešte predtým stretnem pani, ktorá pred našim odchodom na prechádzku prišla s táckami kapustových lokší, ktoré sme museli ihneď ochutnať, lebo vraj keď vychladnú, už nebudú dobré. Neviem, aké sú, keď vychladnú, ale za vlažna boli vynikajúce. Poprosím teda pani Imelyovú, aby mi prezradila, ako robí lokše, ktoré pripravujú aj na väčšie dedinské slávnosti. „Ak viete, radšej po slovensky,“ poviem a ona mi bez problémov prezradí, že fígeľ je v tom, že do uvarených zemiakov dajú len toľko múky, aby sa nelepilo cesto na kraj misky, pridajú k nemu trochu kvasu a nechajú postáť. Potom vyvaľkajú kruhy, ktoré naplnia dusenou kapustou a upečú ich v zmesi horúceho oleja a masti. Toľko. Nič moc, ale výsledok je fantastický. Prinajmenšom podobný, ako guláš s čerstvo pripravenými trhancami.

Po guláši sa musím zberať domov, veď je už sedem hodín večer a ja sa ešte musím dostať do Budapešti. Slováci z Komárňansko-Ostrihomskej župy ešte ostanú, veď na nich ešte čakajú koláče, víno, pálené a to najdôležitejšie: rozhovory s dobrými známymi. Na cestu mi ešte zabalia koláče, aby som neostala bez ochutnávky. Netušia, že mi dali oveľa viac, ako niekoľko chutných maškŕt: zážitky, ktoré môžeme získať iba s ľuďmi, ktorí sú nám blízki. Ja im ďakujem a sľubujem, že sa ešte vrátim, aby som spoznala ďalšie zatiaľ neodhalené tajomstvá.

Eva Patayová Fábiánová