Vďaka práci hungaroslovakologického výskumného tímu Teologickej vysokej školy Ferenca Gála v septembri vyšiel prvý zväzok ojedinelej Bartókovej zbierky slovenských piesní.

Béla Bartók pred rokom 1918 pozbieral v Uhorsku 1600 slovenských ľudových piesní. Roku 1923 ponúkol zbierku Matici slovenskej, ktorá mohla vydať publikáciu až o niekoľko desaťročí neskôr. Bartók medzitým ďalej rozvíjal, opravoval, rozširoval prvopis, ktorý zostal v jeho vlastníctve. Na zdokonaľovaní zbierky pracoval aj cestou do Spojených štátov. Nuž táto zbierka sa teraz dostala na obdiv verejnosti. V rukou písaných notách možno čítať Bartókove osobné poznámky a v knihe sú uverejnené texty piesní v pôvodnom slovenskom jazyku i v surovom maďarskom a anglickom preklade.

„Zväzok Slovenské ľudové piesne – prvopis zbierky Bélu Bartóka pod názvom Tót népdalok – I. predstavuje dôležitú časť ojedinelého slovenského folklórneho pokladu. Bartók roku 1911 vyhlásil, že v Uhorsku Slováci majú najbohatší poklad ľudových piesní. Zväzok je odteraz k dispozícii výskumníkom. Vzácny dokument potvrdí historikom, etnografom a muzikológom, ako aj kultúrnym antropológom, že medzi ľudovou kultúrou Slovákov a Maďarov je veľa spoločných bodov, čo vyplýva zo spoločnej minulosti dvoch národov. Cieľom tejto publikácie je napomáhať približovanie sa dvoch národov,” píše autor rodinného magazínu Segedínsko-čanádskej diecézy Toronyirány.

Novinár pokračuje myšlienkami Bélu Bartóka: „Nie je náhoda, že práve v Uhorsku tak podivuhodne rozkvitlo skúmanie ľudových piesní a z nich vychádzajúce vyššie hudobné umenie. Uhorsko je zo zemepisného hľadiska akýmsi stredobodom východnej Európy. Mnohonárodnostná krajina bola pred prvou svetovou vojnou skutočnou zmenšenou kópiou národnej rozmanitosti východnej Európy. Táto národná rozmanitosť, stále kontakty medzi národmi viedli k vytvoreniu najrôznejších a najrozmanitejších foriem ľudovej hudby (…). Keďže je slovo o živote roľníkov, dovoľte mi povedať moje skúsenosti o vzťahu medzi roľníkmi rôznej národnosti. Teraz, (…) keď sa zdá, že rôzne národnosti sa chcú navzájom utopiť v lyžici vody - a to sa o nich hovorí už celé desaťročia, asi je čas upozorniť na to, že medzi roľníkmi niet a ani nikdy nebolo stopy po nevraživosti voči iným národom (…). Rozhodujúcim dôkazom toho je zrkadlo duše ľudu - samé lyrické texty ľudových piesní. Horko-ťažko sa nájdu v nich myšlienky namierené proti cudzím národnostiam. Ak sa aj nájdu verše, ktoré sa vysmievajú cudzím, tieto neznamenajú viac, ako tie texty, v ktorých sa ľud baví na vlastných chybách, alebo napríklad na zvláštnostiach svojich farárov. Medzi roľníkmi prevláda pokoj, nenávisť voči iným ľudským plemenám šíria iba vyššie kruhy.”

Spracovala I. Očovská

Zdroj: Toronyirány - rodinný magazín Segedínsko-čanádskej diecézy